Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Rozsah ríše

Novoperzská ríša alebo Ríša Sasánovcov, nazývaná jej obyvateľmi Ērānshahr, bola neskoroantickým predislamským štátnym útvarom s centrom v dnešnom Iráne. Dejiny tejto ríše súvisia úzko s dynastiou Sasánovcov. Novoperzská ríša nadväzuje na staršie štátne útvary s podobnou tradíciou a etnickým zložením na Blízkom východe, predovšetkým na Partskú ríšu Arsakovcov a na Staroperzskú ríšu Achajmenovcov. Po dobu svojej existencie bola Ríša Sasánovcov spolu s Rímskou ríšou a neskôr Byzanciou významnou veľmocou východného Stredomoria.

Za dátum založenia Novoperzskej ríše býva považovaný rok 224, kedy sa Ardašír I., zakladateľ dynastie Sasánovcov, nechal korunovať v Ktésifone a prijal titul Šāhān šāh (Kráľ kráľov). Po definitívnej porážke posledného arsakovského kráľa Artabana IV. získal nadvládu nad veľkou časťou pôvodnej Partie. Zánik Ríše Sasánovcov sa spája s rokom 651, kedy bol po viacnásobnej porážke arabskými vojskami zavraždený posledný vládnuci sasánovský vládca, Jazdkart III. Po dobu svojej viac ako 400-ročnej existencie Ríša Sasánovcov zahŕňala územie od Malej Ázie po indický subkontinent, pričom počas svojho najväčšieho rozmachu jej vplyv siahal od Egyptu a Arabského polostrova po Strednú Áziu.

Éra Sasánovcov je vnímaná ako jedno z najvýznamnejších a najzásadnejších historických období Iránu. V mnohých ohľadoch ju možno označiť za vrchol predislamskej perzskej civilizácie, ktorej vplyv je zrejmý tak v rímskom a neskôr byzantskom priestore ako aj v neskoršej islamskej civilizácii. Politický, ekonomický a kultúrny význam Novoperzskej ríše v priestore západného Stredomoria a Blízkeho východu dokladá jej postavenie veľmoci rovnocennej s Rímskou a neskôr Byzantskou ríšou ako je zachytené v diplomatickej korešpondencií medzi vládcami oboch ríš. Vplyv perzskej kultúry siahal ďaleko za hranice Ríše Sasánovcov do západnej Európy, Afriky, Indie a Číny. Zásadná ovplyvnil predovšetkým stredoveké umenie v Európe a Ázii.

Dejiny

Počiatky a najstaršie dejiny (205 – 310)

Zánik Partskej ríše a vzostup Ríše Sasánovcov je v dôsledku problematických prameňov obostretý nejasnosťami. Ardašír I., zakladateľ dynastie, pochádzal z rodiny kňazov bohyne Anáhity s významným postavením v oblasti Párs (dnešný Fars v Iráne). Pred rokom 224 bol Ardašír, ako sa zdá, vazalským kráľom Arsakovcov, ktorý využil vnútorné problémy v Partskej ríši na to, aby presadil vlastnú hegemóniu, najprv v domovskej a priľahlých oblastiach a neskôr v celej Partskej ríši.

Podľa prameňov, ktoré spravidla pochádzajú z neskoršej doby a vznikli so zámerom zachytiť dynastickú tradíciu, ako ju vnímali príslušníci dynastie, bol otcom Ardašíra Pápak, ktorý pôvodne vládol v provincií Cheir. Krátko po roku 200 Pápak zosadil Gózihra, posledného z línie rodu Bázrangíovci, miestnych vládcov v Párse a Kermáne. Ardašírova matka Rótak pochádzala tiež z rodiny vládcov v Parse. Vzťah Ardašíra k eponymovi dynastie, Sásánovi, zostáva nejasný. Podľa tradície, ktorú zachytil iránsky historik Tabarí, bol Sásán Ardašírov starý otec. Podľa stredoperzskej legendy Kārnāmag-ī-Ardaxšīr-ī-Pābagān (Kniha o činoch Ardašíra, syna Pápakovho), bol Sásán Ardašírov otec a Pápak jeho starý otec. Podľa tradície tiež údajne Sásánovi v žilách kolovala krv Achajmenovcov, čím dokladali sasánovski vládcovia legitimitu svojej moci.

