Posledná večera
Iné názvy
V pôvodnom jazyku	Ultima Cena
Základné informácie
Autor	Leonardo da Vinci
Rok	1495 – 1497
Technika	tempera
Rozmery	460 × 880 cm
Galéria	Kostol Santa Maria delle Grazie Miláno, Taliansko
Umelecký portál

Posledná večera (tal. Ultima Cena) je názov slávnej nástennej maľby renesančného umelca Leonarda da Vinciho na čelnej stene refektára kostola Santa Maria delle Grazie v talianskom Miláne.

Dielo je pre mnohých učencov a historikov najväčším výtvarným dielom na svete. Dokonca už za Leonardových čias bolo považované za jeho najslávnejší a najlepší výtvor.

Maľba vznikla medzi rokmi 1495 a 1497, najneskôr však do roku 1498, ako sa dá doložiť podľa darovacieho listu v spise De divina proportione, ktorý napísal Luca Pacioli milánskemu vojvodovi Lodovicovi Sforzovi. Doklady o objednávateľovi diela však nie sú k dispozícii, a preto ani neexistuje nejaký náznak programového zámeru týkajúceho sa prostredia a historických okolností. Predpokladá sa však, že objednávateľom bol samotný vojvoda, na dvore ktorého sa Leonardo preslávil, a nie mnísi zo Santa Maria delle Grazie.

Ideový zámer možno dedukovať iba na základe indícií, ktoré zanechal sám Leonardo vo svojich rukopisoch a kresbách. Z prípravných štúdií k tomuto dielu sa zachovalo iba veľmi málo. Predpokladá sa, že na prevedení diela sa podieľali maliari z ním založenej Akadémie maliarstva v Miláne, napr. Marco d'Oggiono a Giovanni Antonio Boltraffio. Túto domnienku potvrdzuje maliar Giovanni Paolo Lomazzo, ktorý o okolnostiach vzniku Poslednej večere píše vo svojom diele Kniha o snoch (dnes je umiestnená v Britskej knižnici v Londýne). V príbehu imaginárneho rozhovoru Leonarda so starogréckym sochárom Feidiom Leonardo vysvetľuje niektoré aspekty vzniku diela:

Rozmery diela sú vskutku úctyhodné – meria 4,6 x 8,8 metra a je namaľované silnou vrstvou vaječnej tempery na povrch suchej maľby. Pod hlavnou vrstvou maľby leží hrubá kompozičná štruktúra, načrtnutá červenkastou farbou spôsobom, akým sa obyčajne tvorili kartónové skice a iné pomocné náčrtky.

Kompozícia, ktorá vypĺňa celú zadnú stenu jednoduchej miestnosti, svedčí o jej veľkej duchovnej sile: akoby to bol výrez v stene otvárajúci pohľad do rovnako prostej sály, kde sa odohráva jedinečný dramatický príbeh. V sále sú však ďalšie okná a tie hľadia na voľný priestor a krajinu za nimi. Pri pohľade na fresku sa divákovi pred očami premietne výjav pomyselnej divadelnej scény, kde časová zložka obsiahnutá v pohyboch a gestách zobrazených postáv je zachytená v priestore tvorenom tromi stranami – čelnou, postrannou a zadnou. Kompozícia sa zdá byť preľudnená, ale vyvážená. Umelec tu postavy rozdelil do štyroch skupín po troch apoštoloch, umiestnených po stranách ústrednej postavy Ježiša Krista. Apoštoli na oboch stranách sa od Ježiša odkláňajú, nechávajúc ho v tiesnivej osamelosti. Tú ešte zdôrazňuje konštrukcia dvier za ním. Leonardova rekonštrukcia výjavu z evanjelia je vytvorená veľmi presne podľa Svätého písma. Freska zachytáva okamih, kedy Ježiš vraví: „Jeden z vás ma zradí.“ (Mk 14, 18). Ježišovo oznámenie vyvolá medzi apoštolmi za stolom rozličné reakcie a to je tiež okamih, ktorý Leonardo naveky akoby „zmrazil“ vo svojom diele. Mnoho historikov verí, že na kompozíciu sa dá pozerať ako na ikonografickú interpretáciu eucharistie, pretože Ježiš ukazuje oboma rukami na chlieb a víno na stole. Iní súdia, že obraz predstavuje iba ohlásenie zrady.

Identita jednotlivých apoštolov je najdiskutovanejšou záležitosťou, je však založená na zápiskoch na kópii obrazu v Da Vinci Museum v opátstve Tongerlo, takže zľava doprava by to mali byť: Bartolomej, Jakub mladší, Ondrej, Judáš, Peter, Ján, Tomáš, Jakub starší, Filip, Matúš, Tadeáš a Šimon Zelóta.

