Pandia (sviatok)

Pandia (starogr. Πάνδια) bola staroveká aténska slávnosť na počesť boha Dia, oslavovaná v lete okolo 17. dňa atického mesiaca elafébolión.^[1]

Pandia, každoročný aténsky sviatok na počesť Dia, oslavovaný na jar v mesiaci elafébolión (presný dátum nie je známy), zjavne súvisel so splnom Mesiaca. Jeho začiatky sú zahalené tajomstvom. Na jeho vzniku mohol mať svoj podiel mýtus o Pandiónovi, známy zrejme už v mykénskom období, ktorý oslavoval „kráľa Atén a náčelníka pastierov stredného Grécka“. O tomto sviatku nie je známe prakticky nič, okrem toho, že sa oslavoval tesne po Veľkej Dionýzii.^[2] Je tu ale možné isté prepojenie s kultom Pandióna a Térea v Megare, o ktorom Pausanias poskytol niekoľko podrobností. V Megare mal Pandión pamätník a bol uctievaný (podľa Pausania mal neďaleko hrob Téreus, ktorý sa oženil s Pandionovou dcérou Proknou^[3]). ^[4]

Koncom 5. stor. Kr. atické démy ešte do osláv Pandie prispievali (v nápise IG I³ 258 — v 9. riadku — je uvedená správa o vyplatení 600 drachiem od atického dému Plotheia^[5]),^[6] ale začiatkom 4. stor. Kr. jeho význam začal upadať (bol zatienený Dionýziou) a jeho oslavovanie v istom zmysle prevzal kmeň (fylé) Pandionis.^[7] Neskôr bol tento sviatok pridaný právnym dekrétom Filé Pandionis ako posledný akt k Dionýziam a zakončil sa veľkou leiturgiou (odtiaľ naše slovo liturgia), verejným aktom, v divadle Dionýza Eleuchteria (Osloboditeľa).^[8] Išlo o verejné zhromaždenie ekklésie (zákonodarného orgánu), kde sa udeľovala spravodlivosť, právo a poriadok, a preto mu predsedal „Zeus“.^[9]

Referencie a bibliografia

↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 349.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.
↑ Pausanias. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 110.
↑ Walter Burkert. Homo Necans: The Anthropology of Ancient Greek Sacrificial Ritual and Myth. Berkeley : University of California Press, 1983. ISBN 978-05-2003-650-5. S. 182.
↑ Sarah C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9878-824-9. S. 864.
↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG I³ 258
↑ Sarah C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9878-824-9. S. 560.
↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG II² 1140
↑ Christine Schnusenberg. The Mythological Traditions of Liturgical Drama. Mahwah : Paulist Press, 2010. ISBN 978-08-0910-544-1. S. 133.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[:349-1] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 349.

[:368-2] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.

[:110-3] Pausanias. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 110.

[:182-4] Walter Burkert. Homo Necans: The Anthropology of Ancient Greek Sacrificial Ritual and Myth. Berkeley : University of California Press, 1983. ISBN 978-05-2003-650-5. S. 182.

[:864-5] Sarah C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9878-824-9. S. 864.

[:2-6] Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG I³ 258

[:560-7] Sarah C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9878-824-9. S. 560.

[:1-8] Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG II² 1140

[:133-9] Christine Schnusenberg. The Mythological Traditions of Liturgical Drama. Mahwah : Paulist Press, 2010. ISBN 978-08-0910-544-1. S. 133.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]