Po Pápakovej smrti vypukol spor o vládu v Párse medzi Ardašírom a jeho starším bratom Šápúrom. Po smrti Šápúra, ktorý údajne zahynul, keď sa naňho zrútila strecha budovy, Ardašír odstránil svojich ďalších bratov a roku 208 sa vyhlásil za vládcu Pársu. V nasledujúcich rokoch sa Ardašírovi podarilo získať nadvládu nad okolitými provinciami, Kermánom, Isfahánom, Susianou a Mesénou a roku 224 sa nechal v Ktésifone korunovať za Kráľa kráľov. Artabanos IV., znepokojený ambíciami svojho vazala, sa proti nemu pokúsil zakročiť, ale bol viacnásobne porazený. Posledný partský vládca sám zahynul v poslednom strete s Ardašírovými silami pri Óhrmazdakáne (v blízkosti súčasného Bandar Abbas) roku 226. Po Artabanovej smrti sa Ardašír zmocnil západných oblastí Partskej ríši a najneskôr roku 228 porazil Artabanovho brata Vologaisa, čím sa stal nepopierateľným vládcom Partie.

Ardašírov politický úspech možno pripísať nástupníckemu sporu medzi Artabanom a Vologaisom trvajúcemu od roku 213. Boj o partský trón mu umožnil vybudovať si mocenskú základňu v Párse, ďaleko od politického centra Partskej ríše. Po porážke Arsakovcov však aj tak musel Ardašír potlačiť viaceré povstania proti svojej moci v provinciách, ktoré nepatrili do jadra jeho ríše. Na východe pripojil Ardašír za svojho života k Ríši Sasánovcov Sistán, Gorgán, Chorasán, Margianu, Balch a Chorazmiu, zatiaľ čo Kušan, Turán a Makrán pravdepodobne k Novoperzskej ríši pripojil až Ardašírov syn Šápúr I. Na západe sa pokúsil pripojiť Hatru, Arméniu a Adiabenu. Roku 230 sa Ardašírovi podarilo preniknúť hlboko na rímske územie, ale bez trvalých územných ziskov. Rímsky protiútok o dva roky nato skončil nerozhodne, hoci cisár Alexander Severus slávil za víťazstvo nad Peržanmi roku 233 triumf.

Ardašírov syn Šápúr I. (240/1 – 271/2) pokračoval v expanzívnej politike svojho otca. Podrobil si Baktriu a západné časti Kušanu, pričom na západe viedol viacero ťažení proti Rímskej ríši. Po vpáde do rímskej provincie Mezopotámia sa Šápúr zmocnil miest Karrhy a Nisibis, ale po porážke rímskym vojvodcom Timesitheom roku 243 o získané územia prišiel. Cisár Gordián III. následne s armádou prenikol k Eufratu a bol roku 244 porazený pri Mišíku, za čo bol vlastnými vojakmi zavraždený. Tieto okolnosti umožnili Šápúrovi uzavrieť veľmi výhodne prímerie s novým cisárom Filipom Arabom, ktorý sa zaviazal k okamžitému poplatku 500 000 denárov a ďalším ročným poplatkom.

