Historic Monuments of Dengfeng in “The Centre of Heaven and Earth”*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Kláštor Šao-lin
Štát	Čína
Typ	kultúrna pamiatka
Kritériá	iii, vi
Identifikačné č.	1305
Región**	Ázia a Pacifik
Súradnice	34°30′29″S 112°56′07″V / 34,508141°S 112,935396°V / 34.508141; 112.935396Súradnice: 34°30′29″S 112°56′07″V / 34,508141°S 112,935396°V / 34.508141; 112.935396
História zápisu
Zápis	2010  (34. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Šao-lin (čín. 少林, pchin-jin: shǎolín) je názov budhistického rehoľného rádu a jeho členov. Výraz Šao-lin zároveň označuje pôvodný kláštor, v ktorom rehoľný rád vznikol. Ten sa nachádza na úpätí posvätnej hory Sung-šan pri meste Teng-feng v provincii Che-nan. Je známy svojím bojovým umením šao-lin-čchüan, známejším ako "šaolinské kung-fu."^[1] Význam kláštora spočíva aj v jeho role ako rodiska čchanového budhizmu, predchodcu zenu (kórejsky Seon, vietnamsky Thien, v sanskrite Dhjána). Vďaka svojmu kultúrnemu významu bol v roku 2010 zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť „historických pamiatok v Teng-fengu v centre neba a zeme."^[2]

Názov Šaolinský chrám majú viaceré chrámy v Číne, Kórey (Sorim), juhovýchodnej Ázii a Japonsku (šorindži).

Shaolinský rád v 80. rokoch 20. storočia znovu otvoril alebo založil množstvo chrámov v Číne a na Západe. Považuje sa za školu čchanového budhizmu; bojové umenia sa považujú za súčasť budhistickej praxe.

Názov

Názov chrámu v čínštine je (čín. 少林寺, pchin-jin: Shàolín Sì - Šao-lin S’). Znak 少 šao znamená „malý“ alebo „mladý“, ale je to aj názov hory Šao-š’’ (少室山), na severnom úpätí ktorej kláštor stojí. Znak 林 lin znamená „les“ a 寺 s’ znamená „chrám“. Názov Šao-lin možno teda preložiť buď ako „chrám v mladom lese“, ale pravdepodobne odráža polohu ako „chrám v lese na hore Šao-š’“.^[3]

Dejiny

V roku 496 dal cisár Siao Wen (孝文帝) (471 – 499) zo severnej dynastie Wej indickému mníchovi Pa-tchuovi (跋陀), v čínskych zdrojoch nazývanom aj Fo-tchuo (佛陀), prostriedky na založenie klástoru Šao-lin v pohorí Sung-šan v provincii Che-nan. Pod vedením Pa-tchua sa kláštor Šao-lin vyvinul na centrum budhistického učenia. Pa-tchuo založil prekladateľskú halu sútier (翻经堂), kde prekladatelia sútier ako Ratnamati a Bodhiruci prekladali sútry zo sanskritu do čínštiny. Sláva tejto prekladateľskej akadémie bola taká veľká, že budhistický pútnický mních Süen-cang (603-664) požiadal cisára Tchaj-cunga (599-649) z dynastie Tchang, aby mohol žiť v kláštore Šao-lin. Süen-cang uviedol Bodhiruciho úspechy ako dôvod svojej voľby Šao-linu.^[3]

Podľa legendy položil základy šaolinského bojového umenia indický mních Bodhidharma, zakladateľ a prvý patriarcha čchanového alebo zenového budhizmu, ktorý prišiel do kláštora Šao-lin okolo roku 527. Počas dynastie Tchang (618 - 907 n. l.) získali šaolinskí mnísi výbornú povesť v celej krajine. Na stéle z roku 728 je historický dôkaz, že kláštor Šao-lin vyslal 13 bojujúcich mníchov, aby podporili obliehanú dynastiu.^[3] Ako vďačnosť za dobré služby, ktoré títo mnísi poskytovali, boli kláštoru udelené niektoré privilégiá, vrátane výcviku mníchov za bojovníkov.

V rokoch 1368 až 1644 zaznamenal kláštor Šao-lin a jeho bojové umenia, podporované vládnucou dynastiou Ming, obrovský rozmach. Kláštorná armáda mala približne 2500 vojakov a kláštorné bojové umenia sa cvičili v nespočetných variáciách a technikách. V tejto súvislosti sa hovorí aj o vrchole šaolinského chrámu.

Chrám bol počas svojej existencie mnohokrát zničený, vydrancovaný a prestavaný. Najznámejšie je údajné zničenie chrámu za dynastie Čching cisárom Kchang-si (1654–1722). Hovorí sa, že zo strachu pred bojovou silou mníchov nechal chrám zničiť a mnohých mníchov zavraždiť. V skutočnosti bol Kchang-si pravdepodobne skôr zástancom chrámu, ktorého kaligrafický nápis nad hlavnou bránou chrámu tam visí dodnes.

K poslednému zničeniu kláštora došlo v roku 1928, keď na území chrámu viedli svoje spory skupiny militantov. Veľká časť chrámových náboženských umeleckých pokladov a písomností bola stratená; len malé časti chrámu boli opätovne vystavané.

Južný šaolinský kláštor

Legendy uvádzajú druhý, južný kláštor Šao-lin v provincii Fu-ťien, ktorý údajne existoval až do 18. storočia. Je možné, že legenda o zničení kláštora Šao-lin počas vlády cisára Kchang-si sa týka tohto kláštora. Južný kláštor Šao-lin je považovaný za pôvod juhočínskych štýlov bojových umení (napr. Wing Chun, Weng Chun, Hung Kuen). Presná historická poloha južného kláštora nie je známa a nárokujú si ju najmenej tri miesta v Číne.

