Max Kaser
rakúsky právnik, právny romanista, teoretik rímskeho práva, univerzitný profesor
Osobné informácie
Narodenie	21. apríl 1906
	Viedeň, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	13. január 1997 (90 rokov)
	Ainring, Bavorsko, Nemecko
Národnosť	rakúska
Alma mater	Univerzita v Grazi, Univerzita Ľudovíta-Maximiliána v Mníchove, Univerzita v Giessene
Rodičia	Kurt Kaser
Manželka	Erna Lehnigová († 1991)
Deti	Wolfgang Eva Gerda
Dielo
Žánre	právnická literatúra, právno-romanistické štúdie
Obdobie	20. storočie
Témy	rímske právo
Literárne hnutie	právna romanistika
Významné práce	Eigentum und Besitz im älteren römischen Recht (1943), Römische Rechtsgeschichte (1950), Römisches Privatrecht (1960), Das römische Privatrecht I, II (1971, 1975), Das römische Zivilprozessrecht (1966; 2., posmrtné vydanie 1997).
Literárny portál  Biografický portál

Max Kaser (* 21. apríl 1906, Viedeň, Rakúsko-Uhorsko – † 13. január 1997, Ainring, Bavorsko, Nemecko) bol rakúsky právnik, právny romanista a univerzitný profesor na univerzitách v Münsteri, Hamburgu a Salzburgu. Bol členom množstva učených spoločností. Medzi rokmi 1958 a 1992 bol ocenený čestnými doktorátmi desiatich univerzít naprieč tromi krajinami. Jedenásty čestný titul od fakulty právnej vedy na Univerzite v Regensburgu získal až posmrtne v roku 1999.^[1][2][3]

Max Kaser je rešpektovaný ako autor priekopníckych spisov o postupnom vývoji od klasického rímskeho práva až po moderné európske súkromné právo. Jeho učebnice rímskeho súkromného práva a moderného civilného procesného práva odkrývajú nové poznatky historickej evolúcie právnych koncepcii a princípov. Tiež zahrňujú analýzy a komentáre ku písaným prameňom spolu s výskumnými metódami, ktoré sám (aj s inými) vytvoril.^[3][4] Býva titulovaný aj ako „najväčší teoretik rímskeho práva 20. storočia v nemecky hovoriacich krajinách“^[5].

Max Kaser sa narodil vo Viedni, kde jeho otec, historik Kurt Kaser (1870 – 1991), v tom čase pracoval ako docent na univerzite. Z otcovej aj z matkinej strany jeho korene siahajú späť k mnohým generáciám rakúskych vládnych úradníkov, právnikov, fyzikov, armádnych dôstojníkov a umelcov. Krátko po jeho narodení jeho otec prijal ponuku pôsobiť ako mimoriadny profesor na Univerzite v Grazi, kam sa celá rodina presťahovala. V roku 1914 sa rodina sťahovala opäť, keď Kurt Kaser prijal miesto riadneho profesora na Černovickej univerzite, pár stoviek kilometrov juhozápadne od Kyjeva. Prvá svetová vojna a jej následky priniesli potrebu ďalšieho sťahovania, a tak druhá polovica detstva Maxa Kasera predstavovala opakované sťahovania medzi Černovicami, Salzburgom a Grazom, kam jeho otec nasledoval kariéru univerzitného profesora stredovekej a modernej histórie.^[2][6]

V roku 1924 sa Max Kaser zapísal na štúdium na Univerzite v Grazi kde medzi rokmi 1924 až 1928 študoval právo. Rímske právo na univerzite vyučoval Artur Steinwenter a práve jeho Kaser kvôli jeho „rozsiahlym znalostiam a mimoriadne vyváženému úsudku“ vždy vyzdvihoval ako človeka, ktorý mal na neho silný pozitívny vplyv. Obaja zostali dobrými priateľmi až do Steinwenterovej smrti v roku 1959.^[3] Kaserovým študentským súčasníkom na univerzite bol známy právnik Walter Wilburg, s ktorým sa stali celoživotnými priateľmi.^[7] Doktorát získal v Grazi,^[1] dňa 19. novembra 1928, podobne ako jeho starý otec Ludwig Kaser (1841 – 1916) roky pred ním.^[4] Na odporúčanie jeho školiteľa Steinwentera Max Kaser prestúpil v roku 1929 na Univerzitu Ľudovíta-Maximiliána v Mníchove, kde dostal aj štipendium. Tam ho na univerzitnom Inštitúte pre výskum papyrusov a antických právnych dejín (Institut für Papyrusforschung und antike Rechtsgeschichte) vyučoval Leopold Wenger.^[3] Primárnym zameraním Kaserovho výskumu bola otázka vyvstávajúca z rímskeho súkromného vecného práva, ktorá o dva roky dala základy pre Kaserovu habilitačnú prácu a knihu Restituere als Prozeßgegenstand (1932: znovu vydaná s množstvom rozširujúcich poznámok v roku 1968).

