François-Adolphe, barón a gróf Bourqueney
francúzsky diplomat, politik a novinár
Veľvyslanec Francúzska v Londýne
V úrade po 1841 – 1848
Veľvyslanec Francúzska v Istanbule
V úrade 1844 – 1848
Veľvyslanec Francúzska vo Viedni
V úrade jún 1854 – 2. máj 1860
Člen Senátu Francúzskeho cisárstva
V úrade 31. marec 1856 – 26. december 1869
Biografické údaje
Narodenie	7. január 1799 Paríž, Francúzsko
Úmrtie	16. december 1869 (70 rokov) Paríž, Francúzsko
Alma mater	Lycée impérial Bonaparte
Profesia	diplomat, politik, novinár
Odkazy
	François-Adolphe de Bourqueney (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

François-Adolphe, barón a gróf Bourqueney (iný zápis: François-Adolphe de Bourqueney, François-Adolphe Bourqueney^{[pozn 1]}, skrátene Barón de Bourqueney, franc. François-Adolphe, baron, puis comte de Bourqueney, François-Adolphe, baron de Bourqueney, Baron de Bourqueney, François-Adolphe Bourqueney; * 7. január 1799, Paríž, Francúzsko – † 26. december 1869, Paríž, Francúzsko) bol francúzsky diplomat, politik a novinár, ktorý pôsobil počas zreštaurovanej bourbonovskej monarchie, júlovej monarchie, druhej francúzskej republiky a druhého francúzskeho cisárstva.

Študoval na Bonapartovom cisárskom lýceu (fran. lycée impérial Bonaparte, dnes Condorcetovo lýceum, fran. Lycée Condorcet) a diplomatickú kariéru začala vo veku 17 rokov ako atašé na veľvyslanectve v Spojených štátoch. Funkciu tajomníka vyslanectva v Berne zanechal aby mohol prijať pozíciu v redakcii novín Journal des débats a v zahraničnej službe opätovne pôsobil od roku 1830. V rokoch 1840 – 1841 pôsobil ako tajomník veľvyslanectva v Londýne, kde vzápätí v rokoch 1841 – 1848 zastával funkciu chargé d’affaires a následne veľvyslanca. Za francúzsku stranu podpísal londýnsku konvenciu z 13. júla 1841. V roku 1842 bol prezidentom Ľudovítom Napoleonom Bonapartem (neskorší cisár Napoleon III.) povýšený do barónskeho stavu. V roku 1843 sa stal vyslancom v Istanbule a v roku 1844 postúpil do funkcie veľvyslanca, avšak počas revolúcie v roku 1848 podal demisiu.^[1]

Do verejného života sa vrátil po vzniku druhého cisárstva. Vo februári 1853 až júni 1854 pôsobil ako vyslanec vo Viedni. Počas konferencie veľvyslancov v roku 1854 trval na prijatí viedenských štyroch bodov ako výslovných podmienok pre pristúpenie na mierové rokovania. V júni 1854 postúpil do funkcie veľvyslanca a 31. marca 1856 bol vymenovaný za senátora.^{[pozn 2]} V roku 1856 sa ako vyslanec zúčastnil parížskeho kongresu. Zohral dôležitú úlohu pri mierových rokovaniach, ktoré ukončili druhú taliansku vojnu za nezávislosť (zürišským mierom z 10. novembra 1859) medzi Rakúskom na jednej strane a Sardíniou a Francúzskom (s podporou Spojených provincií stredného Talianska, klientského štátu Sardínie) na strane druhej. Napoleon III. ho za tieto zásluhy povýšil do grófskeho stavu. 2. mája 1860 ako 61-ročný ukončil svoje pôsobenie vo funkcii veľvyslanca a následne pôsobil už len v Senáte, kde patril k jedným z najlojálnejších prívržencov cisárskeho režimu.^[1]

• Veľkokríž Radu čestnej légie.^[1]

1. ↑ Podoba mena počas druhej francúzskej republiky, po odstránení šľachtického titulu. Šľachtické tituly boli zrušené po revolúcii v roku 1848 a obnovené dekrétom v roku 1852. Odvtedy ostávajú v platnosti, hoci prezident od roku 1875 nevydáva ani nepotvrdzuje šľachtické tituly.
2. ↑ Po prijatí monarchistickej ústavy zo 14. januára 1852 boli členovia Senátu vymenúvaní do funkcie doživotne.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému François-Adolphe de Bourqueney