V Čchüan-čou, v juhovýchodnej provincii Fu-ťien, bol kláštor Šao-lin oficiálne založený počas dynastie Tchang (618–907). Jedna tradícia hovorí, že mnísi zo severného chrámu Šao-lin prišli na juh, aby pomohli v boji proti pirátom. Iné tradície hovoria, že mnísi utiekli zo severnej Číny po páde dynastie Ming v 17. storočí.^[4]

Nedávna história

Po založení Čínskej ľudovej republiky Mao Ce-tungom v roku 1949 mohli mnísi spočiatku slobodne ďalej pôsobiť. Počas kultúrnej revolúcie z roku 1966 bol však chrám zničený a mnísi boli prenasledovaní a vyhnaní.^[5] Ruiny kláštora roky obývalo len pár mníchov. V roku 1982 sa chrám stal známym na Západe prostredníctvom filmu Chrám Šao-lin s Jet Li a bol objavený aj pre cestovný ruch.^[6] Čínska vláda dala chrám prestavať a v rámci všeobecnej liberalizácie náboženských praktík v ňom povolila budhistickým mníchom opäť legálne praktizovať.

Chrám prvého patriarchu a pagodový les šaolinského chrámu (čín. 初祖庵及少林寺塔林, pchin-jin: Chū zǔ ān jí shàolínsì tǎlín) sú od roku 1996 na zozname pamiatok Čínskej ľudovej republiky a od 2010 sú zaradené do svetového dedičstva UNESCO.

Reštrukturalizácia

V roku 1999 bol mních Š’ Jung-sin intronizovaný ako opát kláštora. Okrem mnohých aktivít na oživenie kultúry Šao-linu sa preslávil aj kontroverznou demoláciou „Shaolin Village“. Do roku 2001 existovalo v bezprostrednej blízkosti chrámu množstvo škôl bojových umení, ktoré mali s chrámom len malý vzťah, no zdobili sa názvom „Šao-lin“. Na jednej strane to zvýšilo popularitu chrámu, ale z pohľadu opáta Š’ Jujng-sin to poškodilo tradičné hodnoty, pretože tieto školy nemali s chrámom žiadne spojenie. Po dohode s komunistickou vládou Čínskej ľudovej republiky dal v septembri 2001 vyvlastniť a zbúrať takmer všetky školy wu-šu v Šao-line. Postihnuté školy boli odškodnené pozemkami v neďalekom Teng-fengu, ale mnohé školy boli proti ich vôli vysťahované. Z ich pôdy, ktorá patrí štátu, sa väčšinou stali polia či trávnaté plochy. V existencii zostala len štátna škola wu-šu „Wu-šu-kuan“, ktorá funguje ako súčasť kláštora Šao-lin.

Kláštor Šao-lin a jeho okolie sú taktiež turistickou atrakciou.^[5] Pred Wu-šu-kuanom sa každú hodinu konajú demonštrácie wu-šu. V prednej časti samotného chrámu bola vybudovaná turistická oblasť „Shaolin The Stage of Joy“ s obchodmi so suvenírmi, turistickou kanceláriou a reštauráciou. Búranie škôl a vybudovanie centralizovanej infraštruktúry so školou wu-šu, vlastným tovarom a službami sú čiastočne interpretované ako náznak komerčnej orientácie kláštora Šao-lin.

Šao-lin mimo Číny

Okrem kláštora na Sung-šane, ktorý sa zvyčajne považuje za pôvodný kláštor šaolinského rádu, existujú v Číne aj v zahraničí rôzne chrámy a kláštory, ktoré nesú alebo niesli názov Šao-lin. Mnoho mníchov, ktorí počas Kultúrnej revolúcie utiekli z krajiny, často zakladalo takéto kláštory a chrámy v iných krajinách.

Od dosadenia opáta Š’ Jung-sina a jeho snáh urobiť kláštor známejším a modernejším vzniklo viacero „oficiálnych“ pobočiek kláštora po celom svete. Tie sú často v rozpore s už zabehnutými „šaolinskými“ kláštormi, keďže materský kláštor v Che-nane sa teraz snaží celosvetovo obmedziť používanie názvu Šao-lin na inštitúcie zmluvne spojené s hlavným kláštorom.^[7]

Referencie

1. ↑ TASR. Mnísi šaolinského kung-fu predstavia svoje majstrovstvo na Slovensku. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2017-12-17. Dostupné online .
2. ↑ UNESCO World Heritage Centre. Historic Monuments of Dengfeng in “The Centre of Heaven and Earth” . . Dostupné online. (po anglicky)
3. ↑ ^{a b c} SHAHAR, Meir. The Shaolin Monastery: History, Religion, and the Chinese Martial Arts. Honolulu : University of Hawai'i Press, 2008. ISBN 0-8248-3110-1. S. 11.
4. ↑ WISSGOT, Sim Sim. Southern Shaolin’s kung fu monks battle for attention . CGTN, 2017-12-27, . Dostupné online. (po anglicky)
5. ↑ ^{a b} ČTK. Kláštor Šao-lin so školami kung-fu je dnes predovšetkým biznis. Denník N (Bratislava: N Press), 2017-04-30. Dostupné online . ISSN 1339-844X.
6. ↑ ATKIN, Nicolas. How Jet Li turned the Shaolin Temple into a kung fu cash cow for China . South China Morning Post, 2019-06-26, . Dostupné online. (po anglicky)
7. ↑ China's Shaolin Temple builds business empire . asiaone.com, . Dostupné online. Archivované 2011-01-18 z originálu.

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Shaolin na nemeckej Wikipédii.