Dalida
v roku 1967
Základné informácie
Rodné meno	Iolanda Cristina Gigliotti
Umelecké mená	Dalida
Narodenie	17. január 1933 Káhira, Egypt
Úmrtie	3. máj 1987 (54 rokov) Paríž, Francúzsko
Pôsobenie	speváčka, herečka, modelka
Žáner	disco, pop, balada rokenrol, šláger, šansón
Hrá na nástrojoch	spev
Typ hlasu	Alt
Roky pôsob.	1956 – 1987
Vydavateľstvá	Barclay Records, Orlando
Hudobný portál  Biografický portál

Dalida (tal. Iolanda Cristina Gigliotti; * 17. január 1933, Káhira, Egypt – † 3. máj, 1987, Paríž, Francúzsko) bola francúzska speváčka talianskeho pôvodu a príležitostná herečka a modelka. Spievala v jedenástich jazykoch a predala milióny platní po celom svete. Je považovaná za "Speváčku mieru", "Mademoiselle succès" či Mademoiselle. Jej najznámejšie piesne sú „Bambino“, „Les enfants du Pirée“, „Le temps des fleurs“, „Darla dirladada“, „J'attendrai“, "Je suis malade" a „Paroles, paroles“.

Iolanda Gigliotti sa narodila 17. januára 1933 v Káhire, vo vtedajšom Egyptskom kráľovstve, talianskym imigrantom, ktorí prišli z Kalábrie. Jej otec, Pietro Gigliotti, bol prvým huslistom Káhirskej opery a jej matka Philomena Giuseppina Gigliotti pracovala ako krajčírka. Mala dvoch bratov: najstaršieho Orlanda a najmladšieho Bruna, ktorý neskôr prijal meno svojho staršieho brata Orlanda ako kreatívny pseudonym a v roku 1970 sa stal manažérom svojej sestry.

Celý život, trpela problémami s očami. Jej oči, boli infikované a v dôsledku lekárskej chyby (egyptský lekár jej nariadil nosiť obväz 40 dní) sa u nej objavil strabizmus. Po 8 mesiacoch bola vykonaná operácia, v roku 1937 - druhá, začiatkom 50-tych rokov, tesne pred jej odchodom do Paríža, - tretia. Nemohla tráviť veľa času a musela spávať pri svetle.

Po ukončení štúdia pracovala ako sekretárka vo farmaceutickej spoločnosti. V roku 1951 obsadila druhé miesto v súťaži Miss Ondine a v roku 1954 vyhrala súťaž Miss Egypt. Neskôr, sa venovala modelingu a dostala ponuku hrať aj vo filmoch. Pre svoju hereckú kariéru si vzala pseudonym Delilah - na počesť hrdinky biblického podobenstva "Samson a Dalila." V roku 1954 si zahrala epizódne úlohy vo filmoch Maska Tutanchamóna a Sklo a cigareta. Dňa 24. decembra 1954 sa so súhlasom svojej matky presťahovala do Paríža.

V Paríži mala problémy s prácou, okrem toho stále nehovorila dostatočne dobre po francúzsky. Čoskoro sa rozhodla začať spievať a začala chodiť na hodiny spevu u Rolanda Bergera. V klube Villa d'Este sa Iolanda zoznámila so spisovateľom a scenáristom Alfredom Macharom, ktorý budúcej speváčke navrhol zmeniť písmeno „l“ na „d“ v poslednej slabike svojho pseudonymu a v dôsledku toho sa z Delilah stala Dalila.

V roku 1955 na súťaži „Number One of Tomorrow“ v známej parížskej sále „Olympia“ predviedla Dalida pieseň španielskej speváčky Glorie Lasso „Stranger in Paradise“ (Étrangère au paradis). Všimol si ju riaditeľ rádia Europa-1 Lucien Moriss a majiteľ nahrávacej spoločnosti Barclay Records, Eddie Barclay. Prvý disk „Madona“ (Madona, 1956) však nebol veľmi úspešný.

V roku 1956 Dalida nahrala pieseň „Bambino“ (Bambino) a podpísala zmluvu s Barclay Records. Výsledok bol ohromujúci: „Bambino“ sa dostalo do francúzskej „Top 10“, kde vydržalo 45 týždňov, a bolo úspešné aj mimo Francúzska. Do roku 1957 sa predalo 300 000 kópií platní s touto piesňou Dalida dostala svoj prvý zlatý disk. Nasledovali piesne „Gondolier“ (Gondolier), ktoré sa tiež vo veľkom vypredali, (Come prima) a (Ciao, ciao bambina). Dalida získala množstvo hudobných ocenení, jej meno a fotografia neopustili obálky časopisov. Speváčka absolvovala turné po celom Francúzsku a potom po Európe. V roku 1958 prvýkrát vystúpila v Amerike, kde jej producent Elly Fitzgerald ponúkol lákavú kariéru v USA, no tú odmietla. V roku 1959 sa triumfálne vrátila do Káhiry.

Koncom roku 1961 Dalida prvýkrát vystúpila v Olympii a neskôr odišla na turné do Hongkongu a Vietnamu. V roku 1963 jej Francúzsko udelilo čestný titul veliteľa Rádu umenia a literatúry.

V roku 1966 sa Dalida zoznámila s talianskym autorom a spevákom Luigim Tencom. V roku 1967 na festivale v Sanreme spoločne odohrali jeho pieseň „Farewell, love, farewell“ (Ciao amore ciao), no pieseň nebola schválená verejnosťou a nedostala sa do finále. V ten istý večer, keď sa Luigi dozvedel o výsledkoch hlasovania, sa zastrelil v hotelovej izbe.

