Škola strany ponuky (iné názvy: nová ekonómia strany ponuky, ekonómia strany ponuky, ekonómia ponuky) je škola ekonomického myslenia, ktorá kladie dôraz na podporu hospodárskeho rastu podporou strany ponuky v ekonomike, a to predovšetkým znižovaním daní a dereguláciou. Politiku zameranú na stranu dopytu škola úplne odmieta, lebo sa nazdáva, že má na ekonomiku zhubné účinky. Ide o silno pravicovú, liberálnu ekonomickú školu. Obyčajne sa radí do neoklasickej ekonómie.

Spoločným rysom predstaviteľov tejto školy je fakt, že sú to osoby predtým v podstate neznáme, väčšinou málo významní až druhoradí ekonómovia (A.B. Laffer, N.B. Ture), sociológovia (G. Gilder), publicisti a ideológovia (I. Kristol, J. Wanninski) a konzervatívni politici (J. Kemp). Hlavný predstaviteľ školy A. G. Laffer je autorom väčšiny myšlienok školy. Sám veľmi nepublikoval a jeho koncepty rozpracovávali a spopularizovali ostatní stúpenci školy.^[1]

Škola vznikla koncom 70. rokov 20. storočia v USA ako súčasť tzv. protikeynesovskej revolúcie 70. rokov, teda vtedajšej (či už oprávnenej alebo zdanlivej) dezilúzie z dovtedajšej keynesovskej hospodárskej politiky.^[1] Vrchol uplatnenia dosiahla počas vlády Reagana v USA v 80. rokoch a potom jej vplyv rýchlo klesol.^[2]

Názory predstaviteľov školy

Ekonómovia strany ponuky sú presvedčení, že ekonomický rast je výsledkom ľudskej tvorivosti a podnikavosti. Prosperitu a stabilitu možno dosiahnuť iba v slobodnom trhovom hospodárstve. Preto vystupujú proti politike plnej zamestnanosti, politike regulujúcej ponuku a vysokému zdaneniu dôchodkov, pretože vysoké dane obmedzujú tvorivosť a ochotu ľudí pracovať a podnikať.

Najmä priame dane (daň z príjmu a z majetku) podľa predstaviteľov tejto školy oslabujú motiváciu ľudí pracovať, šetriť alebo investovať. Vysoké dane a progresívny daňový systém podľa nich spôsobujú, že ľudia majú tendenciu uprednostňovať voľný čas pred prácou a spotrebu pred sporením a investovaním.

Lafferova krivka

Bližšie informácie v hlavnom článku: Lafferova krivka

Jedným z hlavných tvrdení školy je tzv. Lafferova krivka. Je to graf pre premenné daňový výnos a sadzba daní. Krivka má podobu kopca a graficky znázorňuje presvedčenie, že daňový výnos s rastom sadzby daní najprv rastie, ale od istej výšky sadzby nastane znižovanie daňového výnosu. Spôsobuje to vraj niekoľko dôvodov:

• vyššia daň oslabuje ekonomickú výkonnosť,
• zvyšuje daňové úniky,
• vyvoláva presuny kapitálu do zahraničia.
• oslabuje motiváciu ľudí k pracovným výkonom a tvorbu úspor.

Kritika

Prvý bod kritiky spočíva v tom, že zníženie daní v skutočnosti predovšetkým zvyšuje dopyt (a neznižuje alebo len málo zvyšuje ponuku), preto ak aj po znížení daní vzrastie HDP, je to v dôsledku zvýšenia dopytu a nie v dôsledku zvýšenia ponuky. Významný keynesovský ekonóm J. Tobin k tomu preto v roku 1987 napísal, že to, čo odporúča táto škola (zníženie daní) je vlastne čistá keynesovská politika na strane dopytu "maskovaná ako zázračný liek na strane ponuky"^[3].

Okrem toho veľká väčšina ekonómov (a tak aj napr. v pravidelnej Ekonomickej správe prezidenta USA z roku 1994) prišla k záveru, že sa v 80. rokoch v USA, teda v čase uplatnenia odporúčaní tejto školy Reaganom, nenaplnili predstavy tejto školy. Konkrétne:

• Zníženie daní nezvýšilo daňový výnos štátu, ale ho naopak drasticky znížilo a tým zvýšilo deficit rozpočtu USA.
• Drastické zvýšenie úrokovej sadzby (a tým dopytu) na zač. 80 rokov síce znížilo infláciu, ale za cenu veľkého zvýšenia nezamestnanosti (teda presne podľa predpovedí keynesovcov).
• Miera úspor (national savings rate), ktorá mala po znížení daní podľa tejto školy stúpnuť, v skutočnosti silno klesla a v roku 1987 dokonca dosiahla povojnové minimum.
• Zvýšiť mieru rastu HDP sa nepodarilo, naopak pokračoval trend jej postupného znižovania, ktorý začal niekedy v 60. rokoch.^[4]

J. Tobin sa k tomu v roku 1992 vyjadril nasledovne: ukázalo sa, že myšlienka, že zníženia daní vlastne zvýšia výnosy , si zaslúži výsmech^[5].

Štúdia National Bureau of Economic Research z roku 2004 ukázala, že dlhodobo zníženie daní vedie k poklesu daňových výnosov štátu a teda nárastu deficitu štátneho rozpočtu, čo poškodzuje ekonomiku. ^[6]

Referencie

Externé odkazy

• Mundellove tvrdenia, že ekonómia strany ponuky zabezpečila rast USA a pád Sovietskeho zväzu.
• História ekonómie strany ponuky
• Karl Marx ako ekonóm strany ponuky