Štefan Nemanja
srbské knieža (veliki župan) pravoslávny svätec
Freska svätého Simeona (Štefana Nemanju) v Kráľovskom kostole v Kláštore Studenica
Panovanie
Dynastia	Nemanjićovci
Panovanie	po 1165 – 25. marec 1196
Predchodca	Tichomir Zabidović
Nástupca	Štefan Prvokorunovaný
Biografické údaje
Narodenie	1113/1114 Ribnica
Úmrtie	13. február 1199/1200 Chilandar, Athos
Pochovanie	Kláštor Studenica
Vierovyznanie	ortodoxné kresťanstvo
Rodina
Manželka	Anna Nemanjićová
Potomstvo	Vukan Nemanjić, Štefan Prvokorunovaný, sv. Sáva Nemanjić, Jefimija, Jelena Asenová
Otec	Zavida (syn Uroša I.)
Odkazy
	Štefan Nemanja (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Portál Byzantskej ríše  Biografický portál

Svätý Štefan Nemanja^[1] (mníšske meno: Simeon Nemanjić^[1], ako svätý: Simeon Myrotočivý^[2]; srb. Стефан Немања – Stefan Nemanja, starogr. Νεεμάν – Neeman^[3], lat. Naamen^[4], hebr. Naeman^[4]; * 1113/1114, Ribnica, (dnešná Podgorica) – † 13. február 1199/1200, Chilandar, Athos) bolo srbské (rašské) knieža (veliki župan) od polovice 60. rokoch 12. storočia do roku 1196.^[1][3][5] Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok slávia pravoslávni Srbi 13. februára (resp. 26. februára podľa juliánskeho kalendára).^[2][6]

Nemanja zjednotil rozdrobené srbské panstvá a založil stredoveký srbský štát.^[1][5] Napriek spojenectvu s Benátkami a Uhorskom, ako aj početným bojom s Byzanciou však nedokázal získať úplnú nezávislosť od moci byzantských cisárov. Pochádzal zrejme z rodu dukljanskych (zetských) vládcov^[6] a sám bol zakladateľom dynastie Nemanjićovcov, ktorá vládla v Srbsku do roku 1371. Počas svojej vlády založil viacero významných srbských kláštorov. V roku 1195 abdikoval a vstúpil do Kláštora Studenica, ktorý pred tým založil. Neskôr odišiel žiť do athoského Kláštora Chilandar, kde aj zomrel. Už krátko po smrti bol Srbmi uctievaný ako svätý a jeho kult je živý dodnes.^[3][7]

Životopis

Údaje o Štefanovom živote poskytujú biografie napísané jeho synmi svätým Sávom (úvod k typikonu Kláštora Studenica)^[4] a Štefanom Prvovenčaným.^[7] Obe sa však snažia osláviť vládnucu srbskú dynastiu a jej zakladateľa.^[8] Nemanja sa narodil vo významnom srbskom obchodnom meste Ribnica (dnešná Podgorica v Čiernej Hore) okolo roku 1113. Bol najmladším synom srbského princa Zavidu (zrejme syna Uroša I.^[9]).^[7] Pôvodne bol pokrstený ako katolík, neskôr prijal druhý, pravoslávny krst.^[2][10] O Štefanovom ranom živote sa spoľahlivo mnoho nevie. Niekedy v druhej polovici 60. rokov, snáď medzi rokmi 1065/1066 až 1068. sa spolu s tromi bratmi ujal moci v srbských krajinách, pričom vrchná moc a titul veľkého župana pripadla jeho najstaršiemu bratovi Tihomirovi. Nemanjovi podliehalo územie v povodí riek Toplica a Ibar.^[7][8]

Medzi bratmi čoskoro prepukli spory. Nemanja sa proti bratom postavil a vyhnal ich zo Srbska do Byzancie. V roku 1169 sa na čele vojska do Srbska vrátili. Tihomir bol však Nemanjom v boji v bitke pri Pantine porazený a zavraždený. Jeho ďalší bratia Miroslav a Stracimir uznali Nemanjovu nadvládu. Nemanja sa stal vrchným srbským vládcom a jeho sídelnou krajinou sa stala Raška.^[7][8] Nemanja sa snažil o nezávislú srbskú politiku. S podporou Benátčanov a Uhrov proti Byzantíncom povstal, avšak ambície byzantského cisára Manuela I. na Balkáne ho po porážke v roku 1172 prinútili opätovne uznať byzantskú zvrchovanosť. Po porážke bol Nemanja potupne ukazovaný byzantskému ľudu počas cisárovho triumfu v Konštantínopole.^[3][7] Zahraničnopolitický neúspech Nemanju viedol k väčším snahám v domácej politike. Zakladal kláštory a bojoval proti bogomilstvu, ktoré sa do srbských krajín šírilo z Bulharska.^[3][8]