Šápúr krátko nato obnovil útoky na Rímsku ríšu a roku 252 porazil Rimanov pri Barbalisse. Počas tejto ofenzívy sa pravdepodobne zmocnil Antiochie a vyplienil ju. Rímsky protiútok vedený cisárom Valeriánom skončil katastrofálne po tom, ako bola rímska armáda porazená a obkľúčená pri Edesse a Valerián upadol do Šápúrovho zajatia, v ktorom zotrval do konca svojho života. Šápúr oslávil svoje víťazstvo monumentálnymi nápismi vytesanými do skaly pri Nakš-i Rustam a Bíšápúre a dvojjazyčným nápisom v perzštine a gréčtine v blízkosti Perzepolu. Víťazný kráľ využil svoje vojenské úspechy a roku 260 prenikol do Anatólie, ale po porážkach Rimanmi a ich palmýrskym spojencom Odaenathom bol prinútený stiahnuť sa. Šápúr pritom prišiel o svoj hárem a stratil všetky rímske teritória, ktorých sa zmocnil.

Šápúr tiež založil viacero miest, ktoré sčasti slúžili ako kolónie pre obyvateľstvo deportované z rímskeho územia, vrátane mnohých kresťanov, ktorým bolo umožnené slobodne vyznávať svoju vieru v Novoperzskej ríši. Mestá Bíšápúr a Níšápúr nesú Šápúrovo meno. Šápúr podporoval i ďalšie náboženstvá, predovšetkým manicheizmus. Mání venoval jednu zo svojich kníh, Šābuhragān, kráľovi, ktorý podporoval manichejské misie mimo perzské územie. Šápúr tiež udržiaval dobré vzťahy s židovskou komunitou na svojom území.

Šápúrovi nástupcovia Báhrám I., Báhrám II. a Báhrám III. sa ukázali byť slabí, krátko vládnuci monarchovia, čo umožnilo šľachte a zoroastriánskemu kňazstvu posilniť svoje postavenie v ríši. Oslabenie kráľovskej moci bolo také veľké, že šľachta bola schopná zosadiť alebo dokonca usmrtiť vládcu, s ktorým nebola spokojná. To viedlo k zhoršeniu vnútropolitickej situácie v Novoperzskej ríši a následne k jej oslabeniu zoči-voči hrozbe rímskeho útoku. Traja Báhrámovia boli nútení opierať sa o zoroastrianske kňazstvo, medzi ktorým zohrával poprednú úlohu po dobu ich vlády najvyšší móbad Kartír. Pravdepodobne jeho zásahu možno pripísať radikálny obrat od Šápúrovej politiky náboženskej tolerancie k represívnym opatreniam namiereným proti kresťanom, židom, manichejcom a „uctievačom modiel“. Kartír presadil i násilné šírenie zoroastrizmu v oblastiach pridružených k Novoperzskej ríši a pravdepodobne i zásahy proti stúpencom zurvanizmu ako oponentom ním hájeného mazdaizmu. Za vlády Báhráma I. (273 – 276) bol v Perzii popravený Mání. Počas vlády jeho syna Báhráma II. (276 – 292) došlo k vyplieneniu Ktésifonu cisárom Carom a k odstúpeniu Arménie cisárovi Diokleciánovi.

Báhrám III. (292 – 293) bol roku 293 zosadený nespokojnou šľachtou na úkor svojho prastrýka Narséa (293 – 302), syna Šápúra I. Narséovi sa podarilo úspešne zahájiť útok proti Rimanom a poraziť cisára Galéria pri Kalliniku roku 296, ale o dva roky utrpel zdrvujúcu porážku v Arménii a bol prinútený vzdať sa území v pohraničí a vplyvu v Arménii. Po svojej zahanbujúcej porážke roku 301 Narsé abdikoval v prospech svojho syna Hormizda II. (302 – 309) Hormizd musel čeliť povstaniam v ríši i svojvôli šľachty, tak ako jeho predchodcovia. Roku 309 bol počas lovu zabitý beduínmi.

Prvé obdobie rozkvetu (309 – 379)

Po Hormizdovej smrti začali južné časti Sasánovskej ríše znepokojovať Arabi, ktorí prenikli počas svojich nájazdov až do Pársu. Šľachta v ríši zatiaľ usmrtila Hormizdovho najstaršieho syna Adarnarsa, ďalšieho oslepila a tretieho, Hormizda, uväznila (tento neskôr utiekol do Rímskej ríše a slúžil ako veliteľ v rímskej armáde vo vojnách s Novoperzskou ríšou). Za nového kráľa bolo korunované in utero nenarodené dieťa jednej z Hormizdových manželiek, budúci Šápúr II. (309 – 379). Počas nedospelosti budúceho kráľa spravovali ríšu jeho matka a šľachta.

