Didaché (iné názvy pozri nižšie) je ranokresťanský spis apoštolských otcov z konca 1. alebo začiatku 2. storočia po Kristovi. Dokument je po Biblii jedným z najstarších kresťanských prameňov.^[1][2] Je skôr kompiláciou starších textov,^[3] ktorá však obsahuje aj prvky inovatívnosti. Poskytuje cenné údaje o raných kresťanských dejinách, liturgii a počiatkoch cirkevného práva. Z cirkevnoprávneho hľadiska ide o pseudo-apoštolskú zbierku^[4]. Dielo malo vplyv na ďalšie cirkevnoprávne zbierky, mimo iné na Apoštolské konštitúcie.^{[5][6][7][8][9]}

Názvy

• Didaché^{[1][2][10][8][11]}, menej často: Didache^[12], (starogr. Διδαχή – Didaché)
• Náuka dvanástich apoštolov^[1], Učenie dvanástich apoštolov^[11][10], Doktrína dvanástich apoštolov^[13], lat. Doctrina duodecim apostolorum^[14][15], starogr. Διδαχὴ τῶν δώδεκα ἀποστόλων – Didaché tón dódeka apostolón^[7][13][16]
• podľa prvých slov aj: Učenie Pána skrze dvanástich apoštolov pohanom^[14], (starogr. Διδαχὴ κυρίου διὰ τῶν δώδεκα ἀποστόλων τοῖς ἔθνεσιν – Didaché kyriou dia tón dódeka apostolón tois ethnesin)^[16][7] pozn. Kyriou je niekedy písané aj s veľkým K^[15]

Vznik a význam

Spis vznikol pravdepodobne na východnom pobreží Stredozemného mora^[1], t.j. v (západnej)^[7] Sýrii^{[5][9][13][17][18]} alebo Palestíne^[13][18], poprípade v Egypte^{[2][5][9][17][18]}. Napísaný bol v gréčtine anonymným autorom, zrejme v kruhoch židokresťanov. Text odráža proces prechodu kresťanstva ako židovskej sekty na komunitu zo sociologického hľadiska prevažne s pohanskými koreňmi. Pokúša sa prekonať napätie medzi nežidovskými a židovskými kresťanmi vytvorením identity oddelenej od judaizmu.^[3] Narozdiel od iných obdobných spisov priamo nedémonizuje židovské praktiky ani neobsahuje protižidovské prvky.^[19] Je určený najmä pohanským konvertitom.^[7][13]

Presný dátum jeho vzniku nie je úplne istý, vznikol však zrejme v 1. storočí^{[1][13][15][20]}, hlavná kresťanská časť (kapitoly 7 až 15) možno medzi rokmi 70 až 80.^[1] Iné zdroje ho kladú skôr do 2. storočia^[2][17]. Viaceré pripúšťajú voľnejšie rozpätie neskorého 1. storočia a raného 2. storočia.^{[3][5][8][9][17][18]} Chronologicky sa jej autor preto ešte radí k apoštolským otcom.^[13][21]

Niektorí ranokresťanskí autori považovali Didaché za kanonický text a egyptskí autori a zostavovatelia ho rozsiahlo citovali v zbierkach 4. a 5. storočia. Eusebius z Cézarey ho na začiatku 4. storočia citoval vo svojich Cirkevných dejinách. Neradil ho medzi kánonické spisy ale považoval ho za ortodoxný. Spomínali ho tiež svätí Atanáz a Klement Alexandrijský (Paidagógos, Strómata) či Órigenes (De principiis, Homilia in Iudices). Tvoril základ siedmej kapitoly cirkevnoprávnej zbierky Apoštolské konštitúcie zo 4. storočia.^{[2][7][9][15]}

Obsah a pramene

Didaché nie je jednotnou a koherentnou prácou, ale kompiláciou niekoľkých už existujúcich písomných prameňov, ktoré nadobudli platnosť používaním v rozptýlených kresťanských komunitách.^[2] Vedci sa nevedia zhodnúť, či didachisti poznali Matúšovo evanjelium alebo že používali predkánonické formy synoptickej tradície.^[5]

