Christian de Portzamparc
francúzsky architekt
Narodenie	9.5.19449. máj 1944 (78 rokov) Casablanca, Maroko
Manželka	Elizabeth de Portzamparc (1982 -)
Deti	Serge, Philipe
Odkazy
Webstránka	christiandeportzamparc.com
Commons	Christian de Portzamparc
Biografický portál

Christian de Portzamparc, celým menom Christian Urvoy de Portzamparc (* 9. máj 1944, Casablanca, Maroko) je francúzsky architekt a urbanista.

Je držiteľom mnohých ocenení. V roku 1994 sa stal prvým francúzskym architektom oceneným najprestížnejšou Pritzkerovou cenou udeľovanou za architektúru, ktorá je v tomto odbore ekvivalentom Nobelovej ceny. Toto vyznamenanie ho zaradilo medzi renomovaných svetových architektov. Tento, v čase ocenenia, relatívne mladý francúzsky architekt, vysoko rešpektovaný odborníkmi z celého sveta tvrdí, že bol „návrhárom, ktorý maľoval predtým, ako sa rozhodol byť architektom.”

Životopis

Mladosť

Narodil sa v hlavnom meste Maroka v rodine francúzskych rodičov bretónskeho pôvodu. Len pár mesiacov po jeho narodení sa rodina presťahovala do Marseille.

„Keď som mal trinásť rokov, začal som sa zaujímať o umenie. Pamätám si, ako som videl Le Corbusierove skice, a to zvýšilo môj záujem nielen o umenie, ale začal som uvažovať aj o architektúre,” hovorí Portzamparc. Jeho tvorba bola ovplyvnená svetovými architektmi, ako napríklad Richard Meier a Kenzo Tange.

Štúdium

V rokoch 1962 – 1969 študoval na École Nationale Supérieure des Beaux – Arts v Paríži, v ateliéri Eugènea Beaudouina, ktorý výrazne podporoval jeho talent. Neskôr pokračoval pod vedením Georga Candilisa. Počas štúdia bol jeho názor na povolanie architekta značne odlišný. „Architektúra mi pripadá príliš byrokratická a nedostatočne slobodná, v porovnaní s umením, a modernistickými ideálmi, ktoré som predtým uctieval. Začínam sa kriticky pozerať na môj prvý vzor, ktorým bol Le Corbusier.”

V roku 1966 strávil rok štúdiom teórie architektúry a histórie na Columbia University v New Yorku, USA. Býval v Greenwich Village a užíval si život umelca. „Čítal som, písal a stretával ľudí. Bol som fascinovaný New Yorkom,” tvrdí.

Po ukončení štúdia, v roku 1969, nezačal pracovať ako architekt. Stal sa členom skupiny sociológov a psychosociológov. Predmetom ich štúdia bol život ľudí v rezidenčných štvrtiach. Počas tohoto obdobia našiel cestu k pochopeniu architektúry a sociálnej zodpovednosti. „Uvedomil som si, že architektúra nemusí byť schopná vytvoriť dokonalú skutočnosť, ale ja ako architekt, sa o to môžem pokúsiť.”

Práca architekta

V roku 1970 si v Paríži založil vlastnú architektonickú firmu. Jeho ateliér zamestnáva od 15 do 30 ľudí. Je situovaný v päťpodlažnej budove so svetlíkom, ktorá v minulosti slúžila ako umelecké štúdio. „Je to stará budova, ale v porovnaní s väčšinou budov v meste je moderná, z 30. rokov, svetlá a biela, v štýle esprit nouveau, ktorý bol inšpirovaný Le Corbusierom.” Jeho vlastná kancelária má približné rozmery 16x14 stôp. Nachádza sa tu pracovný stôl, voľné plochy zaberá množstvo kníh, skicárov, modelov a všetko, čo sa nahromadilo rokmi práce. „Väčšinu mojich prác robím tak, že sa pohybujem po celom ateliéri, nielen v mojom malom priestore.”

Rodina

Rodinné korene sú v Bretónsku, kde žili jeho rodičia. Otec bol vodným inžinierom. Má dvoch bratov, bankára a psychoanalytika a tri sestry, z ktorých jedna je urbanistická sociologička.

