Bruno zo Schauenburgu
olomoucký biskup
Bruno zo Schauenburgu v knihe Zrcadlo slavného markrabství moravského od Bartoloměja Paprockého z roku 1593.
Štát pôsobenia	České kráľovstvo
Funkcie a tituly
olomoucký biskup
1245/1247 – 1281
Konrád z Friedberka Dětřich z Hradce
Biografické údaje
Varianty mena	nem. Bruno von Schauenburg
Narodenie	1205 Schaumburg
Úmrtie	17. február 1281 (75 – 76 rokov) Olomouc?
Pochovaný	Kroměříž, Kostol svätého Mórica
Svätenia
Cirkev	Latinská cirkev
Biskup
Menovanie	1245 Inocent IV.
Odkazy
Bruno zo Schauenburgu
Český portál  Historický portál  Biografický portál

Bruno zo Schauenburgu^[1][2] (čes. Bruno ze Schauenburku, Bruno ze Schaumburka, nem. Bruno von Schauenburg; * 1204/1205?, Schaumburg – † 17. február 1281, Olomouc?) bol sedemnásty olomoucký biskup v rokoch 1245 – 1281. Patril k najvýznamnejším šľachticom v Českom kráľovstve a svojou činnosťou sa významne podieľal na rozvoji a nemeckej kolonizácii Moravy. Bol pravou rukou českého kráľa Přemysla Otakara II., pre ktorého plnil diplomatické úlohy. Od roku 1260 pôsobil ako zemský hajtman v Štajersku a po smrti Přemysla Otakara II. plnil úlohu správcu niektorých území na Morave.^[1]

Bruno zo Schauenburgu sa narodil v severnom Nemecku, ako v poradí druhý alebo tretí syn schauenbursko-holštajnského grófa Adolfa III. z rodu Schauenburgovcov (1164 – 1225) a Adelheidy z Querfurtu (1165 – 1224). Jeho bratom bol gróf Adolf IV. (1227 – 1261).^[3]

Po štúdiách sa stal vďaka rodovej protekcii v roku 1229 kanonikom v Magdeburgu. Brunova cirkevná cesta bola premysleným ťahom rodovej politiky, ktorá sa spájala s rozličnými postmi v severnom Nemecku. Zamýšľaný úrad arcibiskupa však nezískal.^[3]

Na jar roku 1238 Bruno kandidoval za magdeburského prepošta, no úrad nezískal, pretože kapitula zvolila Albrechta z Gleichenu. Albrecht však krátko na to 11. marca 1238, umrel a podľa kroniky Petra Erfurtského a Annales Stadenses sa tak stalo na následky postrelenia šípom po tom, čo sa snažil utiecť z mesta obťažovaný Brunovým služobníkom. Z listu miestneho arcibiskupa Wilbranda ďalej vyplýva, že Bruno bol exkomunikovaný a v Magdeburgu sa až do roku 1245 neukázal. V tomto období Bruno vykonal cesty do Ríma, kde z neho bola sňatá exkomunikácia, a kde sa spoznal s pápežom. Jeho prítomnosť bola zaznamenaná aj v Paríži, kde študovali Brunovi synovci. Jeho novým pôsobiskom sa stalo rodové Holštajnsko, kde pôsobil ako prepošt na kapitulách so schauenburským patronátnym právom v Lübecku a Hamburgu. V roku 1239, po návrate z Livónskej križiackej výpravy, vstúpil Brunov brat Adolf IV. po abdikácii do kláštora a Bruno sa stal poradcom jeho nástupcov, svojich synovcov Jána I. (1229 – 1263) a Gerharda I. (1232 – 1290), pričom mal veľký vplyv na tvorbu rodovej politiky.^[3]

V roku 1245 bol Bruno počas príprav prvého koncilu v Lyone menovaný pápežovým kaplánom a v septembri toho istého roku ho pápež Inocent IV. menoval za olomouckého biskupa. Zároveň Brunovi povolil využívať biskupské právomoci i pred tým, než dôjde k jeho vysväteniu. Dôvodom tohto závratného zvratu v Brunovej kariére bola jeho účasť na príprave presadenia sa rímskeho protikráľa, durínskeho landgrófa Henricha Raspeho, ktorého kandidatúru podporovala rímska kúria.^[3]