Po prevzatí vlády sa Šápúr prejavil ako schopný a energický panovník. Potom, ako sa postaral o obranu južnej hranice pred nájazdmi Arabov, začal ťaženie proti Rímskej ríši na západnej hranici. Napriek viacnásobným víťazstvám v poli sa mu nepodarilo prelomiť obranu kľúčových pohraničných pevností. Mesto Nisibis napriek opakovanému obliehaniu nedobyl a pevnosti Singaru a Amidu krátko po ich dobytí získali nazad Rimania.

Ťaženia na západe boli pozastavené po tom, ako východnú oblasť Transoxanie, strategicky významnú pre ovládanie Hodvábnej cesty, začali ohrozovať útoky kočovníkov zo Strednej Ázie. Šápúr ponechal svojich veliteľov, aby sa postarali o drobné útoky Rimanov na západe, a sám vytiahol do Transoxanie, kde zasadil zdrvujúcu porážku stredoázijským kmeňom a pripojil oblasť ako novú provinciu k ríši. Súčasne pripojil k svojej ríši i oblasť dnešného Afganistanu.

Po víťazstvách na východe preniklo sasánovské umenie do Turkestanu a dosiahlo až Čínu. Šápúr s novým spojencom, kráľom Grumbatom, začal svoje druhé ťaženie proti Rimanom roku 359 a rýchlo sa zmocnil Singary i Amidy. V odozve na perzský útok podnikol rímsky cisár Julián s vojskom hlboko do Novoperzskej ríše a porazil Šápúrove vojsko pri Ktésifone. Nepodarilo sa mu však získať mesto a bol usmrtený pri pokuse o stiahnutie sa na rímske územie. Jeho nástupca Jovián bol v tejto situácii prinútený uzavrieť so Šápúrom nevýhodný mier, v ktorom sa zaviazal podstúpiť Peržanom všetky provincie, ktoré získali po porážke Narséa roku 298, rovnako ako mestá Nisibis a Singaru.

Na území svojej ríše pokračoval Šápúr II. v prísnej náboženskej politike. Za jeho vlády bola dokončená redakcia Avesty, posvätných textov zoroastrizmu, a kresťania boli, podobne ako odpadlíci od konzervatívneho zoroastrizmu a ďalšie heterodoxné skupiny, prenasledovaní. Represívne opatrenia namierené proti kresťanom treba chápať predovšetkým ako reakciu na prokresťanskú politiku Rímskej ríše, počínajúc od Konštantína Veľkého. Šápúr II. sa naopak správal priateľsky voči Židom, ktorí za jeho vlády získali mnohé výsady v Perzii.

Meno a titul

Na rozdiel od Staroperzskej ríše, ktorá nemala oficiálne meno, Novoperzská ríša sa v 3. storočí potrebovala vymedziť voči Rímskej ríši. Tak vznikol celkom nový termín Érán šahr (ríša Árijcov), ktorý svojimi etnickými a náboženskými konotáciami dobre vyhovoval vládnucemu rodu Sásánovcov. V titulatúre kráľov na minciach a nápisoch sa objavila dualistická formula kráľ kráľov Eránu a Aneránu (t. j. Neiránu), nahrádzajúca dovtedajší jednoduchý titul kráľ kráľov, prípadne veľký kráľ. V neskoršej fáze sasánovskej epochy možno v panovníckej titulatúre zaznamenať silnejúce tendencie k univerzalizmu (pán a kráľ celej krajiny atď.).

