Adopcionizmus (iné názvy: adopcianizmus, dynamický monarchianizmus) je teologický názor, ktorý vychádza zo striktného monoteizmu.

Ježiš Kristus je adopcionistami považovaný za obyčajného človeka, ktorý bol pri svojom krste obdarený Duchom Svätým a adoptovaný za Božieho Syna. Ako biblický podklad pre toto tvrdenie slúžia pasáže z Mk 1,9-11 a Rím 1,3n.

Tento názor vyučoval okolo roku 190 v Ríme Theodotus z Byzancie a jeho žiak Artemon, ktorí tvrdili, že ich učenie je v súlade s apoštolskou tradíciou. Pápež Viktor I. Theodota exkomunikoval a Artemona vypovedal Hippolytus, ktorý tiež odsúdil jeho spisy.

Je pravdepodobné, že niektorú z neskorších podôb tohto učenia zastával Pavol zo Samosaty, ktorý opisoval Logos ako Boží rozum, čo ho viedlo k tomu, že označoval Logos za súpodstatný s Otcom (porov. homoúsios) a popisoval ho ako nevyhnutne preexistujúci. Antiochská synoda roku 268 túto náuku zakázala, rovnako tak ako použitie slova homoúsios, súpodstatný. Ako logické vyústenie dynamického monarchianizmu učil Pavol, že Duch Svätý nemá žiadnu vlastnú podstatu, ale je iba zjavením Otcovej milosti.

Medzi dynamických monarchianistov sa dnes radí napr. The Way International a unitári.

Je náboženské (kresťanské) učenie toledského arcibiskupa Elipanda. Tvrdí, že Kristus je dvojaký syn – ľudský (Bohom len adoptovaný) a božský (pravý Boh).^[1] Odlišuje sa od prvotného adopcionizmu v tom, že adopciu vzťahuje výlučne k ľudskej podstate.