S Brunovou investitúrou spočiatku nesúhlasil český kráľ Václav I., ktorý podporoval ním dosadeného biskupa Konráda z Friedbergu. Aby pápež dosiahol Brunovo uznanie, rozposlal listy Václavovým významným spojencom, vrátane Václavovej sestry Anežky. Úradu sa tak Bruno zhostil až niekedy na prelome rokov 1246/1247 a svoju pozíciu posilnil až po tom, čo sa jeho protivník Konrád z Friedbergu pridal na stranu Václavovho vzbúreného syna Přemysla Otakara.^[3][4]

Bruno sa v spore medzi Přemyslovcami postavil na Václavovu stranu a podieľal sa na tiež na urovnaní sporu. Přemyslovi Otakarovi II. bola zverená do správy Morava, kde sa medzi ním a Brunom vytvorilo priateľstvo. V období po povstaní Bruno od kráľa Václava získal niekoľko významných privilégií. Ako vzdelaný klerik plnil pre českých kráľov diplomatické a správne úlohy. V roku 1254 zjednával mier s uhorským kráľom Belom IV. a neskôr sa priamo zúčastnil bitky pri Kressenbrunne.^[5] Po bitke zjednával sobáš medzi Přemyslom Otakarom II. a Kunhutou Uhorskou. Po smrti štajerského hajtmana Voka z Rožmberka, zastával v rokoch 1262 až1270 funkciu štajerského hajtmana a spolu s ďalšími Otakarovými lénnikmi stabilizoval pomery v krajine. Podieľal sa aj na vytvorení súpisu štajerských statkov Rationarium Styriae. Zaoberal sa tiež plánmi na christianizáciu pruských a litovských pohanských kmeňov a dvakrát (1254/1255 a 1267/1268), sa spolu s Přemyslom Otakarom II. dokonca zúčastnil výpravy do Pobaltia. V Prusku Bruno založil mesto Braunsberg (dnes poľské Braniewo). Neskôr Bruno plnil diplomatické úlohy pre Přemysla II. u pápeža Gregora X. a cisára Rudolfa Habsburského. Jeho plánom bolo povýšenie Olomouca na arcibiskupstvo, ktorému by podliehalo aj pražské biskupstvo a ktoré by malo dohľad nad christianizáciou východných území, čo sa mu však dosiahnuť nepodarilo.^[4][6] V roku 1274 sa zúčastnil Druhého lyonského koncilu, kde stál za jednou z troch relácií zaoberajúcich sa stavom cirkvi.^[4] Po smrti Přemysla Otakara II. sa podriadil Rudolfovi Habsburskému a zúčastnil sa rokovaní o správe krajiny a poručníctve maloletého Václava II. Cisár, ktorému dočasne pripadla Morava, Bruna poveril správou Olomoucka a Přerovska.^[5]

Bruno sa ukázal byť výraznou a ambicióznou osobou moravských dejín. Na Morave vládol ako feudálny pán, ktorý položil základy lénneho zriadenia Olomouckého biskupstva. Jeho vazalmi sa stali napr. rýnski kolonizátori Hugeswagenovci^[7] či Fulštejnovci.^[5] Významná bola jeho kolonizačná a stavebná činnosť. Počas Brunovho episkopátu vzniklo na území biskupstva obrovské množstvo hradov, kláštorov a kostolov. Podľa svojho pôvodného rodového sídla nechal pomenovať hrad Šaumburk. Veľkú výpovednú hodnotu o Brunovej zakladateľskej činnosti má jeho závet, ktorý je prvou písomnou zmienkou pre 35 moravských sídiel vrátane Moravskej Ostravy, Rožnova a Místku.^[8] Bruno vo svojej diecéze zakladal dekanáty a uskutočnil niekoľko miestnych biskupských synôd (prvá v Kroměříži v roku 1253). V tomto období vznikol v Olomouckom biskupstve aj úrad biskupského sudcu - oficiála.^[9] Z pôvodne malého, častokrát založeného biskupského majetku vytvoril bohaté cirkevné panstvo. Do majetku biskupstva za Brunovho pôsobenia patrilo celkovo 199 sídelných lokalít, z toho 13 miest. Značný bol pritom podiel panstiev s výsostným vlastníckym podielom biskupstva.^[10]

Na Morave sa Bruno snažil rozšíriť kult svätého Mórica, ktorý bol rozšírený v Magdeburgu, kde Bruno strávil veľkú časť svojej mladosti. V roku 1255 nechal prestavať Kostol svätého Mórica v Olomouci v ďalší kostol zasvätený tomuto svätcovi nechal vybudovať v Kroměříži. Spolu s chrámom v meste vznikla aj kapitula s prepoštstvom. V roku 1266 nechal po požiari zrekonštruovať aj dovtedy románsku Katedrálu svätého Václava.^[4]