Od roku 1982 je ženatý s Elizabeth Jardim Neves, majú dvoch synov, Serge a Philipe. Elizabeth prišla z brazílskeho Rio de Janeira,keď mala 18 rokov. Stretli sa v roku 1981 na urbanistickom workshope a diskusiách o dizajne a architektúre. Elizabeth je nábytková dizajnérka. Vlastní galériu v Paríži, ktorá je známa množstvom novátorských výstav nábytku, dizajnu a architektúry. Nábytok z jej dizajnérskej dielne je možné vidieť v National Assembly a v zbierkach múzea Arts Decoratifs v Paríži.

V súčasnosti žije s manželkou v Paríži.

Tvorba

Prvým významným zrealizovaným projektom bola vodná veža v Marne-la-Vallée neďaleko Paríža (1971 - 1974). Nasledovala verejná výstavba Les Hautes Formes v Paríži (1975-79). Tu rozvíjal lyrické, rozcítené tvary, ktoré boli prirovnávané k priam hudobnému priblíženiu sa k moderne.

V priebehu ďalších piatich rokov prešlo Francúzsko dôležitými spoločenskými zmenami, ktoré boli podnietené študentskými štrajkmi. Výsledkom týchto zmien bolo, že väčšina architektov jeho generácie smerovala k radikálnejšej ľavicovej filozofii. Medzi nimi sa našli takí, ktorí verili, že architektúra nemôže napomáhať sociálnej revolúcii z dôvodu, že je buržoáznym umením. Portzamparcova filozofia je realistickým zlúčením pragmatizmu a politiky. Portzamparc hovorí: „Architekt sa podieľa na pozitívno budovaní sveta. Keď vám bola daná úloha, ktorú máte realizovať, stávate sa súčasťou spoločnosti. Musíte si uvedomiť zodpovednosť za konštrukčný aspekt, zašpiniť si ruky v procese tvorby sveta a ovplyvňovaní kvantity poriadku či zmätku.”

Napriek skoro barokovému vzhľadu jeho kompozícii, je Portzamparcova tvorba jasným príkladom postmodernistických tendencií.

Väčšina stavieb sa nachádza vo Francúzsku. Jednou z najznámejších je Cité de la Musique. Súbor budov bol situovaný na parížske predmestie a postavený v dvoch fázach. Prvá časť, sídlo Conservatoire de musique, danse et art dramatique en France bolo dokončené v roku 1990. Druhá časť sálových priestorov pre verejnosť bola daná do prevádzky začiatkom roku 1995. Cité de la Musique, známe v celej Európe, bolo jedným z veľkolepých projektov, ktorý bol publikovaný v architektonickej tlači po celom svete. Španielsky časopis DiseñoInterior píše: „ Stavba lyrických kvalít, plan belostí a neprehľadnuteľností, je protikladom transparentných a iných technologických prístupov, tak typických pre nový francúzsky akademizmus.” Táto stavba priniesla Portzamparcovi Pritzkerovu cenu v roku 1994.

Ďalším z projektov bolo Conservatoire Erik Satie. Tento projekt sa začal realizovať v roku 1981, keď Portzamparc vyhral súťaž na jeho realizáciu. Bol zaradený do skupiny postmodernistických stavieb. Architekt osobne ho nekategorizoval, a upozornil na jeho ďalšie kvality, ktoré sú dôkazom množstva vlastného štýlu.

