Geológia Západných Karpát
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu
Oravikum • Váhikum • Tatrikum • Subtatranské príkrovy • Čertovická línia • Fatrikum • Veporikum • Lubenícko-margecianska línia • Gemerikum • Hronikum • Rožňavská línia • Silicikum • Meliatikum • Turnaikum • Bükkikum • Transdanubikum • Zemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Centrálnokarpatský paleogén (iné názvy: centrálnokarpatská paleogénna panva, vnútrokarpatský paleogén alebo podtatranská skupina, v Poľsku označované ako podhalský paleogén alebo poľ. Flisz podhalański - podhalský flyš) sú súvrstvia paleogénnych (paleocén až oligocén, miestami i spodný miocén^[1]) hornín morského vývoja nasadajúce na staršie tektonické jednotky Západných Karpát. Centrálnokarpatský paleogén na severe hraničí s bradlovým a flyšovým pásmom, z ostatných strán ho obklopuje tatrikum a veporikum. Tvorí najmä Liptovskú, Žilinskú, Rajeckú, Turčiansku, Oravskú, Hornonitriansku a Hornádsku kotlinu, tiež Horehronské podolie a niektoré menšie pohoria ako Levočské vrchy, Spišská Magura, Šarišská vrchovina, Bachureň, Skorušinské vrchy a Súľovské vrchy. V Poľsku buduje oblasť Podhalia.

Sedimenty centrálnokarpatského paleogénu tvoria od spodu mladoeocénne karbonátové zlepence, numulitové vápence a nad nimi hrubé eocénno-oligocénne flyšové turbidity^[2]. Najväčšiu hrúbku akumulovaných sedimentov, až okolo 2 000 - 4 000 m, dosahuje v pásme od Žiliny cez Oravu, Podhalie, Levočské vrchy až po Šarišskú vrchovinu^[3]. Centrálnokarpatská paleogénna panva je považovaná za predoblúkovú panvu.^[4]

Hrúbka uloženín centrálnokarpatského paleogénu sa smerom na juh postupne zmenšuje.^[5]

Členenie

Z litostratigrafického hľadiska sa vyčleňujú tieto základné súvrstvia^[6]:

• borovské súvrstvie, predtým tiež súľovské súvrstvie, s bazálnymi zlepencami, brekciami a pieskovcami, obsahuje numulitové vápence
• hutianske súvrstvie, tiež zakopianske súvrstvie, obsahuje najmä ílovce, často čierne - anoxické.
• zuberecké súvrstvie, tiež chocholovské súvrstvie, obsahuje horniny flyšovej povahy - striedanie ílovcov a pieskovcov.
• bielopotocké súvrstvie obsahuje najmä pieskovce, postupne prechádza do molasy.
  • pucovské zlepence, tiež pucovské vrstvy, jednotka nižšieho rádu, tvorená intraformačnými telesami zlepencov v rôznych častiach všetkých súvrství. Vyskytujú sa hlavne na Považí. Niekedy sú priraďované k pribradlovému paleogénu.

Vývoj

Transgresia sedimentov Centrálnokarpatského paleogénu, konkrétne borovského súvrstvia (sivožlté pieskovce a zlepence), na triasové Wettersteinské vápence silicika.

Vznik tejto sedimentačnej panvy, bol spojený so subdukciou podložia flyšového pásma (Magurský oceán). Transgresia do tejto oblasti prenikla z flyšového pásma (severozápadu) v lutéte^[5]. Sedimenty najstaršieho borovského súvrstvia vznikali v novo zaplavovanej plytkej, epikontinentálnej oblasti. Samotnú bázu súvrstvia tvoria zlepence, tvorené pôvodnými podložnými horninami, na ne sa usadzovali numulitové vápence. V lutéte až priabone^[3] sa začal priestor zo severu zapĺňať distálnym flyšom hutianskeho súvrstvia, v ktorom prevládali hlbokovodné anoxické ílovce. Podľa niektorých názorov bolo náhle prehĺbenie spôsobené javom označovaným ako subkrustálna erózia, kedy subdukovaný blok odhobľoval veľký objem hornín z bloku, pod ktorý sa nasúval. Centrálnokarpatský blok v oblasti následne začal poklesávať a vytvárať panvu. Postupné hromadenie sedimentov nakoniec spôsobilo priblíženie zdrojovej oblasti a usádzanie piesčito-ílovitého zubereckého súvrstvia. V poslednej etape prevládal prínos piesčitých sedimentov bielopotockého súvrstvia natoľko veľký, že sa panva zaplnila. V priebehu oligocénu bola panva rozdrobená výzdvihom jadrových pohorí^[3] (hlavne Tatier, ktoré vystúpili prakticky v jej strede). Došlo hlavne k zlomovej tektonike, takže na väčšine územia sú horniny uložené stále v pôvodnej pozícii. K zvrásneniu došlo iba na niekoľkých málo miestach, hlavne na styku s bradlovým a flyšovým pásmom.

Referencie

1. ↑ Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001. Geológia Slovenska. Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
2. ↑ Plašienka, D., Grecula, P., Putiš, M., Kováč, M. a Hovorka, D., 1997, Evolution and structure of the Western Carpathians: an overview. in Grecula, P., Hovorka, D., Putiš, M. (Eds.) Geological evolution of the Western Carpathians. Mineralia Slovaca - Monograph, Košice, s. 1 – 24
3. ↑ ^{a b c} Veľký, J. a koletív, 1977; Encyklopédia Slovenska I. zväzok A - D. Veda, Bratislava, s. 310-311
4. ↑ Kováč, M. & Plašianka, D. (eds), 2003: Geologická stavba oblasti na Styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzia Komenského, Bratislava, 88 s.
5. ↑ ^{a b} Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
6. ↑ Gross, P., Kohler, E., Samuel, O., 1984, Nové litostratigrafické členenie vnútrokarpatského paleogénu. Geologické práce, Správy, 81, s. 103 – 117

Portál vedy o Zemi