Protokol z rokovaní delegácií ZSSR a ČSSR v Moskve známy viac ako Moskovský protokol bol dokument podpísaný väčšinou najvyšších predstaviteľov Česko-Slovenska na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom. Dokument podpísali 19 členovia československej delegácie s výnimkou Františka Kriegla. Jednania v Moskve sa konali od 23. do 26. august 1968 a za ČSSR jednali členovia oficiálnej delegácie, neoficiálnej ale aj internovaní funkcionári.^[1] Všetci československí účastníci s výnimkou F. Kriegla súhlasili a podpísali tzv. moskovský protokol, v ktorom československá strana podľahla nátlaku Sovietov. Protokol obsahoval pätnásť článkov, ktoré boli tak potupné (napr. vyhlásenie o podriadenosti, namiesto stiahnutia vojsk bola dohodnutá legalizácia dočasného pobytu sovietskych vojsk a pod.) že dohoda obsahovala samostatný článok o utajení priebehu rokovaní aj vzájomných kontaktov po 20. auguste 1968. 27. august 1968 bolo v spoločnom prehlásení bolo oznámené uzavretie rokovaní v Moskve a dosiahnutie dohody, ktorej "cieľom je čo najrýchlejšia normalizácia situácie v ČSSR",^[2] čo bolo podmienkou prepustenie internovaných a návratu československej delegácie (aj Kriegla) z Moskvy. 31. augusta bol protokol prijatý aj ústredným výborom Komunistickej strany Československa. Protokolu znamenal ideové popretie pražskej jari, prijatie „bratskej pomoci ZSSR“ a otvorenie cesty k budúcej normalizácii. Protokol anuloval mimoriadny XIV. zjazdu KSČ a vrátil vzájomné vzťahy na úroveň spred leta 1968. Protokol najmä legalizoval pobyt intervenčných vojsk v krajine dovtedy, kým nepominie tzv. hrozba odklonu od socializmu.

Protokol obsahuje pätnásť článkov, ktoré sú iba očíslované a nemajú názov.^[3] Stručne je možné ich obsah popísať takto:

1. Vyhlásenie podriadenosti (návrat k úlohám, ktoré dostalo KSČ od Brežneva 1. augusta 1968 v Čiernej nad Tisou a 3. augusta 1968 na stretnutí strán v Bratislave.)
2. Zneplatnenie mimoriadneho Vysočanského zjazdu
3. Kádrové zmeny vo vedení strany s cieľom "normalizovať", upevnenie socializmu a rozvoj vzťahov s bratskými krajinami
4. Umlčanie slobodných médií vrátane kádrových zmien
5. Schválenie pobytu vojsk
6. Zamedzenie konfliktov (opatrenia pre tlač, rozhlas a televíziu, ktorá by vylúčila možnosť vyvolania budúcich konfliktov medzi občanmi ČSSR a vojskami na území ČSSR)
7. Ochrana kolaborantov
8. Upevnenie hospodárskej závislosti
9. Posilnenie Varšavského paktu
10. Podriadenie zahraničnej politiky Sovietskemu zväzu
11. Stiahnutie sťažnosti v OSN
12. Potrestanie vinníkov (vo vláde, straníckych a štátnych orgánov a organizáciach)
13. Inštrukcie k ďalšej politike
14. Utajenie priebehu rokovaní
15. Priateľstvo na večné časy

V roku 1968 vyvrcholila nespokojnosť obyvateľstva ČSSR s politikou najvyššieho vedenia KSČ, čo viedlo k významným zmenám na dôležitých postoch. Do popredia sa tak dostali reformné sily, ktoré otvorene hlásali novú cestu budovania, tzv. socializmu s ľudskou tvárou. Vedenie komunistickej strany Sovietskeho zväzu na čele s Leonidom Brežnevom videlo v tomto procese potenciálne nebezpečenstvo a pokúšalo sa zasiahnuť najprv diplomatickou cestou. Rokovania s česko-slovenskými politikmi však neviedli k ústupkom ani jednej zo strán. Sovietski najvyšší predstavitelia preto začali pripravovať spolu s ostatnými krajinami Varšavskej zmluvy (s výnimkou Rumunska a Albánska) ozbrojený zásah proti ČSSR. V noci z 20. na 21. augusta 1968 preniklo nečakane najmenej pol milióna mužov ZSSR, PĽR, MĽR a BĽR z okolitých krajín a bez boja obsadili najdôležitejšie ciele v krajine. Špeciálna jednotka zároveň zatkla najvyšších predstaviteľov krajiny (Alexandra Dubčeka, Oldřicha Černíka, Josefa Smrkovského, Františka Kriegla a Josefa Špačka), ktorí boli okamžite letecky prevezení do Moskvy.

Na druhý deň (22. augusta) po vpáde prebehol narýchlo zvolaný 14. zjazd Komunistickej strany Československa. Zjazd, ktorý sa uskutočnil v pražských Vysočanoch, odsúdil vpád spojeneckých vojsk a žiadal ich odchod z krajiny, návrat zatknutých predstaviteľov krajiny a vyjadroval aj neochotu prerušiť reformný proces v KSČ. Zároveň prezident Svoboda nevymenoval do funkcie konzervatívnym krídlom KSČ narýchlo zostavenú kolaborantskú vládu na čele s Aloisom Indrom. Týmito krokmi z politického hľadiska intervencia úplne zlyhala.

23. augusta odletela do Moskvy delegácia česko-slovenských politikov, na čele s prezidentom Svobodom. Ich cieľom bolo dosiahnuť dohodu so sovietskymi predstaviteľmi a najmä stiahnutie okupačných vojsk. Rokovania, ktoré sa uskutočnili pod diktátom Brežnevovského vedenia KSSZ v Moskve od 23. do 26. augusta 1968, boli vedené nátlakovými metódami. Podarilo sa dosiahnuť prísľub stiahnutia vojsk z centier miest a obcí do vyhradených priestorov^[4]. Vymenovanie vlády na čele s Indrom sa síce Sovietom nepodarilo dosiahnuť, ale 19 z 20 predstaviteľov ČSSR nakoniec bolo nútených súhlasiť s pobytom intervenčných vojsk dovtedy, kým nepominie hrozba odklonu od socializmu. Jediným z predstaviteľov, ktorý nepristúpil na sovietsky nátlak, bol František Kriegel, predseda Národného frontu.

Moskovský protokol bol začiatkom konca demokratizačného procesu v komunistickej strane a začal obdobie normalizácie, ktorá bola v spoločenskom živote krajiny výrazným krokom späť. Poľská, bulharská a maďarská časť intervenčných vojsk síce do konca roka opustila krajinu, ale 150 000 príslušníkov sovietskej armády zostalo na území Česko-Slovenska až do roku 1991.

1. ↑ RŮŽIČKA, Daniel. moskevská jednání v srpnu 1968 . . Dostupné online.
2. ↑ VLČEK, Tomas. Komuniké z Československo - Sovětského jednání v Moskvě dne 27. 8. 1968 . . Dostupné online.
3. ↑ RŮŽIČKA, T. Protokol o jednání delegace ČSSR a SSSR (tzv. Moskevský protokol) . . Dostupné online.
4. ↑ Moskevský protokol pohřbil všechny naděje . ct24.cz, 1.6.2009, . Dostupné online. Archivované 2009-05-03 z originálu.