Nasledovali projekty ako rozšírenie Bourdelleovho múzea v Paríži (1988-1992), bytová výstavba Nexus World vo Fukuoka (1989-1992), sídlo Paul Riquet v Nanterre (1990), obytný komplex ZAC Bercy v Paríži (1991-1994),veža Crédit Lyonnais, postavená nad železničnou stanicou v Lille v tvare čižmy (1992-1995), sídlo Parc Nord v Nanterre (1994), obnova a prístavba k Palais des Congres Porte Maillot v Paríži (1996-1999), veža LVHM v New Yorku (1996-1999), veža pre japonskú spoločnosť Bandai zaoberajúcu sa produkciou hračiek v Tokiu (1999), nová koncertná sieň v Luxemburgu (1996-2003), budova súdu v Grasse (2000), administratívna budova a televízne štúdio Boulogne-Billancourt v Bologni (2000), francúzske veľvyslanectvo v Berlíne (2002), Tour Granite pre Société générale v parížskom La Défense (2002-2007), Cidada de Musica v Rio de Janeire (2002-2007), sídlo du Monde v Paríži (2004), knižnica, médiatéka a planetárium Les Champs-Libres v Rennes (2006), múzeum Hergé v Louvain-la-Neuve (2007-2009).

Realizácie

• École de Danse de l’Opéra de Paris, Nanterre, Francúzsko, 1983-1987
• Cité de la Musique, Paríž, Francúzsko – Prix de l'Équerre d'Argent, 1985-1995
• rozšírenie Bourdelleovho múzea, Paríž, Francúzsko, 1988-1992
• bytová výstavba Nexus World, Fukuoka, Japonsko, 1989-1992
• sídlo Paul Riquet, Nanterre, Francúzsko, 1990
• obytný komplex ZAC Bercy, Paríž, Francúzsko, 1991-1994
• veža Crédit Lyonnais, Euralille, Lille, Francúzsko, 1992-1995
• sídlo Parc Nord (MH51), Nanterre, Francúzsko, 1994
• veža LVMH, New York, USA, 1996-1999
• obnova Palais des Congres Porte Maillot, Paríž, Francúzsko, 1996-1999
• nová koncertná sieň, Luxemburg, Luxembursko, 1996-2003
• veža pre spoločnosť Bandai, Tokio, Japonsko, 1999
• administratívna budova a televízne štúdio Boulogne-Billancourt, Bologna, Taliansko, 2000
• budova súdu, Grasse, Francúzsko, 2000
• francúzske veľvyslanectvo, Berlín, Nemecko, 2002
• Tour Granite pre Société générale, Paríž La Défense, Francúzsko, 2005-2008
• Cidade das Artes, Rio de Janeiro, Brazília, 2003-2013
• sídlo du Monde, Paríž, Francúzsko, 2004
• Tour Granite pre Société générale, Paríž La Défense, Francúzsko, 2005-2008
• knižnica, médiatéka a planetárium Les Champs-Libres, Rennes, Francúzsko, 2006
• múzeum Hergé, Louvain-la-Neuve, Belgicko, 2007-2009
• One57, New York, USA, 2011–2013
• Paris La Défense Arena, Nanterre, Francúzsko, 2013–2017

Ocenenia

• Prix de l'Équerre d'argent, 1988
• Ordre des Arts et des Lettres, 1989
• Grand Prix d’Architecture de la Ville de Paris, 1990
• Médaille d’Argent décernée par l’Académie d’Architecture, 1992
• Grand Prix national d'Architecture, 1993
• Pritzkerova cena, 1994
• Grand Prix de l'urbanisme, 2004
• MIPIM Award, 2005

Publikácie o Christianovi de Portzamparc

• La Cité de la musique. Paris : Société française de promotion artistique, 1996.
• Euralille : the making of a new city center : Koolhaas, Nouvel, Portzamparc, Vasconti, Duthilleul : architects, 1996.
• Christian de Portzamparc : scènes d'atelier : album de l'exposition, 1996.
• Christian de Portzamparc : généalogie des formes = genealogy of forms,1996.
• The Pritzker Architecture Prize 1994 : presented to Christian de Portzamparc, 1994.
• Christian de Portzamparc architecte de la danse : École du ballet de l'Opéra de Paris à Nanterre, 1990.

Literatúra

• Steele J.: Architecture today, Phaidon Press, 1997, London.
• The Phaidon Atlas of contemporary world architecture, Phaidon Press, 2004, London.
• Jodidio P.: Architecture now!, Taschen, 2001.
• Jodidio P.: Súčasní architekti , Taschen, 2003.

Externé odkazy

• Findarticles
• Pritzkerprize Zdroj všetkých citácií v tomto článku.
• Diplomacie