Bakchantky (iné názvy: menády, mainady, thyiady, starogr. μαινάδες, βάκχαι – mainades, bakchai, lat. bacchae) boli v gréckej mytológii ctiteľky a sprievodkyne boha Dionýza,^[1][2] doslova „šialené ženy“, ktoré sa oddávali pitiu vína a divokým tancom, kým nedosiahli exatické stavy a nepociťovali božiu prítomnosť.^[3]

Bakchantky boli mýtické i skutočné.^[1] Tie skutočné tvorili podľa vzoru svojich mýtických menovkýň pri oslavách Dionýza samostatné družiny a „vnuknutím“ od boha sa poddávali extatickému šialenstvu, aby dosiahli pocit slobody a (duševnej a fyzickej) pohody; to bolo zrejme ústredným bodom týchto mystérií, i keď tu bol i prísľub posmrtného života.^[4] Tieto oslavy sa často zvrhli na nočné orgie, takže niekedy musela proti nim zakročiť štátna moc (najmä v Ríme, kde proti týmto slávnostiam vydal roku 186 pred Kr. osobitné uznesenie dokonca senát).^[1] Ráz týchto osláv je možné poznať aj zo zachovaných nástenných malieb z Pompejí.^[5]

Jeho kult zrejme vznikol v Malej Ázii, alebo snáď v Trácii, a rýchlo sa z Trácie rozšíril po celom Grécku. Tieto orgie skôr neboli spájané s konkrétnymi kultovými miestami, ale vykonávali sa tam, kde boli skupiny vyznávačov tohto boha.^[4] Príslušníčkami tohto kultu boli prevažne ženy, ktoré sa v starovekom Grécku nazývali najbežnejšie mainades, jednoducho „šialené ženy“, bolo to ale jedno z mnohých mien, ktorými sa tieto ženy nazývali. Plutarchos uvádza, že v Macedónii ich nazývali mimallones a klódónes,^[6] v Grécku tiež bakchai, bassarides, thyiades, potniades a podobne (niektoré sa vykryštalizovali do niečoho ako ich vlastné mená, iné zostali vedome prívlastkové, všetky ale vyjadrovali, že to boli ženy posadnuté duchom boha Dionýza^[7]).^[8] Dionýzovské mystériá opísal dramatik Euripides v tragédii Bakchantky v roku 405 pred Kr. Každoročné oslavy spojené s prírodnými cyklami a návratom boha Dionýza sprevádzali bujaré tance, spevy, falické kulty (spodobnenie falosu, symbolu plodnosti, bolo nosené v sprievode rovnako ako sa dnes pri procesiách nosia sochy svätých a iné pobožné predmety^[5]) a dramatizované obrady. Masky a rituálne predmety mali svojim nositeľom zaistiť symbolickú transformáciu do božstiev. Pôvodná podoba vidieckych decembrových (v atickom mesiaci poseideón) atických Malých Dionýzií spojených s náboženskými mystériami a obetovaním zvierat sa stala základom pre aténske šesťdňové marcové (10. až 17. elafébolióna) Veľké Dionýzie (Mestské), ktoré zaviedol Peisistratos v roku 534 pred Kr.^[9]

Verilo sa, že bakchantky potulovali po horách za sprievodu hudby a tanca a vykazovali nadprirodzenú silu, mohli napr. vyvracať stromy, chytať a roztrhať divoké zvieratá a niekedy jedli ich mäso surové (v Trácii napr. roztrhali speváka Orfea,^[2] Pentheus, syn Echióna, pochyboval o božstve boha Dionýza, preto ho roztrhala na kusy skupina bakchantiek, v ktorej bola i jeho matka Agaué, ktorá ho v záchvate zúrivosti nepoznala^[10]). Bakchantky boli často zobrazované odeté do kože jelenčiat alebo leopardov, na hlavách mali vence z brečtanu, dubu alebo jedle.^[4] K ich atribútom patril thyrsos (palica ovinutá brečtanom a listami vinnej révy s píniovou šiškou na vrchole), hady a dýky.^[9]

Boha Dionýza na cestách nesprevádzal len bakchantky, ale aj Silénos a jeho družina satyrov. Dionýzos bol boh vína, radovánok, delirického opojenia, neviazaného hýrenia. Rimania mu dali meno Bakchus a uctievali ho rovnako oddane ako Gréci. Bol priamym protikladom Apolóna – jeden predstavoval zlaté svetlo rozumu, harmonickej hudby, lyrického básnictva a matematiky, druhý stelesňoval temnejšie energie neporiadku, oslobodenia, divokej hudby, krvilačnosti, zúrivosti a nerozumu.^[11]

Bakchantky nepochybne vystrájali divoké kúsky, keď na ne ľudstvo nezabudlo: dodnes sa volajú bohapusté pijatiky alebo nespútané zábavy bakchanálie.^[1]