Tento článok alebo odsek sa zaoberá prebiehajúcim vojenským konfliktom. Informácie v článku sa môžu počas vývoja udalosti rýchlo meniť. Niektoré časti článku sa môžu skladať z informácií, z ktorých mnohé nie sú potvrdené nezávislými zdrojmi. Ak sú informácie v článku neaktuálne alebo nesprávne, buďte smelí a článok vhodne upravte.

Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie. Prosím, pozrite si stránky v kategórii návody a článok vhodne aktualizujte.

Neutralita a nestrannosť tohto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná. Upravujte preto článok opatrne a predtým si, prosím, prečítajte diskusiu.

Občianska vojna v Sýrii
Súčasť Arabskej jari
Dátum 15. marec 2011 – súčasnosť Miesto Sýria Výsledok konflikt prebieha Zmeny územia Stav k 30. augustu 2019: SAA má pod kontrolou 62% územia Sýrie; SDF 27%; Turecko, FSA a povstalecké skupiny 9%; ISIL (Daeš) 1%[1]
Protivníci
Sýria Vojenská podpora: Irán Rusko (od 2015) Hizballáh Politická podpora: KĽDR Bielorusko Irak	NKSROS: Slobodná sýrska armáda Vojenská podpora: Katar Turecko USA (do r. 2019) Jordánsko Saudská Arábia Veľká Británia Francúzsko Izrael Rojava
Velitelia
Baššár al-Asad	Abdulbaset Sieda Salim Idris
Sila
okolo 200 000 (v plnej sile)	100 000
Straty
vyše 6 500	vyše 6 000
vyše 15 000 mŕtvych celkovo (podľa UN)
Straty sú orientačné, nakoľko sa rôznia podľa zdrojov.

Vojenská situácia v Sýrii.

     Kontrolované sýrskou vládou

     Kontrolované opozíciou

     Kontrolované kurdskými silami

     Kontrolované Islamským štátom

.

Občianska vojna v Sýrii sa začala v roku 2011, následne potom ako v Sýrii vypukla vlna protestov proti vláde prezidenta Baššára al-Asada a jedinej vládnucej strane Baas, nadväzujúcich na Arabskú jar. Protesty medzičasom prerástli do dlhotrvajúceho násilia a bojov medzi ozbrojenými protivládnymi silami a armádou, ktoré neskôr priamo vyústili do vzniku širokospektrálnej občianskej vojny s medzinárodnou účasťou. Podľa SOHR si vojna počas ôsmich rokoch vyžiadala vyše 570 000 obetí (marec 2019).^[2]

Priebeh a dôvody nepokojov

Počiatok

Protesty vypukli v priebehu januára 2011, kedy sa opozícia inšpirovala ostatnými arabskými krajinami, v ktorých prebiehala takzvaná arabská jar. V mnohých mestách tak vyšli ľudia do ulíc protestujúc proti vládnemu režimu. Protestanti od začiatku nepokojov požadujú odstúpenie prezidenta Baššára al-Asada, člena sýrskej odnože ľavicovej strany Baas, ktorá v Sýrii vládne autoritatívnym režimom od roku 1963.^[3] Protestujúcich tvoria najmä chudobnejší sunniti, ktorí sa snažia zvrhnúť vládu alavitov (odnož šiitskeho islamu), ktorí síce tvoria menšinu, no ovládajú všetky hlavné vládnuce zložky. Al-Asad pod tlakom protestov sľúbil reformy, no doteraz jedinými ústupkami bolo zrušenie výnimočného stavu, ktorý platil od roku 1963, vyhlásenie parlamentných volieb, v ktorých presvedčivo vyhrala „Národná jednota“, ktorej súčasťou je „Baas“ a schválenie novej ústavy v referende, v ktorom bola zrušená dominantná pozícia Národnej jednoty.

Zahraničná podpora

Ako sa protesty stupňovali, prerástli do ozbrojeného násilia. USA, EÚ a niektoré ďalšie štáty následne na Sýriu uvalili rôzne sankcie a začali presadzovať rezolúciu o zastavení násilia páchaného vládnym režimom v bezpečnostnej rade OSN; dvaja stáli členovia BR OSN, Rusko a Čína, však už opakovane túto rezolúciu vetovali. Dôvodom je, že sankcie a rezolúcia sa vzťahovali len na vládne sily a nie na obe strany konfliktu a tiež obava, že by sa mohol opakovať líbyjský scenár, kde sa po zvrhnutí Kaddáfiho rozpútalo ešte väčšie krviprelievanie ako počas rebélie a občianska vojna o moc.

Medzičasom USA^[4][5], Saudská Arábia^[6], Katar, Jordánsko, Turecko^[7] a ďalšie arabské štáty začali podporovať opozičné sily výzbrojou, výcvikom, financiami a informáciami z tajných služieb.^[7][8] Z kolaborácie s opozíciou sa podozrieva aj Al-Káida^[9] a najatí žoldnieri z iných krajín, najmä Líbye, kde zvrhli režim Muammara Kaddáfiho.^[10] Rusko odhaduje počet zahraničných teroristov v Sýrii na 15 000.^[11] Na druhej strane stojí približne 200-tisícová vládna armáda, bezpečnostné zložky a niekoľko militantných združení, podporujúcich Asada. Oficiálny režim tiež podporuje Irán a libanonský Hizballáh.