V roku 1968 dostala Dalida medailu mesta Paríž, ktorú jej odovzdal vtedajší prezident, Charles de Gaulle. O rok neskôr, sa zoznámila s francúzskym spisovateľom a producentom Arnaudom Desjardinsom, s ktorým mala románik, no v roku 1971 sa rozišli, pretože Arnaud bol ženatý. V roku 1973 Dalida a francúzsky herec Alain Delon nahrali slávnu pieseň „Words, Words“ (Paroles, Paroles), ktorá sa za pár týždňov dostala na prvé priečky hitparád vo Francúzsku, Taliansku, Belgicku, Švajčiarsku, Kanade a Japonsku. V tom istom roku bola nahraná pieseň „He just turn 18“ (Il venait d`avoir 18 ans), ktorá sa stala hitom číslo 1 v deviatich krajinách sveta. Tiež, získala úspech aj jej pieseň (Je suis malade), ktorú neskôr prespievala Lara Fabian. V roku 1974 predstavila v Olympii svoju pieseň „Gigi in Love“ (Gigi l'amoroso), ktorá získala úspech v jedenástich krajinách sveta.

V roku 1977 nahrala slávnu egyptskú ľudovú pieseň Salma ya Salama, ktorá sa stala hitom číslo 1 v sedemnástich krajinách. Pieseň bola nahraná v štyroch jazykoch: egyptskej arabčine, francúzštine, nemčine a taliančine.

V roku 1980 mala zaplnenú v tom čase najväčšiu halu vo Francúzsku – Palais des Sports (Palais des Sports). V rovnakom roku, bol v ZSSR vydaný prvý a zároveň jediný licencovaný album Dalidy.

V apríli 1985 Dalida podstúpila ďalšie dve operácie, pretože ostré svetlo reflektorov jej začalo spôsobovať neznesiteľnú bolesť v očiach a nemohla vystupovať na pódiu. V roku 1986 vydala Dalida svoj posledný album The Face of Love (Le visage de l'amour) a po návrate do Káhiry si zahrala vo filme Šiesty deň, podľa rovnomenného románu Andreho Chedida.

8. apríla 1961, sa Dalida vydala za Luciena Morissa, čím získala francúzske občianstvo a zároveň si ponechala talianske občianstvo. V tom čase ich románik trval 5 rokov. Počas turné sa speváčka zamilovala do francúzskeho herca a umelca Jeana Sobieskeho. Morris sa nedokázal vyrovnať so zradou a pár sa rozviedol na podnet Dalidy.

Za svoj život, mala niekoľko partnerských vzťahov, ale nikdy to nemalo dlhé trvanie. Traja jej bývalý partneri, ukončili svoj život samovraždou, čo malo na ňu silný vplyv. Nikdy nemala deti.

Niekoľkokrát sa pokúsila o samovraždu. Prvý raz v roku 1967 keď objavila v hotelovej izbe telo Luigiho Tenca. V hoteli Prince of Wales v Paríži užila smrteľnú dávku barbiturátov. Strávila 90 hodín v kóme na jednotke intenzívnej starostlivosti v nemocnici Fernanda Vidala. Na istý čas, v dôsledku kómy, stratila reč. Jej koncerty a vystúpenia boli zrušené. Okrem toho, tkanivá na jej nohách, kde boli poškodené, mali nekrózu a potrebovala niekoľko operácii, aby sa dostali aspoň do pôvodného stavu.

Prieskum o najvplyvnejších ženách Paris Match z roku 1982 umiestnil Dalidu na druhé miesto, hneď za Danielle Mitterrand, manželku vtedajšieho prezidenta republiky.

Od začiatku roku 1987 Dalida trpela depresiami, ale svoju kariéru nezastavila: zúčastnila sa odovzdávania hereckých cien Cesar, občas vystupovala v televízii, koncom apríla mala posledný koncert v Antalyi, usporiadala tradičné stretnutie so svojím fanklubom, zvažovala scenár k muzikálu "Kleopatra", kde dostala hlavnú úlohu.

Dalida, sa však cítila čoraz viac osamelá a čoraz jasnejšie si uvedomovala, že po dosiahnutí neuveriteľného úspechu ako speváčka zlyhala vo svojom osobnom živote: nemala ani manžela, ani dieťa a začala starnúť.

V noci z 2. na 3. mája 1987 spáchala Dalida samovraždu tým, že si vzala veľkú dávku liekov na spanie, ktoré zapila whisky. Na stole zanechala odkaz: „Život sa pre mňa stal neznesiteľným. Prepáčte mi". O pár dní neskôr, 7. mája sa konal pohreb na cintoríne Montmartre, na ktorý prišli tisíce ľudí. Dalida bola pochovaná na cintoríne Montmartre 7. mája 1987 vedľa svojej matky a staršieho brata.

V roku 1997, pri príležitosti desiateho výročia smrti Dalidy v Paríži sa na jej pamiatku konajú početné podujatia: vydanie kníh, vydanie kompletnej zbierky piesní, špeciálne vysielanie v rozhlase a televízii, články v tlači a podobne. V rovnakom roku, získala v Paríži aj svoj pamätník.

Na jej počesť, bola vydaná poštová známka s jej podobizňou a personalizované francúzske víno s portrétom speváčky na etikete.

V roku 2005 bol natočený televízny film ("Dalida"), ktorý sa zameriaval na jej kariérnu cestu. V roku 2016 bol natočený druhý film, s názvom („Dalida“), kde bola stvárnená talianskou herečkou Svevou Alviti.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dalida

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dalida na anglickej Wikipédii.