Perspektíva Poslednej večere má zorný uhol vo výške šesť metrov – čo sa však už dnes nedá overiť, pretože podlaha bola viac ako o meter zvýšená – a zodpovedá teda pohľadu človeka stojaceho na druhom poschodí domu, vo vzdialenosti od steny približne osem až desať metrov. Podľa evanjelickej tradície (Mk 14, 15, Lk 22, 12) sa Posledná večera Pána konala v tzv. coenaculum stratum (po gr. anagaion), teda v miestnosti, ktorú stavitelia v Stredomorí v 1. storočí umiestňovali práve na druhé poschodie budovy.

Dielo tvorí ideovú jednotu s Ukrižovaním, ktoré vytvoril v roku 1495 Giovanni Donato da Montorfano na protiľahlej stene refektára. Dokonca sa zdá, že Leonardo sa touto freskou inšpiroval, keď dlane Kristových rúk na Poslednej večeri sú rôzne otočené; dlaň ľavej ruky otočená nahor má symbolizovať kajajúceho sa zločinca ukrižovaného po Kristovom boku, a dlaň pravej ruky, otočená nadol, symbolizuje zločinca, ktorý sa nekajal.

Leonardo sa pri zobrazení scény snaží patrične ctiť predchádzajúcu maliarsku tradíciu, zachytávajúcu uvedený námet, ale neinterpretuje ju tradičným spôsobom. Dôkazom toho, je napr. postava Judáša. V Leonardovom podaní už Judáš nie je izolovaný, ako to býva na iných vyobrazeniach. Je integrálnou súčasťou skupiny apoštolov. Rozhodnutie neoddeliť Judáša od ostatných učeníkov je v ostrom protiklade k iným dielam s motívom Poslednej večere, kde zradný apoštol je jasne izolovaný; sedí na opačnej strane stola, jediný bez svätožiary a s dobre viditeľným mešcom s tridsiatimi striebornými. Mešec s peniazmi drží i Judáš na Leonardovej Poslednej večeri a čo sa týka glorioly, podľa tej Judáša nerozoznáme, pretože ju nemá žiaden z apoštolov.

Každý z apoštolov je na freske zobrazený v póze vystihujúcej jeho povahu a po psychologickej stránke v úlohe, ktorú zastáva v uvedenom príbehu podľa náboženského výkladu. Iba preskúmanie detailov diela dáva tušiť, aké enormné úsilie a snahu o perfektné zobrazenie venoval Leonardo Poslednej večeri. Možno povedať, že dielo je symbiózou troch zložiek, ktoré Leonardo pri tvorbe diela mal na pamäti: tradícia, hodnovernosť a zložku, ktorá ho odlišuje od iných maliarov – anatomicko-fyziognomický prístup. Aby tento aspekt zdôraznil čo najrealistickejšie, študoval pózy, výrazy tvárí a fyziognómiu mnohých svojich súčasníkov, ktorých vzápätí namaľoval. Dokazujú to slová samotného majstra: „Postavy sú vypodobnené podľa skutočných ľudí od dvora a podľa Milánčanov tej doby“.

Leonardo poňal zobrazenie postáv na Poslednej večeri ako súčasť svojich anatomických výskumov. Roky predchádzajúce prácam na samotnom diele, strávil štúdiom anatómie ľudskej postavy. Z obdobia okolo roku 1489 pochádza súbor štúdií venovaných anatómii ľudskej lebky, uložený dnes v Kráľovskej knižnici vo Windsore. Jednou z prvých a najpôsobivejších štúdií pre dielo je kresba asi z roku 1490 nachádzajúca sa vo viedenskej galérii Albertina.

Dielo, ktorému Leonardo da Vinci venoval toľko času a pozornosti, vydržalo v pôvodnom stave na stene iba krátko. Ako sa dozvedáme z dobových záznamov, ešte počas Leonardovho života začala maľba praskať a opadávať. Po dvadsiatich rokoch bola natoľko poškodená, že sa stala takmer nezrozumiteľnou. Prvé reštaurátorské zásahy sú datované do začiatku 18. storočia, posledné práce, trvajúce dvadsať rokov, boli ukončené v lete roku 1999.

Leonardova Posledná večera je medzi obrazmi na túto tému unikátna a nenapodobiteľná, pretože apoštoli predstavujú neuveriteľnú hru emócií a reakcií na Kristovo oznámenie, že jeden z nich sa dopustí zrady. Žiadne iné spodobnenie tohto námetu sa ani neblíži takému zmyslu pre detail a kompozíciu, aký môžeme vidieť tu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Posledná večera (Leonardo da Vinci)

Prehľadný zoznam prác Leonarda pozri Zoznam Leonardových diel

• kol. autorov, Leonardo umělec a vědec, Knižní klub, Praha, 2006
• M. Levey, Stručné dejiny maliarstva, Tatran, Bratislava, 1972

• Maľba v digitálnom prevedení s vysokým rozlíšením