Ďurčiná
obec
Štát	Slovensko
Kraj	Žilinský kraj
Okres	Žilina
Región	Rajecká kotlina
Vodné toky	Kamenný potok, Ďurčanka
Nadmorská výška	513 m n. m.
Súradnice	49°03′44″S 18°39′15″V / 49,062222°S 18,654167°V / 49.062222; 18.654167
Rozloha	12,5 km² (1 250 ha) [1]
Obyvateľstvo	1 097 (31. 12. 2022) [2]
Hustota	87,76 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1393
Starosta	Martina Bohušová[3] (nezávislá)
PSČ	015 01 (pošta Rajec)
ŠÚJ	557986
EČV (do r. 2022)	ZA
Tel. predvoľba	+421-41
Adresa obecného úradu	Obecný úrad Ďurčiná Ďurčiná 77 015 01 Rajec
E-mailová adresa	poslať email
Telefón	542 21 94
Fax	542 21 94
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Ďurčiná
Webová stránka: obecdurcina.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Ďurčiná je obec na Slovensku, nachádza sa v okrese Žilina, iba 3 kilometre juhovýchodne od Rajca.

Polohopis

Nachádza sa v juhovýchodnej časti Rajeckej kotliny, v podhorí Lúčanskej Fatry. Ďurčinou preteká potok Ďurčanka, ktorý je tvorený sútokom viacerých potokov prameniacich v okolitých horách. Na konci obce sa vlieva do Kamenného potoka a potom do rieky Rajčanka.

Prístupná je cestou III. triedy z Rajca, poľnou cestou sa dá dostať do susednej Rajeckej Lesnej. Rajec je vzdialený 3 km, Žilina 24 km.

Zeleň

Charakteristickým stromom dediny je oddávna lipa. Nachádza sa tu najstaršia lipa v Žilinskom okrese. V zmiešaných lesoch Malej Fatry prevládajú ihličnany – hlavne smrek, z listnatých je to predovšetkým dub.

Symboly

Pečať obce, ktorá sa zachovala z polovice 18. storočia. Je na nej vyobrazená postava ženy s kosákom. Podľa heraldiky mali ľudské postavy v znakoch obce, ktoré mali výsostné postavenie medzi ostatnými obcami. Samotná zlatá a strieborná farba znamenajú, že obec patrila medzi najbohatšie. Podľa pečate bol vyhotovený aj erb. Ďalším symbolom je vlajka, ktorú tvorí sedem pozdĺžnych pruhov.

Dejiny

Prvý doklad o osídlení na území dnešnej obce Ďurčina pochádza z mladšej doby bronzovej, kedy bola sídlom lužickej kultúry, o čom svedčia vykopávky nájdené na Kamennom Diele (medená sekerka a hlinený krčah), ktoré sú uložené v Budatínskom zámku. Z tohto sa usudzuje, že pôvodná obec sídlila v týchto miestach. Prvá písomná zmienka bola doložená a datovaná rokom 1393 s názvom POSESIO GEORKLEHATAYA a patrila pod panstvo Rajeckého hradu, o ktorom sa zachovali už len náznaky jeho existencie. Hlavným zamestnaním bol chov oviec a poľnohospodárstvo. Za čias panovania rakúskej cisárovnej Márie Terézie patrila Ďurčiná pod Lietavské panstvo, z ktorého vplyvu sa vymanila 1. septembra 1846. Obyvateľstvo nielen v Ďurčine sa vo veľkej väčšine živilo poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Roľníci mali odpradávna rozdelenú ornú pôdu na osadlosti (grunty, tiež sesie či rale). Tak sa aj dnes môžeme dočítať v kronike obce o vzniku, rozlohe a polohe jednotlivých gruntov v Ďurčine, ktorých názvy sa i dnes často zhodujú s názvami miest v jej katastri. Obyvateľstvo bolo rozdelené do jednotlivých spoločenských vrstiev. Najvyššie v spoločnosti bol postavený pán, často s titulom šľachtica. Nasledovali šoltýsi, ktorí boli akýmisi zamestnancami, dôverníkmi pána. Ich rodinné mená sa zmenili podľa názvu dediny, v ktorej „šoltýsovali“. Tak vznikli známe šoltýske, neskôr pozemančené rodiny, v prípade Ďurčiny to bola rodina Ďurčanských a toto meno sa tu vyskytuje doteraz. V spoločenskom rebríčku nasledovali sedliaci.

