Ľubietovská keramika je názov pre tradičné ľubietovské keramické výrobky s charakteristickými farbami hnedou, bielou, čiernou a zelenou.

V okolí dnešnej obce Ľubietová sa vyskytuje ložisko kvalitnej hrnčiarskej hliny. Po úpadku stredovekého baníctva a mestských práv Ľubietovej sa začali rozvíjať remeslá, medzi nimi aj hrnčiarstvo. Od prvej polovice 17. storočia je tu už známa aj výroba keramiky. Bola to sezónna činnosť.V zime vyrábali keramiku a na jar ju chodili predávať po okolí na jarmoky, tiež až za hranice na Ukrajinu a do Poľska. Vyrábali približne 50 druhov výrobkov, pričom používali kombinácie farieb hnedú s bielou a hnedú, zelenú a čiernu. Ľubietovský hrnčiarsky cech mával od 15 - 70 členov. Preto aj skladba ich vzoriek na keramike je bohatá. Od roku 1853 je známy klasický ľubietovský vzor - biele geometrické motívy na tmavohnedom podklade. V prvej tretine 20. storočia sú známe krčahy s hnedým a zeleným dekorom na svetlom podklade. Vyrábala sa tu aj nezdobená glazovaná keramika mestského typu hnedej farby bez vzorky.^[1][2]

Ľubietovská keramika v 20. storočí postupne upadala, až kým v polovici storočia jej výroba ustala. Vyrábali ju hrnčiari v obci Ľubietová z hliny, ktorú ťažili v okolí. V súčasnosti (21. storočie) je udržiavateľom hrnčiarskej tradície majster Igor Hudec, ktorý ručne vyrába majoliku. Významným majstrom bol aj Július Filo (keramikár)^[3], ktorý tvoril v obci Ľubietová hlavne v 20. storočí. V obci je aj ručná výroba keramických kachlí, ktorú vlastní Martina Štefanovská. Janette Skybová a Mária Benková tvoria keramické riady, šperky a ozdoby.^[4]

V Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici sa nachádza asi 50 kusov novodobej ľubietovskej majoliky, ktorá pochádza z dielne založenej v roku 1947 majstrami džbánkarmi Emilom Majnholdom^[5] a Júliusom Filom v Ľubietovej. Typické pre ňu sú figurálne motívy a ornamenty. Časť zbierky tvoria keramické plastiky.