Medzitým počas zimného semestra 1930/31 prednášal na Univerzite vo Frankfurte a následne sa premiestnil na Univerzitu v Giessene kde pracoval ako výskumný asistent pre Otta Egera. Práve s Egerom spolupracoval na jeho habilitácii, ktorú získal v júni 1931.^[3] V roku 1932 prijal miesto učiteľa na Univerzite v Münsteri, kde prebral miesto Hansa Krellera, ktorý sa presunul na univerzitu v Tübingene. V októbri 1933, keď mal len 27 rokov, prijal miesto profesora súkromného práva a rímskeho práva. V Münsteri zostal až do roku 1959. Jeho povinnosti vyžadovali aby sa zaujímal aj o súkromné právo no jeho primárny záujem o rímske právo bol však nespochybniteľný.^[2] V apríli 1937 získal aj administratívne miesto dekana fakulty. Z tohto miesta si získal, svojou energiou a schopnosťami, dôveru od často konzervatívnych a starších kolegov. Zároveň však stále potichu odporoval tlakom na podvolenie sa silnejúcemu nemeckému nacizmu, ktorý nazýval „Antikultúrou“ („Unkultur“).^[3]

Pre Maxa Kasera bol rok 1933, tiež rokom, kedy stretol Ernu Lehnigovú ktorej matkini predkovia pochádzali z Vestfálska. Rodina jej otca zase pochádzala z Pomoranska. Koncom roku 1933 už boli zosobášený čím, ako to neskôr nazval samotný Kaser, demonštrovali perfektnú harmóniu vzťahu Rakúšana a severnej Nemky. Erna Kaserová sa ukázala ako veľmi schopná manažérka, viedla domácnosť – dokonca v miere čiastočne nezvyčajnej pre ženu v domácnosti tej doby. Starala sa napríklad o daňové priznania, čím nechávala svojmu mužovi viac priestoru sa sústrediť na jeho prácu na univerzite. Z manželstva vzišli, v rýchlej následnosti, syn a dcéra.^[3] Medzitým aj Kaserova akademická kariéra a reputácia napredovali. Dostával a odmietal atraktívne ponuky z Univerzity v Heidelbergu, Univerzity vo Freiburgu a Univerzity v Marburgu v rokoch 1937, 1939, 1940. Uprednostňoval z vlastnej vôle zostať na univerzite v Münsteri ako to vyjadril v liste kolegovi Georgeovi Löningovi.^[8]

Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, Kaser, napriek tomu, že bol stále relatívne mladý, dostal kvôli vážnemu poškodeniu na srdci výnimku z vojenskej služby. Avšak ako sa boje zintenzívňovali, na podobné záležitosti sa hľadelo čím ďalej tým menej, a v novembri 1943 bol povolaný do armády. Spočiatku pôsobil v protileteckom oddiele ale čoskoro ho poslali späť do Münstera kde pracoval ako úradník pre administratívu regimentu („Regimentsstab“). Armáda mu dovoľovala prednášať na univerzite dva dni z týždňa. V apríli roku 1945 prišli Američania, vojna skončila o mesiac neskôr a Max Kaser sa stal vojnovým zajatcom. Držali ho v rôznych amerických a francúzskych táboroch až do jeho prepustenia v roku 1946.

Následne sa Kaser vrátil na univerzitu v Münsteri.^[3] Nacistickí teoretici mali svoj pohľad na rímske právo. Videli ho ako materialistické a nezlučiteľné s ich rasistickými ideálmi, a preto plánovali vymeniť Nemecký občiansky zákonník (BGB) za ich Volksgesetzbuch, ktorý by (okrem iného) odstránil vplyv rímskeho práva na nemecký právny systém.^[9] Keď sa Nemecko zbavilo nacizmu, Kaser viac nebol obmedzovaný v prednášaní, písaní a ani budovaní sietí kontaktov. Jeho reputácia tak naďalej rástla.^[3] Začali prichádzať nové ponuky z univerzít v Marburgu a Heidelbergu. Prišli aj ponuky z Univerzity v Grazi (1951), Univerzity v Göttingene (1952) a Univerzity vo Viedni (1959). Až do roku 1959 všetky ponuky odmietal.^[2]

Keď v roku 1959 konečne prijal pozvanie, bolo to na miesto profesora na Univerzite v Hamburgu, kde si udržal úspešnú kariéru v akademickom vyučovaní a výskume, kým sa formálne nestiahol v roku 1971.^[2]

Medzi týchto študentov vedených Maxom Kaserom patria:

• Univerzita vo Frankfurte: Hans-Peter Benöhr
• Univerzita v Münsteri: Fritz Schwarz
• Univerzita v Hamburgu: Dieter Medicus, Frank Peters, Hans Hermann Seiler and Rolf Knütel
• Univerzita v Salzburgu: Karl Hackl