Byzantské jarmo sa Srbom podarilo čiastočne zlomiť až po smrti byzantského cisára Manuela I. v roku 1180. Už v roku 1182 Nemanja získal Duklju (Zetu), ktorú zveril do správy svojmu najstaršiemu synovi Vukanovi. O rok neskôr mu politická situácia a spojenectvo s uhorským kráľom Belom III. umožnili svoje panstvo rozšíriť aj hlbšie do byzantských území.^[7] Získal Niš a spojené srbsko-uhorské vojská vyplienili Braničevo a Sofiu.^[3] Biografia napísaná jeho synom spomína aj dobytie území v okolí Prizrenu, zrejme ich však neudržal na dlho.^[11]

Svoju pozornosť obrátil aj na Dalmáciu a pobrežie Jadranu. Dobyl početné mestá vrátane Skadaru a Kotoru. V roku 1184 sa pokúsil dobyť Dubrovník, no neuspel. V roku 1186 preto musel uzavrieť mier, ktorý zaručil dubrovníckym obchodníkom slobodu obchodu v Srbsku.^[6] Neskôr udelil právo slobodného obchodu v Srbsku aj Splitu.^[8] V roku 1187 prijal v meste Niš rímsko-nemeckého cisára Fridricha Barbarossu a križiakov tretej križiackej výpravy.^[3]

V roku 1190 bol však Byzanciou porazený, udržal si však relatívnu samostatnosť, ako aj územné zisky v Kosove, Zete a severnom Albánsku.^[7] Stále hroziace nebezpečenstvo zo strany Byzancie sa rozhodol vyriešiť sobášom svojho syna Štefana s Eudokiou, neterou cisára Izáka II.^[3]

25. marca 1196 Štefan dobrovoľne abdikoval a vstúpil do kláštora. Jeho nástupcom sa stal jeho druhorodený syn Štefan, najstarší syn Vukan získal vládu nad Zetou^[3]. Ako mních prijal meno Simeon a istý čas žil v kláštore (monastieri) Studenica, ktorý sám založil. Neskôr (jeseň 1197^[8]) odišiel žiť na svätú horu Athos, kde s dovolením byzantského cisára Alexia III. obnovil (resp. na novo založil) srbský Chilandarský kláštor, vedúce centrum srbskej kultúry v stredoveku.^[7] Okrem neho založil počas svojho života aj iné kláštory ako napr. Kláštor Djurdjevi Stupovi a Kláštor svätého Mikuláša v Toplici.^[3]

Štefan Nemanja zomrel niekedy okolo roku 1200. Už krátko po smrti bol uctievaný ako svätý.^[7] Jeho pozostatky boli po jeho smrti vo februári 1208^[4] prenesené z Athosu do Studenice. Nemanjov kult bol úzko spojený s obranou pravoslávia proti moslimským i katolíckym snahám presadiť sa medzi Srbmi. Napriek tomu bol jeho kult čoskoro zatienený kultom jeho syna Sávu. Vo vedomí Srbov však dodnes Nemanja zostáva jednou z najdôležitejších osobností stredoveku, pretože sa zdá, že ním začína história srbskej štátnosti, ako aj nezávislý srbský cirkevný život a srbská kultúra.^[8]

Referencie

Ďalšia literatúra

• Nemanjiči In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 344 – 345.
• Stefan Nemanija In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Wydanie I. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. Autor hesla: Małgorzata Dąbrowska. ISBN 83-235-0011-8. S. 444.
• Stefan Nemanja In: Słownik starożytności słowiańskich: encyklopedyczny zarys kultury Słowian od czasów najdawniejszych. Ed. Gerard Labuda, Zdzisław Stieber. Tom. Piaty: S – Ś. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich, 1975. Opracowany w Zakładzie Słowianoznawstwa Polskiej akademii nauk. S. 414 – 415.