Živa (iné názvy: Šiva, Živena, Šiwa, Sieba alebo Razivia) je v slovanskej mytológii bohyňou života. Jej meno je odvodené od slova žiť. Po prvýkrát Živu spomína historik Helmoldus z Besau v druhej polovici 12. storočia v diele Slovanská kronika (Siwa dea Polaborum).^[1]

Miesto v panteóne

V slovanskom panteóne je dcérou bohyne Mokoše a ženou Dažboga. Protikladom je jej sestra Morena, bohyňa zimy a smrti.

Charakteristika

Bohyňa dáva rastlinám i živočíchom silu, prebúdza ich do života, dáva liečivú silu rastlinám, vode v prameňoch a kameňom, preto je tiež bohyňou liečiteľstva, má moc uzdravovať, prebúdzať k životu, či dokonca kriesiť. Vo všetkom živom prúdi jej sila. Je bohyňou leta, úrody, plodnosti, hojnosti. Často sa stotožňovala so zemou, bola vysoko ctená a vážená.

Sviatok a uctievanie

Sviatok Živy sa slávi na jar, keď sa po zime všetko prebúdza. Bola veľmi uctievaná nielen hospodármi, ale aj mladými nevestami, ktoré jej vzdávali obety a modlili sa za blaho rodiny. Niekedy je zobrazovaná s klasmi v jednej ruke a kvetmi v druhej. Zobrazuje sa ako deva v bielom rúchu so zlatými vlasmi, v jednej ruke drží kvety a v druhej klasy. Jej kult bol rozšírený medzi všetkými Slovanmi. Podľa južných Slovanov to bola víla, ktorá naučila ľudí orať a pásť stádo. Na jej počesť plietli vence z kvetov.^[2] Jej chrám stál na vrchu Živiec, kam začiatkom mája chodili ľudia, aby prosili Živu o zdravie a dlhý život.^[3] Do zeme sa nesmelo svojvoľne biť, na Slovensku sa hovorievalo: „Nebi zem, nedá ti chleba“.

Referencie

1. ↑ De ritu Slavorum. Incipunt Cronica Slavorum Edita a Venerabili Helmoldo Presbitero. Capitulum LII
2. ↑ Růžička, J.: Slovanské bájesloví (mythologie) pro lid českoslovanský. Kníhkupectvo R. Prombergera, 1907
3. ↑ Prokosius, Chronicon slavo-sarmatic. edit. Bandtkie, Varšava 1834

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Živa (bohyňa)

Tento článok týkajúci sa mytológie je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.