Charakteristika

Na rozdiel od Staroperzskej ríše Achajmenovcov, ktorá vznikla dobytím starších štátnych útvarov, stojacich veľakrát na vyššej kultúrnej úrovni ako „kmeňové“ územie Peržanov (ako príklad môžu slúžiť Babylonia a Egypt), vznikla sasánovská monarchia vnútornou expanziou, keď lokálna dynastia z Pársy postupne ovládla už existujúci štát (Partskú ríšu). Z tohto dôvodu museli v sasánovskom štáte pôsobiť oveľa silnejšie prvky kontinuity, ako tomu bolo v prípade ríše Achajmenovcov. Hlavné rozdiely medzi sasánovským a partským obdobím boli jednak v oblasti náboženstva, jednak vo vzťahu k susednému rímskemu impériu na Západe; vnútorná štruktúra bola prevratom dotknutá podstatne menej.

Sasánovský kráľ

Korunovačným mestom a centrom správy zostal aj za Sasánovcov Ktésifón v Mezopotámii, premenovaný ako pocta zakladateľa dynastie na Veh-Ardašír (Ardašír je výborný). Ríšu rovnako ako za Partov tvorila rozsiahla kráľovská doména rozdelená na satrapie (po stredoperzsky šahr), značne autonómne dŕžavy veľmožov (v ktorých kráľ napríklad nemohol zakladať mestá) a polonezávislé vazalské kráľovstvá, zoskupené hlavne v periférnych oblastiach. Rozsahom bola Novoperzská ríša oveľa menšia ako jej achajmenovská predchodkyňa – patrila k nej popri vlastnom Iráne už iba celá Mezopotámia, ďalej časti Turkménska, Afganistanu, Pakistanu a Ománu a od 6. storočia aj veľká časť Jemenu. Za Chusraua II. (Husrava II.) sa Peržania zmocnili na úkor Byzancie ešte Egypta, Sýrie a väčšiny Malej Ázie, tieto výboje však nemali dlhé trvanie.

Teoreticky bol sasánovský veľkokráľ absolútnym vládcom nad všetkými obyvateľmi monarchie, v praxi jeho moc obmedzovali vplyvné veľmožské rody (sčasti partského pôvodu) a zarathuštrovské kňažstvo na čele s vrchným móbadom (najvyšším mágom). Snaha kráľa Chusraua I. (Husrava I.) sformovať novú šľachtickú vrstvu, ktorá by toľko neohrozovala panovnícku moc, bola síce v svojej dobe úspešná, natrvalo však závislosť kráľov na veľmožoch neodstránila. Z nápisov a zmienok v kronikách poznáme názvy početných úradov štátnej správy, od vezíra (vazurg-framádár) cez satrapu (šahrab) až po vrchného pisára (dibírbed) a veliteľa telesnej stráže (hazáruft).

Jadrom sasánovského vojska bola ťažká jazda, ale pochopiteľne existovali aj pešie kontingenty, aj keď o nich nie je známe toľko ako o kavalérii. Celkový počet armádnych zborov mohol aj s jednotkami vazalov a spojencov dosahovať 100 000 mužov. Pokiaľ ide o organizáciu, bolo celé vojenstvo založené na desiatkovom systéme – oddiel mal sto bojovníkov, desať oddielov tvorilo jednotku a desať jednotiek armádu s 10 000 vojakmi. Vrchný veliteľ mal titul spáhbed, veliteľom kavalérie bol aspbed.

