Francúzska republika République française ←  1946 – 1958  →  → vlajka znak
Hymna: Marseillaisa
Motto: Liberté, égalité, fraternité (Sloboda, rovnosť, bratstvo)
Geografia
Hlavné mesto	Paríž
Rozloha	889,898 km²
Obyvateľstvo
Jazyky	francúzština
Štátny útvar
Štátne zriadenie	parlamentná republika
Mena	francúzsky frank
Vznik	27. október 1946
Zánik	4. október 1958
Predchádzajúce štáty: Dočasná vláda francúzskej republiky Nástupnícke štáty: Francúzsko Alžírsko

Štvrtá francúzska republika je obdobie dejín Francúzska od 21. októbra 1946 do 4. októbra 1958.

Štvrtá republika dokázala previesť Francúzsko mnohými politickými, sociálnymi i zahraničnopolitickými krízami, začala proces integrácie Európy a francúzsko-nemeckého uzmierovania. Rekonštrukcia krajiny po vojne prebehla rýchlo a demografická krivka stúpala rýchlejšie než kedykoľvek predtým v dejinách Francúzska. Ale nestabilita a slabosť režimu, jeho neschopnosť prijímať zásadné rozhodnutia a presadiť jasný náhľad na problémy ju odsúdili k zániku vo chvíli, keď musela čeliť alžírskej kríze.

Situácia vo Francúzsku po oslobodení Paríža

Dočasné riešenia, ktoré nasledovali po oslobodení Paríža 25. augusta 1944, ukončila voľba Rady republiky a prezidenta, ktorým sa stal socialista Vincent Auriol. Vláda, ktorá bola zostavená Paulom Ramadierom, ostala v duchu tzv. tripartizmu, čo znamenalo spoluprácu koalície komunistov, socialistov a ľudových republikánov. Komunisti sa však proti takejto forme politiky búrili, čo bola príležitosť pre predsedu Rady republiky na odvolanie ich ministrov dekrétom z 5. mája 1947. Tretia sila (Troisième force) mala jednotný program: obrana režimu a podpora vytvorenia Atlantického spolku na obranu proti sovietskej hrozbe. Neustále však dochádzalo k problémom, pretože vlády boli labilné a veľmi rýchlo sa striedali. K zmene dochádza po voľbách v roku 1951 z politických dôvodov. Odchod socialistov z Tretej sily ju zbavuje jej prevahy. Nová vláda je orientovaná stredne pravicovo a 6. marca 1956 sa predsedom Rady republiky stáva nezávislý Antoine Pinay, ktorý si priazeň voličov získal otvoreným vystupovaním a stabilizáciou franku, teda aj francúzskej ekonomiky. Neúspech RPF má za následok čiastočný odchod Charlesa de Gaulla z politiky, ktorý však dosiahol zamietnutie CED – jednotný systém obrany Európy, vrátane jednotnej európskej armády.

Vláda Pierra Mendès France

Pierre Mendès France sa zapísal do dejín francúzskej politiky ako zosobnenie krízy IV. republiky. Vždy sa opieral o referendum, zaujímalo ho stanovisko národa, nie politický názor. Za veľkej podpory gaullistov, ľavicového stredu a ostatnej ľavice zredukoval počet ministrov z 38 na 29, získal podporu národa, či vybudoval školské zázemie. Medzi jeho najväčšie zásluhy však patrí dohoda o uzavretí mieru v konflikte medzi Indočínou a Viet Minhom, ku ktorej doslova prinútil bojujúce strany. Táto bola podpísaná 20. júla 1954 v Ženeve. 1. novembra 1954 sa začali národnooslobodenecké boje v Alžírsku, ktoré veľká väčšina Francúzov považovala za francúzsku oblasť. Mendès sa pokúšal o oslobodenie Alžírska, no tým si iba vyslúžil ďalšie urážky, po ktorých nasledoval tvrdý úder od politikov vtedajšej IV. republiky. 4. februára 1955 bola táto vláda zvrhnutá komunistami, umiernenými, MRP a niektorými radikálmi, ktorí mu nedali možnosť brániť sa. V roku 1955 toto rozhodnutie ľutuje 54 % Francúzov. On sám odmietal pojem “mendésizmus”, no ten sa vžil a ovplyvnil nejedného politika aj po jeho smrti v roku 1982.

Alžírska otázka

Politické fungovanie pokračovalo vládou ministra financií Edgara Faura. Počas tohto obdobia boli začaté viaceré rokovania vedúce k “nezávislosti v rámci vzájomnej závislosti”. Faure dúfa, že sa na základe nových parlamentných volieb verejnosť vyjadrí k alžírskej otázke. Zákon v ústave, ktorý hovorí, že ak sa udejú dve a viac vládnych kríz v období kratšom než je osemnásť mesiacov, mu umožňuje rozpustenie Národného zhromaždenia a usporiadanie predčasných parlamentných volieb. Tento návrh je však ostro kritizovaný radikálmi a ľavičiarmi, ktorí napokon vo voľbách aj napriek nedosiahnutiu nadpolovičnej väčšiny vyhrávajú.
Do funkcie je uvedený socialista Guy Mollet, ktorý v prejave prehlásil, že po prijatí prímeria a slobodných voľbách je pripravený uznať alžírsku svojbytnosť. Akákoľvek iniciatíva v tomto smere však nie je umožnená nátlakom francúzskych osadníkov na území Alžírska.

Rámcový zákon a návrat Charlesa de Gaulle

V marci 1956 je vládou uznaná nezávislosť Maroka a Tuniska, navyše je prijatý tzv. “rámcový zákon” (23. júl 1956), ktorého cieľom je vývoj oblastí Zámorské územie (Francúzsko), teda aj Alžírska. Situácia v Alžírsku však sťažuje legislatívny priebeh. Následne Molletova vláda pripravuje zákon, tzv. Loi- cadre Deferre, ktorý po etapách pripravuje dekolonizáciu Čiernej Afriky a Madagaskaru. Po páde jeho vlády sa zákon snaží presadiť ešte Maurice Bourgès-Maunoury, ale podarí sa to až radikálovi menom Félix Gaillard, ktorý ho ale musí pozmeniť v zmysle zmiernenia vo vzťahu k Alžírsku. V januári 1958 sa konflikt presúva aj do susedného Tuniska, čím sa začína štvortýždenná vládna kríza, ktorá vypovedá o neschopnosti vlády riešiť zásadné otázky. 13. mája 1958 je menovaná vláda Pierra Pflimlina, ktorý má v alžírskej otázke čisto liberalizačné záujmy, čo znepokojuje francúzskych generálov Alžíru, ktorí preto iniciujú povstanie. Predstavitelia francúzskej armády vystupujú z tradičnej neutrality a navyše požadujú návrat Charlesa de Gaulla k moci. Ten 15. mája 1958 prehlasuje, že je pripravený zhostiť sa tejto úlohy a tým prispieva k urýchleniu rozkladu režimu IV. republiky. Do úradu je znovu uvedený 1. júna 1958.

Referencie

1. Toucheboeuf, B., Goetschel, P., 2004, La Quatrième République- inédit. Le Livre de Poche, Paris
2. Barreau, J., 2012, Toute l'histoire de France. Le livre de Poche, Paris
3. Ferro, M., 2006, Dějiny Francie. Nakladatelství Lidové noviny, Praha
4. Alžírska vojna- stručný prehľad diania v rokoch 1924-1962