Stavebníctvo

Ďurčiná je radovou cestnou dedinou. Popri hlavnej ceste postupne vznikla sieť bočných uličiek. Charakteristickými sú trojpriestorové domy na úzkych pozemkoch s jedným alebo dvomi oknami na uličnej fasáde, ktoré majú svoj základ v dreveniciach. Popri pôvodných dreveniciach a ich murovaných nástupchoch tu môžeme nájsť celú paletu domov z 20. storočia až dodnes.

Najstaršou stavbou je baroková kúria z 18. storočia (je však možné, že bola prestavaná z ešte staršej budovy, prípadne stojí na starších základoch). Ide o komplex obytnej a hospodárskych budov so záhradou. Pôdorys samotnej kúrie je trojtraktový obdĺžnik s rozmermi 23,5 x 12 metrov. Poslednými známymi pánmi boli Josef Vitolay s manželkou Johanna Akay Vitolay, ktorí tu žili ešte v 19. a začiatkom 20. storočia. Bol to práve Josef Vitolay, ktorý z veľkej časti financoval aj stavbu Kaplnky sv. Michala, postavenej v 19. storočí. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bol postavený Kostol Sedembolestnej Panny Márie, ktorý navrhol architekt vdp. František Foltán. V katastrálnom území obce sa nachádza tiež niekoľko krížov a malých kaplniek (tzv. „božie muky“), ktoré už sčasti pohltil intravilán. Ide o drobné stavby z 19. až 20. storočia.

Kultúra

Kroj

Ďurčiná patrí medzi obce, kde sa ľudový odev zachoval v mnohých rodinách a pri slávnostných príležitostiach je často využívaný. Sviatočný odev sa skladal z bielych pestro vyšívaných rukávcov, ktoré boli ušité z domáceho plátna. Rukávce boli bez límčeka, a vyšívané boli rukávy a límec. K rukávcom patrila biela kasanica, ktorá bola bohato riasená a k tomu si ženy obliekali bohatšie vyšívanú lesklú zásteru. Obľúbená bola tiež modrotlačová zástera. Takto chodili oblečené vo sviatočný deň a do kostola. V zime mali cez plecia prehodený brusliak (vlniak) a na nohách mali obuté biele kapce. Keď bola zima veľmi tuhá, nosili na kroji kratší hrubý kožuch. Pracovný kroj pozostával z vyšívanej plátennej blúzky s limčekom, na ktorej nosili sukňu spojenú s vrškom, tzv. šorc – zväčša z modrotlače. K tomu si priviazali obyčajnú jednofarebnú zásteru jednoducho vyšívanú. Na nohách nosili čižmy a deti chodili vždy bosé. Na pohreby, Smrtnú nedeľu a Veľký piatok nosili ženy tmavé alebo čierne šorce, čiernu lesklú zásteru a bielu blúzku, na ktorej bol čierny lajblík (krátky kabátik, ktorý mal v páse gumičku a zapínal sa viacerými gombičkami). Na hlavách nosili čierne šatky a aj modlitebná knižka musela byť zaviazaná v čiernej vreckovke, prípadne v kúsku čiernej látky a na nohách mali obuté čierne čižmy.

Kroje sa vyšívali cez zimu a tak na Veľkú noc, ale aj Bielu sobotu nech bolo akékoľvek počasie, ženy išli v krátkych rukávcoch do kostola pešo do Rajca, aby sa pochválili novým sviatočným krojom. Ten ešte dopĺňala biela šatka, ktorá bola v jednom rohu pekne vyšitá, uväzovala sa pod krkom a navrchu hlavy musela pekne stáť „na striežku“. V páse bola previazaná široká červená vyšívaná stuha a jej konce viseli vpredu na zástere.

Tradície

Obyvatelia Ďurčinej sa usilujú o zachovanie tradícií, v ktorých nadväzujú na zvyky svojich predkov. Každý rok sa na Fašiangy päť párov mladých dievčat a chlapcov oblečie do tradičných krojov. Chlapci sú nazvaní aj „kone“, lebo 4 sú zapriahnutí do konského záprahu a jeden ich poháňa a plieska pritom dlhým bičom vysoko nad hlavou. Týmto spôsobom prejdú od dolného konca dediny na horný.

Referencie

• Pamätná kniha obce Ďurčiná
• Kronika mesta Rajec

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ďurčiná

Externé odkazy

• Oficiálny web
• web stránka obce na obce-info
• travel-to-zilina
• regionálna rozvojová agentúra Žilina