Dejiny

• 224 – 240/241 – vládne Ardašír I.; zlomil posledné prejavy partského odporu; prijal titul šáhanšáh; Sasánovci ovládajú všetky arsakovské dŕžavy okrem Arménie.
  • cca 228 – 230 – sasánovské vojska vpadajú do severnej Mezopotámia; neúspešné obliehanie mesta Hatra, málo vzdialeného od rímskych hraníc
  • 231 – rokovania sasánovského posolstva s Rimanmi končia krachom (Ardašír údajne požaduje vydanie starých achajmenovských území v Sýrii a Malej Ázii).
  • 238 – 239 – Ardašír dobýja rímske pohraničné mestá Nisibis a Karrhy a ohrozuje Dura Európos na Eufrate.
• 240/241 – 271/272 – vládne Šápúr I., syn Ardašíra; jeho prvým krokom je dobytie a rozvrátenie Hatry (smrť tamojšieho kráľa Sanatrúka II.).
  • 243 – 244 – vojna s Rímom končí napriek počiatočným ťažkostiam priaznivo; cisár Philippus Arabs sa zaväzuje k plateniu tribútu.
  • 252 – 253 – vyhnanie Arsakovcov z Arménie a pustošenie pohraničia Rímskej ríše (sasánovský princ Hormizd Ardašír arménskym kráľom).
  • 256 – pád posádkového mesta Dura Európos.
  • 260 – porážka Rimanov v bitke pri Edesse; cisár Valerianus zajatý
  • po 262 – palmýrsky vládca Odaenathus začína v zastúpení cisára Galliena protiútok a dvakrát preniká až ku Ktésifónu; stabilizácia pomerov na rímsko-perzskom pomedzí.
• 276 – kráľ Báhrám I. dáva popraviť náboženského reformátora Máního, zakladateľa manicheizmu; v pozadí exekúcie stojí zoroastrický duchovný Kartír.
• 276 – 293 -vláda Báhráma II.; Kartír získava rozhodujúci vplyv na vnútornú politiku monarchie; získava rôzne funkcie (vrchný móbad); na jeho popud zasahuje kráľ proti iným vieroukám, najmä proti kresťanstvu, manicheizmu, judaizmu a budhizmu.
  • 283 – neúspešný rímsky útok na Perziu
  • cca 286/287 – arménska línia Arsakovcov sa s rímskou pomocou znova zmocňuje svojho kráľovstva.
• 296 – 297/298 – kráľ Narsé sa pokúša dobyť naspäť Arméniu, ale Rimania ho porazili a získavajú zvrchovanosť nad Arméniou a Ibériou (Gruzínsko)