Existuje zjavná príbuznosť mudroslovnými knihami Starého zákona, kumránskymi spismi ako aj rabínskym učením. Mohlo teda sčasti ísť o prispôsobenie staršej židovskej práce^[17] určenej pohanským konvertitom (prozelytom).^[13] Nasvedčuje tomu antický latinský spis Doctrina apostolorum, ktorý obsahoval prvých šesť kapitol bez ďalších kresťanských prírastkov.^[17] Táto predkresťanská časť knihy sa objavuje aj v iných kresťanských spisoch vrátane Apoštolskom zriadení Egyptskej cirkvi, Barnabášovej epištoly (18 – 20)^[5], Hermovom pastierovi či v arabskej verzii Života svätého Šenutu. Naopak úplná verzia Didaché bola použitá napr. v Apoštolských konštitúciách a Apoštolských didaskáliách.^{[7][13][17][20]}

Celkovo dielo má 16 krátkych kapitol.^[2][13] Spis sa ďalej z materiálneho obsahového hľadiska delí na viacero častí. Jednotlivé zdroje uvádzajú rozličné delenia na dve^[1][17], tri^[2][7][13] alebo štyri^[3][5] časti. Pozn. Nasledujúci text pre sprehľadnenie pracuje primárne s rozdelením na 4 časti.

Prvá časť (kapitoly 1 – 6)^[2] pojednáva o náuke o dvoch cestách (života a smrti)^[2], takže spis býva nazývaný aj ako katechizmus dvoch ciest.^[13] Práve táto časť nesie znaky podobné s inými ranými spismi ako Barnabášova epištola^[5] či s kumránskymi spismi^[7] a je zjavne staršieho predkresťanského charakteru.^[19]

Druhá a tretia časť (niekedy sa ráta ako jedna - hlavná časť spisu; t.j. kapitoly 7 – 10 – 15)^[2][19] poskytujú informácie o ranom cirkevnom poriadku a eucharistických modlitbách. Ide o inovatívnu časť.^[7]

Ak sa táto časť delí na dve, tak prvá pojednáva najmä o liturgických otázkach krstu, pôstu, slávenia nedele, modlitbách či slávení Eucharistie.^[5][13] Prednostne sa mal podávať v tečúcej vode no povolený bol i krst vylievaním vody na hlavu krsteného. Pôst sa má držať v stredu a piatok a nie v pondelok a štvrtok ako „to robia pokrytci“.^[17] Tu sa spis zjavne rozchádza so židovskou tradíciou.^[19] Zároveň ide o prvý prameň, kde sa deň odpočinku preniesol zo soboty na nedeľu.^[13]

Liturgická časť reprodukuje verziu Modlitby Pána, ktorá sa podobá verzii z Matúšovho evanjelia (Mt 6: 9 – 13) a obsahuje neskoršiu doxologickú prílohu. Ďalej obsahuje obsahuje formulácie modlitieb^[1]: za kalich (9: 2), chlieb (9: 3 – 4) a záverečnú modlitba vďakyvzdania (10: 2 – 6). Tieto tri modlitby nasledujú za spoločnou podštruktúrou, ktorá znie: „Ďakujeme ti, Otče za , ktoré si nám dal poznať prostredníctvom Ježiša, svojho služobníka; sláva Ti naveky.‘‘^[5] Nie je úplne zrejmé, či sa recitovali počas eucharistie alebo agapé, resp. čo nasledovalo ako prvé.^[9] Inšpirované sú starými židovskými modlitbami recitovanými pri hostinách.^[9][20] Koptská verzia Didaché obsahuje na konci 10. kapitoly vetu navyše. Ide o vďakyvzdanie za „parfúm‘‘, ktorým sa často interpretuje ako voňavý olej alebo krizma. Novšie hypotézy navrhujú, že išlo o modlitbu nad kadidlom páleným počas spoločného pokrmu.^[17]

