Rímskonemecký cisár Žigmund Luxemburský. Na jeho podnet sa uskutočnila prvá križiacka výprava proti husitom

Križiacke výpravy proti husitom boli vojenské ťaženia rímsko-katolíckej cirkvi vyhlasované ako súčasť svätej vojny na obranu katolíckej viery s cieľom vyhladenia husitského kresťanstva v Čechách.

Účastníci bojovali pod znamením kríža a boli obdarení zvláštnymi výhodami a plnomocnými odpustkami. Celkom sa uskutočnilo päť výprav.

Prvá výprava sa uskutočnila na podnet uhorského a rímskeho kráľa Žigmunda Luxemburského, bola schválená pápežom Martinom V. 1. marca 1420 a slávnostne proklamovaná vo Vratislavi 17. marca v tom istom roku. Vojská z Uhorska, nemeckých oblastí Svätej rímskej ríše, rakúskych krajín a katolíckych oblastí Českého kráľovstva obľahli na konci júna 1420 Prahu. 14. júla pri pokuse dobyť provizórnu vozovú hradbu husitov na vrchu Vítkov pred Prahou utrpeli porážku a po korunovácii Žigmunda českým kráľom (28. júla) boli rozpustené.

Druhá výprava, vyhlásená na jar roku 1421 a ideovo podnietená kardinálom B. Castiglionem, prebehla na dvoch frontoch. Vojská, sformované počas augusta v nemeckých oblastiach ríše a neúspešne obliehajúce Žatec, ustúpili pred husitmi 2. októbra 1421. Druhý prúd, vedený Žigmundom Luxemburským a zložený prevažne z vojakov Uhorského kráľovstva, utiekol z českých krajín v januári 1422 po sérii porážok (pri Kutnej Hore, pri Habroch).

Tretia výprava, ktorej vedením poveril Žigmund markgrófa Fridricha I. Brandenburského, sa bez stretu s protivníkom rozpadla na jeseň roku 1422.

Štvrtá výprava, proklamovaná na jar 1427 a organizovaná trevírskym arcibiskupom Ottom (1418 – 1430), utrpela nezdar začiatkom augusta pri Stříbre a Tachove.

Piata výprava, ktorú viedli kardinál Giuliano Cesarini a markgróf Fridrich I. Brandenburský, skončila 14. augusta 1431 útekom križiakov z priestoru medzi Domažlicami a Kdyňou.

Nezdar krížových výprav proti husitom prinútil katolícku cirkev k jednaniam, ktoré vyvrcholili na bazilejskom koncile. K protihusitským krížovým výpravám možno priradiť i ťaženie uhorského kráľa Mateja Korvína v rokoch 1468 – 1471, podporované príležitostnými, viacmenej koristnými vpádmi z nemeckých oblastí ríše. Ani tieto akcie však husitov neprinútili k opätovnému prijatiu katolíckej konfesie. Opakované neúspechy križiackych vojsk, ktorých počet doboví pozorovatelia nadsadzovali (spravidla zahŕňali 20 000 – 30 000 mužov, niekedy i menej), spočívali v nedisciplinovanosti bojovníkov, v ich neochote riskovať život v urputných zápasoch s husitmi, v prílišnom sústredení sa na zisk prípadnej koristi i v rivalite jednotlivých šľachtických veliteľov, sledujúcich vlastné záujmy a neochote podriadiť sa pokynom organizátorov.

Pozri aj

• Bitka na Vítkove
• Husitské vojenstvo