Potom, ako sa to stalo, Basarab vyslal ku kráľovi svedomitých poslov s odkazom: „Keďže si sa, môj pán kráľ, namáhal s postavením vojska, túto námahu ti vynahradím siedmimi tisícami strieborných mariek. Pokojne ti odovzdám aj násilím obsadený Severin so všetkým, čo k nemu prislúcha. Okrem toho každý rok svedomito zaplatím daň, ktorú som tvojej korune povinný platiť, ďalej z mojich peňazí a na moje náklady pošlem jedného svojho syna na tvoj dvor, aby ti slúžil. Len sa vráť v pokoji a neuveď svojich mužov do nebezpečenstva, pretože ak pôjdete ďalej, nevyhnete sa nebezpečenstvu.“ Keď to kráľ počul, s pyšnou mysľou povedal poslom: „Povedzte Basarabovi,že on je pastierom mojich oviec, schmatnem ho za bradu a vytiahnem z jeho skrýše!“

Nato istý Donč, verný barón a zvolenský a liptovský župan, takto prehovoril ku kráľovi: „Pane, Basarab sa ti prihovoril statočne a úctivo. Napíš mu list a prejav mu svoju dobrotivosť a láskavosť.“ Kráľ však zopakoval svoje pyšné slová a vyhrážky. Nedbal na rozumnú radu a bol odhodlaný čoskoro bojovať.

Ale prišiel so svojím vojskom na cestu z oboch strán obklopenú strmými skalami a vpredu, kde bola cesta širšia, Valasi ju dôsledne zatarasili živým plotom. Kráľovi ani jeho ľuďom také niečo ani nenapadlo, okrem toho na strminách pobehovalo nespočetné množstvo Valachov a vystreľovali šípy na kráľovo vojsko, ktoré sa zaseklo dolu na ceste. Vlastne sa nedá povedať, že to bola cesta, skôr sa podobala na podpalubie lode, v tlačenici padali aj tie najsilnejšie kone aj s bojovníkmi, lebo ani po jednej strane cesty sa nedokázali vyškriabať na strmý breh proti Valachom, ani dopredu nevedeli utiecť, pretože nedokázali prekonať pred nich postavený živý plot. Boli ako ryby v krútňave chytené do siete. Padali mladí i starí, veľmoži i mocní bez rozdielu.

Od piatka do pondelka trval tento biedny stav: v týchto dňoch narážali bojovníci jeden na druhého, ako keď sa batoľatá vrtia a prevaľujú v kolíske alebo ako vetrom klátiace sa trstiny. Bola to obrovská porážka, nespočetné množstvo vojakov, veľmožov i šľachticov padlo v ten piatok, deň pred sviatkom svätého Martina, a v nasledujúci pondelok. Padli tam traja prepošti: magister Ondrej, prepošt stoličnobelehradského kostola, veľmi ctihodný muž, vicekancelár kráľovskej výsosti – padol spolu s kráľovskou pečaťou; ďalej Michal, prepošt z Požegy; Mikuláš, prepošt zo sedmohradského Belehradu; ďalej Ondrej, šarišský farár, a brat Peter z rehole bratov kazateľov, ctihodný muž – všetci vypili horký kalich smrti, pretože im úbožiakom dreveným kyjakom rozbili hlavy. Ďalších kňazov, ktorí boli kaplánmi kráľa, zabili. Zahynulo aj nespočítateľné množstvo Kumánov.