Atentát na vysokých predstaviteľov Sýrie

18. júla 2012 boli pri bombovom atentáte v Damasku zabití významní sýrski činitelia, medzi inými minister obrany Dáud Rádžha, jeho námestník a zároveň Asadov švagor Ásif Šaukát a poradca prezidenta Hassan Turkmaní. Ďalší boli ťažko zranení.^[12] Po atentáte sa v niektorých médiach objavili informácie, že Asad utiekol do Latákie alebo až do Ruska, no to bolo opäť vyvrátené, keď inauguroval nového ministra obrany v Damasku. Atentát bol vyvrcholením opozičnej operácie v Damasku, ktorá sa ale po vyše týždni skončila porážkou opozičnej „Slobodnej Sýrskej Armády“.^[6]

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Boje v roku 2012

Najväčšie boje sa odohrávali v najväčšom sýrskom meste Aleppo, v pôvodne povstaním nedotknutej oblasti, nakoľko Aleppo je pokladané za baštu podpory prezidenta Asada. Rebeli sa skrývajú v úzkych uličkách, kam sa nedostane ťažká technika a husto obývané oblasti prudko zvyšujú počet zabitých civilistov. Sýrski predstavitelia však oznámili, že je len otázkou času, kým mesto „očistia“ od rebelov.^[13] Tí zase žiadajú pomoc od západu – ťažké zbrane na boj proti letectvu a ťažkej technike dobre vyzbrojenej sýrskej armády.^[6] Niekoľko dní na to Slobodná sýrska armáda uviedla, že vlastní 15 ručných protilietadlových raketových kompletov typu zem-vzduch 9K32 Strela-2 na obranu proti vzdušným silám Sýrskej armády, ktorá doteraz mala úplnú vzdušnú prevahu. Tieto zbrane pravdepodobne pochádzajú z Líbye, kde po páde režimu zo skladov zmizlo vyše 15-tisíc kusov.^[14]

13. augusta 2012 rebeli vyhlásili, že sa im na východe krajiny podarilo zostreliť armádny MiG-23 a zajať jeho pilota. Neskôr sa na internete objavilo video, kde lietadlo na oblohe po zvukoch streľby zachváti požiar, pričom v pozadí počuť pokrikujúcich rebelov^[15]. Na ďalšom videu je muž v tmavomodrej košeli, ktorý tvrdí, že je zostreleným pilotom, vysvetľuje, že ranu na brade mu spôsobilo zostrelenie a že rebeli mu poskytli prvú pomoc^[16]. Agentúra SANA naopak vyhlásila, že pilot sa pri tréningovom lete po technickej chybe musel katapultovať.^[17]

Vojnové zločiny

Obe strany konfliktu preukázateľne spáchali viacero vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. 6. augusta, po opätovnom získaní kontroly nad Damaskom našlo vojsko masový hrob vyše 20 ľudí, vojakov aj civilistov.^[18] Spolu s amatérskymi zábermi z mesta Aleppo, ktoré zachycujú, ako rebeli popravujú zajatých vojakov, to svedčí o vojnových zločinoch zo strany opozície, ktorá doteraz všetky masakry a vraždenie pripisovala armáde a provládnym silám.^[19] Medzičasom v USA oficiálne povolili vytvorenie verejnej zbierky pre rebelov.^[20]

Počas konfliktu sa objavilo viacero správ o použití chemických zbraní. K jednému takémuto incidentu prišlo 19. marca 2013 pri meste Aleppo, keď zahynulo spolu 16 ľudí ^[21]. Pri tomto a podobných incidentoch sa vládna armáda a rebeli navzájom obviňovali že chemické zbrane použila druhá strana. Izraelská tajná služba vyslovila presvedčenie že chemické zbrane použila vládna armáda a tento názor prezentoval 25. apríla 2013 aj americký minister obrany Chuck Hagel ^[22].

K najrozsiahlejšiemu použitiu chemických zbraní prišlo 21. augusta 2013 v oblasti Ghouta na predmestí Damasku. Pri útoku údajne zahynulo až okolo 1400 ľudí, z ktorých väčšina boli civilisti ^[23]. Použitie chemických zbraní potvrdilo vyšetrovanie OSN, nepotvrdilo však počet obetí a ani neoznačilo konkrétnych páchateľov útoku ^[24]. Hoci USA označili za zodpovedného vládnuci režim a začali hroziť vojenským zásahom, neskôr sa objavilo viacero dôkazov naznačujúcich, že do útoku boli zapletení povstalci napojený na Al-Káidu.^[25] Sýrsky režim neskôr súhlasil s odovzdaním ním kontrolovaných chemických zbraní pod kontrolu OSN ^[26].