Druhá časť hlavného celku Didaché obsahuje informácie o cirkevnoprávnych predpisoch a vnútornej štruktúre ranej Cirkvi. V rámci nej sú rozlíšení apoštoli, proroci, biskupi a diakoni.^[5][13] Predpisy v 11: 1 – 15: 4 odrážajú tendencie vtedajšej doby, keď potulní proroci a učitelia boli ešte stále bežným javom. Pokyny pre veriacich sú jednoduché a pragmatické. Každý, kto zostane viac ako tri dni či pýta peniaze je falošným prorokom. Ak chce ten, kto prichádza v mene Pána zostať dlhšie, musí podľa Didaché pracovať. Skutoční proroci a učitelia, ktorí sa usadia v kresťanskej komunite, však majú nárok na komunálnu podporu (13: 1 – 7).^[5] Poúča tiež funkcionárov ranej obce. Dáva pokyny na ustanovenie biskupov a diakonov, ktorých si treba vážiť rovnako ako prorokov a učiteľov (15: 1 – 2).^[5] Biskupský úrad je stále málo rozvinutý,^[7] z hľadiska vývoja cirkvi sa stále jedná o neskoré obdobie pneumatickej demokracie, keď boli cirkvi spravované volenými charizmatickými hodnostármi (biskupmi).^[8][13][22] Časť popisujúca štruktúru ranej cirkvi popisuje vzťahy v západosýrskej cirkvi, čo viedlo k tomu, že vznik diela sa prisudzoval tejto oblasti.^[7][20]

Okrem morálky, etiky a cirkevnej praxe sa Didaché v 16. kapitole (posledná časť, 16:1 – 8) zaoberá aj apokalyptickým koncom sveta a eschatologickou nádejou, t.j. druhým príchodom Krista na konci vekov.^[2] Ovplyvnená je zrejme knihou Daniel, ponímanie je už skôr ovplyvnené kresťanstvom než judaizmom.^[19] Vyhradzuje telesné vzkriesenie iba pre spravodlivých. Vysvetlenie konečných udalosti sa končí náhle, čo je dôvodom, že viacerí špekulujú, že sa z Didaché stratil popis súdu nad svetom. Apoštolské konštitúcie a gruzínska verzia takýto koniec majú, aj keď sa výrazne líšia.^[5]

Exempláre

Text bol dlho zabudnutý a zmienky o ňom sa zachovali len v iných ranokresťanských dielach. Exemplár vzácneho diela z roku 1056 bol objavený až v roku 1873^[15][7]/1875^[15] v konštantínopolskom Monastieri Božieho hrobu^[15] nikomédijskym metropolitom Filotheom Bryenniom.^[2] Publikovaný bol po prvý raz v roku 1883.^[15][7][18] Dnes sa tento exemplár nachádza v knižnici pravoslávneho patriarchu jeruzalemského pod označením Codex H 54.^[17][18] pozn. Monastier patril jeruzalemskému patriarchátu.^[15] Dva ďalšie exempláre boli nájdené neskôr v Egypte. Jeden grécky (Oxyrhynchus Papyrus 1782) pochádza z konca 4. storočia a obsahuje nie viac ako 65 slov. Druhý je koptský^[2] (Oriental 9171) napísaný v strednej koptčine s fajjúmskym vplyvom. Uložený je v British Museum.^[2] Okrem nich existujú aj etiópske a gruzínske fragmenty.^[5] Z nich gruzínsky je najúplnejší, no jeho hodnovernosť bola nedávno spochybnená a hovorí sa, že je to vlastne moderná verzia z prvej polovice 19. storočia.^[7][17] Latinský spis Doctrina apostolorum nie je prekladom gréckeho Didaché ako sa niekedy predpokladalo.^[20]

Medzi významných komentátorov Didaché patrili napr. Jean-Paul Audet, Robert A. Kraft, Stanislas Giet, Kurt Niederwimmer či Giovanni Visonà.^[20]

Referencie

Ďalšia literatúra

• Didaché - Učení Páně skrze Dvanáct apoštolů národům. Preklad Antonij Drda. Hostinné : Stauros, 1994. 22 s. (Nekanonické knihy Nového zákona; zv. 1.) Z gréckeho originálu Διδαχὴ τοῦ κυρίου διὰ τῶν δώδεκα ἀποστόλων τοῖς ἔθνεσιν. ISBN 80-238-1735-3. (po česky)
• Spisy apoštolských Otců. Ed. Dan Drápal; Ladislav Varcl; Jan Sokol. 2 Vyd. Praha : Kalich, 2004. 278 s. ISBN 80-7017-003-4.

Externé odkazy

• Didaché na eknizky.sk (po česky), slovenský preklad na modlitba.sk
• Didaché - Učení Pána, hlásané národům dvanácti apoštoly na Revue Theofil (po česky)