Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť.

Dolnozemskí Slováci sú etnická skupina žijúca na území Dolnej zeme. Historicky bolo územie osídlené etnickými Slovákmi po skončení tureckých vojen po roku 1663, ktorí osídľovali vyprázdnené územia po tureckom pustošení. Motívom ich sťahovania bola aj náboženská sloboda pred vyhlásením Tolerančného patentu.

Posledné skupiny osmanských dobyvateľov z územia Uhorska boli vyhnané z Békešskej Župy v roku 1695. Práve táto oblasť sa stala najvyľudnenejšou oblasťou v dôsledku tureckých represálií. To využil Rakušan Ján Juraj Harruckern, ktorý zorganizoval osídľovanie oblastí Maďarmi, Nemcami ale najmä Slovákmi v rokoch 1718 – 1723.

Presídlenci prišli do zanedbaných poľnohospodárskych oblasti. Slováci sa usídlili a znovu zaľudnili staroveké mesto Čaba, kde už pôvodní obyvatelia takmer nežili. Založili mesto Sarvaš. Ďalšie vlny kolonizácií boli na mierené do oblasti Vojvodiny (Nový Sad, Bácsky Petrovec) v dnešnom Srbsku a do Nadlakskej oblasti v dnešnom Rumunsku.^[1]

Motiváciou pre presídlenie Slovákov bol najmä prísľub úrodnej pôdy, vysoké daňové zaťaženie, nepokoje o povstaniach (Rákocziho) a násilná rekatolizácia v Hornom Uhorsku. Prichádzali najmä poddaní z Rimavskej Doliny a Novohradskej stolice, ale aj zo Šariša, Liptova a iných oblastí.^{[2] [3]}

V druhej vlne osídlenia roku 1746 sa začali sťahovať Slováci z zo slovenských dedín v rámci Dolnej zeme. Tak vzniklo mesto Nyíregyháza, ktoré založili Slováci (Tirpáci) na najmä zo Sarvaša, Čaby, Berinčoka a Orosházy. Presun organizoval Ján Petrikovič a súhlas na presídlenie vo svojej župe dal gróf František Károly.^[4] V roku 1756 sa k nim prisťahovali aj Slováci zo Zvolenskej župy. Druhotnou kolonizáciou boli založené aj dediny Slovenský Komlóš, Ambrózfalva a mnoho iných.

Tretia vlna kolonizácie bola do najjužnejších oblastí pôvodného Uhorska, do Báčky, Banátu a Sriemu kde sa Slováci sťahovali v rokoch 1740 – 1790. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa stali oblasťou autonómnej oblasti Vojvodina  v Juhoslávii (neskôr v Srbsku) a v Rumunsku. Títo Slováci si najviac uchovali svoju reč a tradície zo všetkých dolnozemských Slovákov. ^[5]

Snahou Harruckena bolo aby nevznikali národnostné a náboženské trenice, preto osídľoval jednu oblasť len jedným etnikom. Slováci tvorili uzavretú komunitu, preto si dlho uchovali slovenčinu ako komunikačný jazyk. O kultúrny rozvoj sa zaslúžil kňaz Samuel Tešedík v druhej polovici 18. storočia. Jeho meno sa zachovalo v názve ulice v Békešskej Čabe. Po druhej svetovej vojne bola po ňom pomenovaná obec na Slovensku (Tešedíkovo). Slováci sa na Dolnej Zemi venovali sa najmä poľnohospodárstvu. Preslávili územie výrobou klobás. Tvorili značnú čast miest Békešská Čaba, Gyula, Orosháza, Slovenský Komlóš, Sarvaš a Vojvodina a taktiež malých usadlostí na juhu Uhorska.^[6]

V 19. storočí tvorili Slováci v Békešskej župe 62% obyvateľstva.

K politickým reprezentantom Dolnozemských Slovákov patril na prelome 19. a 20. storočia Ondrej Áchim, ktorého smrteľne postrelili v roku 1911 jeho politickí odporcovia.^[7]

Najmä po rozpade Rakúsko-Uhorska postihla Dolnozemských Slovákov silná maďarizácia, ktorá sa zrýchlila po druhej svetovej vojne, hlavne po výmene obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom v roku 1948.^[8][9][10] Slováci boli repatriovaný do dedín južného Slovenska, Kolárovo, Dedina Mládeže, Hurbanovo-Pavlov Dvor, Galanta, Neded a iné.

Tí čo ostali na Dolnej zemi boli socialistickom Maďarsku  postupne pomaďarčení. Naviac si svoju kultúrnu identitu uchovali Vojvodinský Slováci. Majú lokálne rádiá vysielajúce v slovenské piesne aj Radio-televizija Vojvodine Nový Sad so slovenským vysielaním. Známe je naivné maliarske umenia v Kovačici.^[11][12]

K úbytku obyvateľstva slovenskej národnosti prispela ja vlna sociálneho vysťahovalectva z konca 19. a začiatku 20. storočia. Smerovala do rozvinutých priemyselných krajín západnej Európy (Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Rakúsko) a do zámoria (USA, Kanada, Argentína, Austrália a ďalšie).

Po vstupe Slovenska do Európskej únie stúpla spätná migrácia Slovákov z Vojvodiny na Slovensko, hlavne z ekonomických dôvodov. ^[13]

V roku 1802 založil v Berinčoku demänoský rodák Daniel Bocka gymnázium. Vyučovacím jazykom bola latinčina. Študovali tam viacerí významní dolnozemskí Slováci. V roku 1834 gymnázium premiestnil do Sarvaša a k vyučovaciemu jazyku pribudla aj Slovenčina. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 vyučovací slovenský jazyk zo škôl postupne zanikol. ^[8]

V rokoch 1894 – 1898 študoval na gymnáziu v Sarvaši Milan Rastislav Štefánik, vyučovací jazyk bola však Maďarčina. ^{[14] [15]}

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa školstvo stalo nástrojom maďarizácie a odnárodňovania Slovákov. V súčasnosti sa vyučuje Slovenčina len ako nepovinný predmet.^[8]

• Tirpáci
• Slováci v Rumunsku
• Slováci v Maďarsku

• Samuel Tešedík – kňaz
• Ondrej Áchim – právnik, politik
• Emília Chovanová – partnerka M.R.Štefánika