• 309 – 379 – vládne Šápúr II., vnuk Narsého
  • po 330 – vojenské výpravy proti arabským kočovníkom.
  • 338 – Šápúr obsadzuje Arméniu; začiatok dlhoročného konfliktu s Rímskou ríšou.
  • 338 – 344 a 359 – 363 vojny s Rímom; nakoniec Rimania strácajú Nisibis a Singaru a zaväzujú sa, že nebudú podporovať Arméniu.
  • 340/341 – kráľ sa obracia proti perzským kresťanom, lebo sú považovaný za exponentov Ríma
  • 350 – 358/359 – boje s hunským kmeňom Chioniti.
  • 377 – faktické rozdelenie Arménie na (menšiu) rímsku časť a (väčšiu) perzskú časť (príslušná dohoda je uzatvorená v 80-tych rokoch).
• 399 – 421 – vládne nábožensky tolerantný Jazdkart I., zvaný Bakazar (Hriešnik).
  • po 400 – vojny s rôznymi nomádskymi kmeňmi na Východe (predovšetkým s tzv. Heftalitmi či Bielymi Hunmi).
  • před 421 – kresťanskí radikáli ničia zoroastrický chrám v meste Hormizd-Ardašír v dnešnom Chúzistáne; na nátlak mágov zahajuje Jazdkart nové prenasledovanie.
• 421 – 439 – vládne Báhrám V., syn Jazdkarta; vedie vojnu s Byzanciom, po uzavretí mieru sa obe strany zaväzujú, že svojim poddaným kresťanského i zoroastrického vyznania zabezpečia náboženskú slobodu
• 427 – Báhrám V. poráža na Východe Heftalitov a zabíja ich kráľa.
• 428 – zosadenie arménskeho kráľa Ardašíra – Arménia spravovaná miestodržiteľmi.
• 439 – 457 – vládne Jazdkart II.; zásahy do života židovských obcí v ríši.
  • 450/451 – snaha Jazdkartovho ministra Mihra Narsého presadiť v Arménii zaroastrizmus vyvoláva vzburu; sasánovským vojskám sa ju podarí potlačiť.
• 457 – 459 – boje o trón
• 459 – 484 – vládne Péróz I.; prvé roky jeho vlády sú v znamení katastrofálneho sucha.
  • 466 – 469 – vojna s Heftalitmi, kráľ Péróz a jeho syn sú zajatí, ale prepustení za výkupné
  • 481/482 – 484 – druhá vojna s Heftalitmi; kráľ Péróz je zabitý; Peržania sa zaväzujú k platbe tribútu.
• 484 – 488 – vládne Valgaš; štátne záležitosti riadi veľmož Sóchrá.
  • 484 – cirkevný koncil v Gundéšápúre vyhlasuje nestoriánsku formu kresťanstva za záväznú pre veriacich v Perzskej ríši.
• 488 – 496  – vládne Kavád I., Pérozov syn; k moci sa dostal s pomocou Heftalitov a Sóchráa; jeho cieľom v prvých rokoch vlády je oslabenie moci vplyvných šľachtických rodín (využitie rivality medzi Kármi vedenými Sóchráom a Mihránmi na čele so Šápúrom).
  • 494/495 – za podpory Šápúra posiela Kavád Sóchráa na popravisko.
  • 494/495 – 496 – ľudový kazateľ Mazdak, hlásajúci myšlienky spravodlivého rozdelenia majetku, získava kráľa pre svoju vec; pri následných mazdakovských zmätkoch je okradnutých veľa šľachticov a ich statky sú vydrancované.
  • 496 – veľmoži zbavujú Kaváda I. vlády; Kavád uniká k Heftalitom.
• 496 – 499 – vládne Kavádov brat Zámásp
• 499 – 531 – opäť vládne Kávad I.
  • 499 – vojsko Heftalitov dosadzuje Kaváda I. opäť na trón; Mazdak obnovuje svoj vplyv na dvore.
  • 503 – 505/506 – Kavád podporovaný vojskom Heftalitov bojuje s Byzanciou; po zaplatení vysokej čiastky získavajú Byzantínci dobyté územia naspäť.
  • cca 506 – 516 – útoky nomádskych kmeňov na severovýchodnej hranici ríše.
  • po 520 – pod vplyvem princa Chusraua sa zhoršuje kráľov vzťah k Mazdakovi a jeho stúpencom.
  • 522/523 – Kavád žiada byzantského cisára, aby adoptoval princa Chusraua, vyhliadnutého dediča trónu; opatrenie má zabezpečiť spojenca pre prípad, že by o vládu usiloval iný z kráľovských synov; Byzantínci žiadosť odmietajú.
  • 527/528 – začiatok novej vojny s Byzanciou.
  • 528/529 – Kavád I. dáva zabiť Mazdaka a jeho čelných prívržencov; mazdakizmus miestami v Iráne prežíva až do čias arabskej nadvlády.