Vysokopostavení zbehovia

V rovnaký deň sa objavili správy, že sýrsky premiér Rijád Hidžáb utiekol z krajiny. Štátne médiá uviedli, že bol odvolaný, agentúra Reuters citujúca jordánskeho funkcionára vyhlásila, že sa nachádza v Jordánsku, kam utiekol aj so svojou rodinou a pridal sa k opozícii. Jordánsky minister informácií Sámih al-Májtáh to však poprel. Zároveň opozícia vyhlásila, že spolu s ním utiekli ďalší traja generáli a traja vysokí úradníci. Ale údajný utečenec, štátny pokladník Mohamad Gillati, svoj útek poprel v živom vysielaní sýrskej televízie.^[27]

Libanonská televízia Al-Manar 11. augusta uviedla, že katarský veľvyslanec v Mauritánii ponúkol svojmu sýrskemu náprotivku jednorazovo 1 milión dolárov a potom 20 000 dolárov mesačne počas nasledujúcich 20 rokov, ak sa pridá na stranu rebelov, vyjadrí im podporu a odsúdi oficiálny sýrsky režim. Ponúkli mu aj rezidenciu v hlavnom meste Kataru Dauha. Ten však všetko odmietol a označil to za „do očí bijúci zásah“ do vnútorných záležitostí Sýrie a varoval veľvyslanca, aby už takéto iniciatívy nevyvíjal.^[28] Medzi zbehov patria aj veľvyslanci v SAE a Iraku, ktorí odstúpili so slovami, že už nemôžu zastupovať režim, ktorý zabíja vlastných ľudí.^[28] Damask tvrdí, že Katar využíva svoje bohatstvo na uplácanie vysokých úradníkov Sýrie, na čo určil dovedna už 300 miliónov dolárov.^[28]

Medzinárodná situácia

11. augusta na spoločnom rokovaní Hillary Clintonovej a vrcholných predstaviteľov Turecka v Ankare sa lídri vyjadrili, že zvažujú rôzne opatrenia, vrátane bezletovej zóny nad Sýriou, ktoré by podporila rebelov, čo si ale podľa ich slov ešte vyžaduje hlbšiu analýzu.^[29]

Informovanosť o konflikte vo svete

Mimo Sýrie sa zatiaľ vedie mediálna vojna. Mnohé médiá citujú neoverené zdroje a na titulkách sa objavujú správy, ktoré sa na ďalší deň úplne vyvrátia. Priebeh nepokojov je totiž takmer nemožné objektívne sledovať kvôli neprítomnosti nezávislých novinárov, ktorým Sýria odoprela vstup do krajiny. Preto je množstvo správ rozporuplných a informácie od štátnej tlačovej agentúry SANA sú často úplne protichodné s vyhláseniami opozície. Západné zdroje najčastejšie (a takmer vždy) citujú Sýrske observatórium pre ľudské práva (SOHR), ktoré len ťažko možno považovať za spoľahlivý zdroj, keďže sa nachádza v Londýne v dvojizbovom byte s dvoma pracovníkmi – sýrskym imigrantom s neukončeným stredoškolským vzdelaním, majiteľom bistra, a prekladateľkou a sekretárkou v jednej osobe – ktorí sú údajne v telefonickom kontakte s predstaviteľmi opozície.^[10] Správy, ktoré vydáva SOHR, sú nevyvážené a jasne podporujú opozíciu, keďže všetky správy dostávajú od nej.

Naproti tomu, SANA označuje ozbrojenú opozíciu ako nezávislé skupiny teroristov a banditov, ukrývajúcich sa za ľudské štíty. Podľa nej sa armáda snaží chrániť civilné obyvateľstvo pred teroristami, ktorí mučia a popravujú tých, ktorí sa k nim nechcú pridať. Al-Asad ich označil za „ozbrojené teroristické skupiny financované cudzími mocnosťami snažiacimi sa vyvolať chaos“,^[30] zatiaľčo opozícia obviňuje vládu z vraždenia vlastných občanov a používania ťažkých zbraní a leteckého ostreľovania v zastavaných oblastiach. To však bolo niekoľkokrát vyvrátené.^[31]

Dopady nepokojov

Okrem vyše 100 000 mŕtvych, státisícov utečencov, 2 miliónov vojnou dotknutých ľudí a obrovských materiálnych škôd nepokoje značne destabilizujú celý región. Niektoré západné štáty dokonca zvažujú priamu vojenskú intervenciu v Sýrii, čo by mohlo spôsobiť konflikt omnoho väčších rozmerov, ak by sa na stranu Sýrie postavil jej spojenec, Irán.^[32] Napätie tiež zvyšuje skutočnosť, že Sýria vlastní chemické zbrane a vyhlásila, že ich v prípade intervencie zo zahraničia proti agresorovi použije, kvôli čomu susedný Izrael zvažuje preventívny útok, aby získal nadvládu nad týmito zbraňami.^[33]

Referencie

Poznámka: Zdroje rt.com, reuters.com a youtube.com sú v anglickom jazyku.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Občianska vojna v Sýrii