Medzi ďalších študentov Maxa Kasera, ktorí dosiahli uznanie, boli alebo sú Andreas Wacke, Jens Peter Meincke, Karlheinz Misera, Marianne Meinhart a Peter Apathy. Jeden obdivovateľ spomína ako Kaser rad zostával v kontakte so svojimi študentami, ktorí si ho zase vážili ako trpezlivého poradcu a dôverného priateľa.^[3] Jeden z nich, Dieter Medicus, neskôr napísal láskyplný nekrológ v ktorom zhrnul, že Kaserove rozhodnutie sa stiahnuť z miesta profesora na Univerzite v Hamburgu bolo urýchlené študentskými nepokojmi z roku 1968 a ich následkami. Zistil, že nie je schopný schváliť alebo dokonca pochopiť ani použité metódy, ani ciele zúčastnených. Nech už je pravda akákoľvek, jeho odchod z Hamburgu rozhodne neznamenal koniec aktívnej kariéry profesora práva na špičkovej univerzite.^[2]

Medzi rokmi 1971 až 1976 Kaser bol špeciálnym profesorom na Univerzite v Salzburgu, kde učil rímske právo a súkromné právo. Toto miesto prijal po diskusii s Theom Mayer-Malym a Wolfgangom Waldsteinom. Svojim priateľom oznámil, že sa mu veľmi páčila možnosť vyučovať rímske právo študentov, ktorých nemotivoval prísny spôsob vyučovania v Nemecku.^[2] Vo vyučovaní pokračoval na Univerzite v Salzburgu až do roku 1985, kedy mal už skoro 80 rokov.^[4]

Medzi rokmi 1954 až 1972 bol Max Kaser spoluredaktorom prestížneho Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte (Romanistische Abteilung), odborného časopisu pre vedcov a študentov historickej právnej vedy a príbuzných tém.^[3]

Max Kaser bol členom rôznych učených spoločností a ďalších vedeckých združení, z ktorých niektoré sú uvedené nižšie:

• V roku 1959 sa stal plnohodnotným členom Akademie der Wissenschaften zu Göttingen.^[10]
• V roku 1960 sa stal zahraničným členom Accademia delle Scienze di Torino.^[4]
• V roku 1968 sa stal členom neapolskej Accademia delle Scienze.^[4]
• V roku 1969 sa stal zahraničným členom Milánskej Istituto Lombardo Accademia di Scienze e Lettere.^[4]
• V roku 1971 sa stal členom rímskej Accademia Nazionale dei Lincei.^[4]
• V roku 1972 sa stal členom Österreichische Akademie der Wissenschaften.^[4]
• V roku 1973 sa stal členom korešpondentom Bayerische Akademie der Wissenschaften.^[4]
• V roku 1973 sa stal členom londýnskej British Academy.^[11]
• V roku 1975 ho zvolili za čestného člena Society for the Promotion of Roman Studies v Londýne.^[4]
• V roku 1988 sa stal členom Akadimia Athinon.

Na jeho počesť je pomenovaný seminár Maxa Kasera na Univerzite v Salzburgu. Seminárna knižnica, založená v roku 1966, pozostáva z kníh, novín a ďalších tlačovín Ernsta Levyho, Ericha Sachersa a samotného Maxa Kasera. Zbierka je starostlivo udržiavaná a aktualizovaná.^[12]

Kaserove učebnice o rímskom súkromnom práve a rímskych právnych dejinách sú celosvetovo uznávané. Boli preložené do viacerých jazykov vrátane angličtiny, holandčiny, fínčiny, španielčiny, japončiny a kórejčiny.^[3][13]
Vyznamenania a ceny:

• 1971 Österreichisches Ehrenzeichen für Wissenschaft und Kunst („Rakúsky odznak cti v oblasti vied a umenia“)^[3]
• 1977 Cena Williama Hartela^[3]
• Verdienstorden der Bundesrepublik Deutschland („Záslužný rád Spolkovej republiky Nemecko“)^[3]
• 1986 Goldene Ehrenzeichen des Landes Salzburg („Zlatý odznak cti štátu Salzburg“)^[3]

Max Kaser získal aj pozoruhodne veľký počet čestných doktorátov^[3]:

• 1958 Rio de Janeiro^[4]
• 1962 Glasgow^[4]
• 1965 Sorbonna (Parížska univerzita)^[4]
• 1966 Bordeaux^[4]
• 1968 Graz (Dr. rerum politicarum)^[4]
• 1970 Innsbruck^[4]
• 1973 Pretoria^[4]
• 1975 Camerino^[4]
• 1992 Neapol^[4]
• 1992 Madrid^[4]
• 1999 Regensburg (posmrtne)^[3]

Výber z monografií:^[5]

• Eigentum und Besitz im älteren römischen Recht (1943)
• Römische Rechtsgeschichte (1950)
• Römisches Privatrecht (1960; vyšla v 19 vydaniach, preložená do viacerých jazykov)
• Das römische Privatrecht I, II (1971, 1975)
• Das römische Zivilprozessrecht (1966; 2., posmrtné vydanie 1997).

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Max Kaser na anglickej Wikipédii.