• 531 – 579 – vládne Chusrau I. Anóšarván; rozsiahle reformy daňového systému a vojska, čiastočné odškodnenie osôb postihnutých mazdakovskými zmätkami.
  • 532 – „večný mier“ s Byzantskou ríšou
  • 540 – 556 – vojny s Byzanciou
  • cca 557 – 560 – v spojení s tureckým vládcom Istämim dobytie ríše Heftalitov; severnú časť získavajú Turci, dŕžavy na juh od Amudarji Sásánovci.
  • 561 – „päťdesiatričný“ mier s Perziou
  • 570 – dobytie Jemenu a zriadenie perzského vazalského štátu
  • 572 – Byzancia porušuje mier z roku 561; začiatok zdĺhavej perzsko-byzantskej vojny
• 579 – 590 – vládne Hormizd IV., syn Chusraua; tvrdé zásahy proti šľachte a kňazstvu (údajne 13 600 popráv); vojna s Byzanciou pokračuje.
  • 588 – 589 – Báhrám Čóvén odrazil útok tureckého kráľa menom Šáva.
  • 590 – Báhrám Čóvén revoltuje proti kráľovi; prevrat v hlavnom meste vynáša nakrátko k moci princa Chusraua, syna Hormizdu, ale Báhrám jeho jednotky poráža a dáva sa korunovať za kráľa ako Báhrám VI.; Chusrav uniká Byzantíncom.
  • 591 – s pomocou byzantských vojsk víťazí Chusrau nad Báhrámom Čóvénom a stáva sa vládcom; Báhrám odchádza do exilu k Turkom, kde je čoskoro zavraždený.
• 591 – 628 – vládne Chusrau II. Parvéz; na severovýchode ríše zakladá jeho strýko Vistám separatistický štátny útvar a vládne tam zhruba do roku 600 ako samostatný panovník.
  • 597/598 – boje s rôznymi etnikami na východe.
  • 602 – zabitie an-Nu‘mána III., vládcu lachmovského štátu na pomedzí perzskej Mezopotámie a pripojenie jeho územia.
  • 603 – zavraždenie cisára Maurikia (602) je Chusrauovi zámienkou na vojnu s Byzanciou a vystupovanie v nej ako pomstiteľ cisára.
  • 604 – prvé lokálne stretnutie medzi Peržanmi a arabskými kmeňmi (bitka pri Dhú Káru).
  • cca 605 – sasánovské vojská dobýjajú byzantskú Edessu, Amidu, Mardin a Aleppo (Berroiu).
  • 610 – cisár Hérakleios Peržanom neúspešne ponúka mier.
  • 611 – 619 – Chusrau II. dobýja od Byzancie Sýriu, veľkú časť Malej Ázie aj Egypt; posvätná kresťanská relikvia – svätý Kríž v Jeruzaleme – sa stává korisťou Peržanov.
  • 622 – cisár Hérakleios začína byzantský protiútok (výprava do Arménie)
  • 626 – Chusrauov pokus dobyť v spolku s Avarmi Carihrad končí nezdarom.
  • 627 – cisár Hérakleios poráža sasánovského vojvodcu Ráhzáda pri Ninive.
  • 628 – pád Dastagerdu, obľúbenej kráľovej rezidencie; útek Chusraua II., jeho zosadenie a zavraždenie; mier medzi Herakleiom a novým kráľom Kavádom II. Šéroé – Peržania musia vyprázdniť všetky dobyté byzantské dŕžavy.
• 628 – 630 – vládne Ardašír III., syn Kaváda II., ktorý umrel
• 630 – 633 – prevrat zosnovaný vojvodcom Šahrvarázom spôsobuje vnútorné zmätky; v rôznych častiach ríše sa krátkodobo ujímajú moci jednotliví členovia sasánovského rodu.
  • 630/631 – definitívny mier medzi Byzanciou a Perziou; vrátenie svätého Kríža.
  • 632 – prorok Mohamed umiera v Medine; väčšina Arábie je pod moslimskou kontrolou.
• 633 – 651 – vládne Jazdkart III., vnuk Chusraua II.
  • 634 – arabské posolstvo vyzýva kráľa Jazdkarta, aby buď prestúpil na islam, alebo platil kalifovi Umarovi tribút; Jazdkart to odmieta.
  • 636/637 – Arabi vpadajú do Mezopotámie a porážajú sasánovské vojska v bitke pri al-Kádisíjí; pád Ktésifónu.
  • 637 – 640 – arabské vojská postupne prenikajú do iránskych krajov.
  • 642 – v bitke pri Nahávande v Médii je sasánovské vojsko rozdrvené; Jazdkart III. uniká ďalej na východ.
  • 650/651 – Arabi vstupujú do Chorásánu na východe perzskej ríše.
  • 651/652 – násilná smrť Jazdkarta III. znamená faktický koniec sasánovské monarchie; kráľov syn Péróz (III.) sa s čínskou pomocou pokúša znovu dobyť Chorásán.
    • 672 – Péróz umiera na čínskom dvore.