Budínsky ejálet Budai vilajet Eyâlet-i Budin ↓ 1541 – 1686 ↓ vlajka
Geografia Budínsky ejálet so susediacimi provinciami v roku 1683.
Hlavné mesto	Budín
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Maďari, Turci, Chorváti, Srbi, Slováci, Židia
Náboženstvo	sunnitský islam, rímsky katolicizmus, srbské pravoslávie, judaizmus
Štátny útvar
Štátne zriadenie	provincia
Materský štát	Osmanská ríša
Mena	akče
Vznik	29. augusta 1541 (vyhlásenie provincie osmanským sultánom Sulejmanom I.)
Zánik	2. septembra 1686 (oslobodenie cisárskymi vojskami pod velením Karola V. Lotrinského)
Predchádzajúce štáty: Uhorské kráľovstvo Rumélsky ejálet Nástupnícke štáty: Habsburská monarchia

Budínsky ejálet alebo Budínsky pašalík bola jedna z provincií Osmanskej ríše, ktorá územne zaberala väčšinu stredovekého Uhorska spolu s časťami Chorvátska, Slavónie, pričom sa tiahla taktiež smerom na juhovýchod, presnejšie zasahovala na Balkánsky polostrov, teda zároveň zahŕňala rozľahlé časti Srbska a Bulharska.^[1]:220 Išlo zároveň o prvý pašalík na území Uhorska.^[2]:110

Pašalík vznikol dňa 29. augusta roku 1541, keď osmanská armáda na čele so samotným sultánom Sulejmanom I. vojensky obsadila mesto Budín.^[3]:147 Armádam osmanských Turkov sa vtedy podarilo bez boja získať mesto ale aj kráľovský hrad. Za zaujímavosť stojí zmieniť fakt, ktorého pointa naznačuje, že k vytvoreniu samotnej provincie došlo v deň 15. výročia Bitky pri Moháči a zároveň ubehlo presne 20 rokov od pádu Belehradu. Z náboženskej stránky išlo o Sviatok sťatia Jána Krstiteľa. O deň neskôr, 30. augusta roku 1541 triumfálne vtiahol do mesta sám sultán Sulejman I. Ten následne vyhlásil oblasť medzi riekami Dunaj a Tisa za chránené územie Osmanskej ríše.^[4]:148 Budín sa tak stal centrom novej osmanskej provincie – ejáletu. Kostol Panny Márie sa následne prebudoval na mešitu. Budín bol taktiež sídlom tzv. územia islamu (darürislam).^[5]:41

Obsadením samotného mesta sa osmanským Turkom podarilo vybudovať stabilnú základňu, prostredníctvom ktorej mali umožnené počas ďalších 150 rokov viesť ozbrojené výpravy na územie terajšieho Slovenska.^[5]:29 Okrem iného bolo územie Budínskeho pašalíka z vojenského hľadiska známe taktiež vďaka tomu, že jeho podstata sa upierala na polohu, keďže mal byť východiskom pre organizovanie ďalších vojenských ťažení a výprav proti habsburskej Viedni. Z administratívneho a zároveň geografického hľadiska zahŕňal Budínsky pašalík okresy (sandžaky), ktorých bolo dovedna 20, pričom 17 sa nachádzalo na území Uhorska, Chorvátska a Slavónie a zvyšné tri zas v balkánskych krajinách.^[1]:220

Dňa 13. júla roku 1686 vydal cisársky veliteľ Karol V. Lotrinský rozkaz pre vykovanie prvého vojenského útoku na pevnosť zo severnej strany^[1]:324. O čosi neskôr, dňa 2. septembra toho istého roku mesto Budín ako sídlo osmanskej provincie v Uhorsku padlo po dvojmesačných bojoch do rúk cisárskych vojakov.^[3]:186 Boje medzi cisárskymi vojakmi a osmanskými janičiarmi trvali niekoľko hodín, pričom sa skončili útekom niekoľkých janičiarov, pričom tí ďalší tentokrát padli. Medzi tými, ktorí našli smrť v samotnom hrade bol aj posledný budínsky beglerbeg, Abdurrahman paša. Po sto šesťdesiatich dvoch rokoch sa napokon skončila nadvláda osmanského polmesiaca v Budíne. Strata samotného mesta ale aj hradu znamenala ďalekosiahle dôsledky. Vojenský zisk bývalého sídla uhorských kráľov armádami cisára Leopolda I. Habsburského tak viedlo k oživeniu nádejí uhorských stavov pre obnovenie suverenity stredovekého Uhorska. Pre Osmanskú ríšu znamenala táto porážka na bojovom poli doslovné zrútenie ich stredoeurópskeho panstva.^[1]:324

• Osmanská ríša
• Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku (1526 – 1568)
• Veľká turecká vojna

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Budínsky ejálet

• KOPČAN, Vojtech. Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. 216 s.