Právna obyčaj, zvykové právo alebo obyčajové právo je všeobecne akceptované a štátom (verejnou mocou) uznané pravidlo správania sa, ktoré sa vžilo do vedomia spoločnosti v dôsledku jeho logického, racionálneho základu, dlhodobého používania a opakovania úkonov, a ktoré je vymáhateľné štátom (verejnou mocou), ak sa porušuje.

Tvorca je anonymný, právna obyčaj vzniká v spoločnosti ("zdola") v dlhodobom procese, preto hovoríme o jej societálnom vzniku (pre porovnanie: normatívny právny akt - právny predpis, napr. zákon, je tvorený štátnou mocou, "zhora" - tzv. etatický vznik). Predstavuje pasívnu tvorbu práva, v ktorej sa štát neangažuje, ale len uznáva jej obsah za všeobecne záväzný.

Znaky:

1. racionálnosť, logický základ, t. j. presvedčenie o jej správnosti, neodporovanie zákonu ani prirodzenej morálke;
2. premlčanie, čas (praescriptio) - dlhodobé používanie, pôsobenie v spoločnosti;
3. opakovanie úkonov (fraequentia actuum), ktoré je slobodné, vážne a verejné;
4. všeobecnosť jej rešpektovania;
5. uvedomovanie si jej záväznosti, hrozba sankcie za jej neplnenie (tzv. nepriame donútenie);
6. vymedziteľnosť jej obsahu v právnom jazyku - zrozumiteľnosť a určitosť obsahu právnej obyčaje;
7. uplatňovanie opierajúce sa o autoritu verejnej moci a prostriedky mocenského donútenia.

Právna obyčaj je historicky najstarším a pôvodným prameňom práva. Dnes sa pokladá za vývojom prekonaný. Používala sa najmä v staroveku a stredoveku. Dnes je významným prameňom práva v islamskom práve a v tradičných právnych systémoch Ázie a Afriky. Určité zvyšky pretrvávajú v angloamerickej právnej kultúre, ale tie sa postupne transformujú do právnych precedensov. Dodnes veľký význam zvykovému právu kladie medzinárodné právo. Právne obyčaje nie sú prameňom slovenského práva, obyčajové právo sa na Slovensku uplatňovalo do roku 1950 najmä v občianskoprávnych vzťahoch^[1].

Zvyčajne sa zaraďuje medzi nepísané právo, ale najmä v stredoveku vznikali mnohé súkromné zbierky, ktoré obyčajové právo spisovali, napr. v Habsburskej monarchii Tripartitum Štefana Verböczyho, Corpus Iuris Hungarici Martina Svätojánskeho (Szentiványiho). Tieto zbierky však nikdy neboli schválené zákonodarným orgánom, teda nemali povahu normatívneho právneho aktu, a preto neboli záväzné z jeho titulu (titulu zákona). No napriek tomu ich verejná moc používala a aplikovala práve z moci a povahy (titulu) právnej obyčaje.

Právna obyčaj v Uhorsku

V Uhorsku a neskôr od r. 1526 v Habsburskej monarchii mala právna obyčaj veľký význam. Z hľadiska hierarchie právnej sily aktov bola najsilnejšou formou práva, dokonca silnejšou než zákony. Odstupňovanie foriem práva v Uhorsku z hľadiska ich právnej sily:

1. právna obyčaj
2. zákon
3. privilégium
4. štatút
5. nariadenie panovníka.

Obyčajové právo sa tradovalo od starších generácií ešte z preduhorskej doby (pred r. 1001). Jej význam spočíval hlavne v spôsobe ako oboznámiť obyvateľstvo s právom. Dnes sa všetky právne normy publikujú v Zbierke zákonov, z ktorej sa dozvedáme ich konkrétny obsah. V Uhorsku sa zákony vyhlasovali buď vybubnovaním, t. j. prečítali sa poddaným na verejne dostupnom mieste v obci, alebo sa ich obsah čítal z hradu na každú svetovú stranu, čo symbolizovalo všeobecné oboznámenie sa z prijatou normou. Tieto spôsoby oznamovali právo len fiktívne a symbolicky, ľudia ktorí neboli priamo prítomní pri akte čítania, presné znenie reálne nepoznali. Preto svoje konanie prispôsobovali konaniu ostatných alebo konali tak, ako ich otcovia (podľa práva svojich otcov). Z toho vyplýva, že pre právnu obyčaj nebolo nutné vynaložiť také technicky náročné prostriedky na vyhlasovanie a oboznámenie sa ako pre zákon, každý ju poznal, pretože sa opakovaním úkonov počas generácií dostala do vedomia spoločnosti, a teda vedomia každého jedného jedinca. Každému bola bližšia ako zákon, rešpektovala sa automaticky, a preto jej právna sila bola vyššia ako právna sila zákona.

Panovník k prijatiu zákona siahol len keď nutne potreboval istý právny vzťah zmeniť. Prvé uhorské zákony mali obmedzenú dobu účinnosti, ktorá zanikla smrťou panovníka, ktorý ich vydal. Ich platnosť mohol buď potvrdiť nasledujúci panovník alebo platili z moci právnej obyčaje, ak sa ich obsah vžil do vedomia ľudí a spĺňal všetky jej znaky.

Právna obyčaj mala veľkú výhodu oproti zákonu kvôli jej pružnosti. Zákon interpretovala (vykladala jeho význam), doplňovala, ak určitý právny vzťah zákon neupravoval vôbec, a derogovala, ak ľud uznal za vhodné (racionálnejšie) iné konanie ako prikazoval zákon a toto konanie sa dlhodobým opakovaním zaužívalo, potom nebolo nutné vydať derogačnú (zrušovaciu) normu, ktorá zákon alebo jeho časť rušila. Jej nevýhodou bolo, že nemala konkrétne ustanovený obsah. Počas dlhého obdobia sa v jednotlivých krajoch a obciach právna obyčaj rôzne menila a vykladala, a tak sa stalo, že v dvoch rôznych miestach sa pôvodne tá istá norma aplikovala rozdielne. Tieto dve protichodné stanoviská mali za následok spor právnych teoretikov na povahu právnej obyčaje v uhorskom platnom práve. V 19. storočí vznikajú dve teórie obyčajového práva:

1. teória presvedčenia, podľa ktorej existuje všeobecné presvedčenie, že právna obyčaj je nadradená zákonom a
2. teória pripustenia, ktorá právnu obyčaj považovala za platnú, len keď tak výslovne pripustil zákon. Podľa tejto teórie bol teda zákon nadradený právnej obyčaji.

Do roku 1514 je uhorské obyčajové právo nepísané, v tomto roku ho spísal a kodifikoval Štefan Verbőci v zbierke Tripartitum.

Referencie