Architektonický priestor je trojrozmerný útvar vytvorený ľudskou staviteľskou činnosťou, vymedzený architektonickými hmotami. Je hlavným výrazovým prostriedkom architektúry.

Vnútorný a vonkajší architektonický priestor

Rozlišujeme vnútorný (interiér) a vonkajší (exteriér) architektonický priestor. Interiérom je priestor vymedzený konštrukciou stavby - podlahou, stropom a stenami - vtedy ho považujeme za uzavretý. Ak sú steny - alebo časť stien - nahradené oknami, hovoríme o otvorenom interiéri.

Vonkajší architektonický priestor je vymedzený vonkajšími stenami, fasádami budov. Tu môžeme hovoriť aj o urbanistickom priestore. Často (najmä v súvise s historickou architektúrou) rozoznávame aj medzipriestor, otvorený len z niektorých strán - napríklad podlubia.

Fyzický priestor a konceptuálny priestor

V súvislosti s vnímaním architektonického priestoru rozlišujeme fyzický priestor a konceptuálny priestor - fyzický má stanovené rozmery, je obklopený vymedzujúcimi prvkami. Konceptuálny priestor je fyzický priestor vnímaný človekom - teda meniaci sa v pohybe, so zmenou pozície pozorovateľa, ale aj premenou v čase (striedanie dňa a noci, ročných období), s rôznymi akustickými vnemami, či maľbou (napríklad baroková iluzívna interiérová výzdoba).

20. storočie

Názory na architektonický priestor sa v priebehu dejín vyvíjali a menili najmä s príchodom nových konštrukčných materiálov a systémov. Objav klenieb, gotického nosného systému a podobné výdobytky umožňovali vytvárať väčšie, vyššie a bizarnejšie priestory. Avšak kým v minulosti bol interiér od exteriéru väčšinou jasne oddeľovaný, v 20. storočí sa stretávame s veľkou snahou o ich prepojenie. Umožnil to najmä vstup nových stavebných materiálov (okrem betónu a železobetónu najmä využitím sklených konštrukcií. Dnes je možné vyrábať aj sklenené nosníky). Veľké zmeny pre urbanistický priestor priniesol rozvoj automobilovej dopravy.

Referencie

• Dudák, V. a kolektív: Encyklopedie světové architektury, Praha, 2000, ISBN 80-86223-90-6