Nová štátna galéria v Stuttgarte bola postavená v rokoch 1977 – 1984, navrhnutá Jamesom Stirlingom spolu s Michaelom Wilfordom v nemeckom Stuttgarte. Oficiálne bola otvorená 9. marca 1984. Pod jej strechou sa nachádza kolekcia moderného umenia 20. storočia a obsahuje napríklad diela Pabla Picassa, Oskara Schlemmera alebo Josepha Beuysa. Stavba rozšírila neoklasicistickú galériu dovtedajšej architektúry. Jej autori sa inšpirovali najmä berlínskym Starým múzeom, ako aj formou priľahlých stavieb v okolí. Stirling využíva formu galérie na to, aby sa sústredil na základné problémy urbanistickej architektúry neskorého 20. storočia- na kontextualitu a mestský priestor. Kontroverzný súťažný návrh bol kritizovaný ako príliš monumentálny a nadnesený, so znepokojujúcimi asociáciami na fašistickú neoklasistickú architektúru. No dokončená stavba, i keď je monumentálna a ironická, je umiernená obratným, ba až hravým zaobchádzaním s tvarom a detailom. Sám autor o tejto stavbe povedal: Čo sa týka reprezentatívnosti a abstraktnosti, tento rozľahlý komplex, ako dúfam, kladie dôraz na monumentálnosť a neformálnosť, a takisto na tradíciu a vyspelú techniku.

Podmienkou súťaže na budovu bolo, aby cez ňu viedla cesta a aby stála na vyvýšenom pódiu, ktoré by skrylo parkovisko pre autá. Miestnosti galérie sú usporiadané do bloku v tvare písmena U, vyzdvihnutého podstavcom pódia. Centrálna rotunda tvorí sochárske nádvorie- ohnisko galerijných priestorov i cesty pre verejnosť, ktorá vedie cez areál. V oddelenom krídle sídli experimentálne divadlo. Na galerijné pódium sa vystupuje po rampe z ulice a z neho sa vchádza do vestibulu, dramaticky osvetleného zaoblenou sklenou stenou. Budova voľne cituje z eklektického klasického a modernistického tvaroslovia. Stirlingova virtuózna kompozícia a bohatý, priestorotvorne nápaditý štýl sú ukážkou nekompromisného riešenia súčasného návrhu v zložitom mestskom prostredí. Budova tvarovo zodpovedá susedným objektom stojacim oproti nej a priľahlej staršej galérii, s ktorou je spojená premostením vedúcim do bočného krídla. Krídla galérie vytvárajú pôdorys v tvare písmena U a uzavierajú sochársku terasu. Sled rámp privádza návštevníkov z ulice nahor a nadväzuje na cestu pre verejnosť, ktorá vedie ďalej cez centrálnu rotundu k ulici na vyššej úrovni v zadnej časti stavebného komplexu. Galéria má dve podlažia a stavebným materiálom je murivo, oceľ a železobetón.

Centrálne nádvorie Štátnej galérie, prehľadné z cesty pre verejnosť, predstavuje pre galerijné priestory akési aktívne ohnisko. Valcovitá forma pripomína kupolovité centrálne priestory klasických a renesančných stavieb. Hoci budovu kritizovali príslovečne ako „virtuozitu okolo prázdnoty“ rotunda predstavuje pozoruhodný a dobre identifikovateľný verejný priestor. Verejná terasa sa rozlieva okolo voľne tvarovaných súčastí spájajúcich oddelené časti galérie. Táto koláž skulpturálnych objektov kontrastuje s jednoduchou kulisou galerijných krídel. Zasklený oceľový prístrešok- edikula vyznačuje centrálnu os budovy pri pohľade z ulice. Pozornosť návštevníkov sa však- na rozdiel od konvenčného klasického plánu- nenasmerovala na túto náhradku centrálne umiestneného vchodu, ale na rampový prístup vedúci na prvé poschodie pódia a ku vstupnému foyer. Výrazne sfarbené držadlá z rúrkovej ocele sú hravo predimenzované, aby sa zvýraznil okružný priebeh cesty po rampách. Iné prvky ako mriežky ventilácie a vchodové prístrešky, boli podobne na optické zvýraznenie mierkovo zveličené. Esovito stočený bok vstupného vestibulu pripomína v pôdoryse tvar kriviek klavírnych krídel, aký uplatnil v mnohých modernistických stavbách Le Corbusier. Foyer poskytuje návštevníkom neformálne miesto na zhromažďovanie, usmerňujúc ich pohyb smerom k okrajovým okružným cestám galeríjnych krídel. Pódium, ktoré ukrýva podzemné parkovisko, vyzdvihuje verejný priestor nad hluk a znečistenie rušnej hlavnej ulice.

Komplex vďačí za popularitu predovšetkým svojmu architektonickému obrazu, ktorý je monumentálny i demokratický zároveň. Nechýba mu ani humorný výraz, ktorý má bližšie k manierizmu než k dogmatickému modernizmu, či dokonca k postmodernizmu. Studený tón použitého kameňa, kontrastujúci so zeleným oceľovým rámovým systémom a svetloružovým a purpurovým oceľovým zábradlím, vytvárajú výnimočnú atmosféru pri prechádzaní okolo malieb a sochárskych diel v galérii. V múre stavby sa nachádzajú otvory a na trávniku sú porozhadzované kvádre, to navodzuje pocit, akoby boli tieto kvádre vypadnuté priamo z múru pódia a zanechali v ňom otvory, ktoré v skutočnosti slúžia na vetranie parkoviska. Toto kamenné murivo patri k ojedinelým pevným blokom budovy, ktorej priečelie má zvačša len tenkú vonkajšiu vrstvu obloženia. Stirlingov dôvtipný manierizmus odkrýva okraje budovy, aby ukázal jej konštrukciu. Románske polkruhové okná a egyptské rímsya pylóny pri vstupe svedčia o využívaní viacerých motívov vypožičaných z architektonického tvaroslovia rozličného pôvodu. Verí sa, že táto stavba, keďže bola uznávaným príkladom britskej architektúry, bola jedným z hlavných dôvodov prečo James Stirling dostal Pritzkerovu cenu v roku 1981.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Štátna galéria v Stuttgarte

• NEIL, S.: Architektúra, Ikar, 2003
• Stuttgart - La galerie de peinture (po francúzsky)
• Air France (po francúzsky)
• Stuttgart – Châteaux, parcs, art, culture, musées (po francúzsky)

• Oficiálna stránka (po nemecky)