Pupok sveta alebo stred sveta bolo v staroveku rituálne, posvätné, "čestné miesto uprostred (sveta)".

Vo všetkých príkladoch "Pupkov sveta" existuje dostatok dokladov, že išlo o miesta, ktoré sa držali vo všeobecnej úcte ako strediská geodézie, geometrie a geomantie. „Pupky sveta“ často mávali istú spojitosť s meteoritmi – kameňmi spadnutými z neba. Mnohé z týchto miest mali svoj „stredový kameň“ či kameň „slnečný“ alebo „základný“, ktorý niekedy sprevádzala povesť o tyči, či stĺpe zarazenom do zeme alebo o obelisku, ktorý sa tam vztýčil. Každé z nich sa navyše spodobovalo ako prvotný stred stvorenia, z ktorého povstáva všetko ostatné: „Svätý stvoril svet ako embryo. A ako embryo rastie od pupka von, tak boh začal tvoriť svet od jeho pupku a odtiaľ bol potom svet rozprestretý rôznymi smermi".

Medzi najznámejšie "Pupky sveta" patrí Veľkonočný ostrov, ktorý sa nazýval „Oči hľadiace na nebo“, ale nazýval sa aj Te-Pito-O-Te-Henua, teda „Pupok sveta“, menom, ktoré mu podľa starovekých mýtov dal sám božský kráľ Hotu Matua.

Ďalším známym "Pupkom sveta" je hlavné mesto Inkskej ríše Cusco ležiace vysoko v peruánskych Andách. V pôvodnom inkskom chráme Coricancha na mieste nazývanom "Qusqu Qara Rumi" - Obnažený pupočný kameň, kde podľa mýtov deti Slnka vtĺkli do zeme celý Virakočov prút.

Za "pupok sveta" sa považovala aj egyptská Gíza/On, ktorej vládol Usíre.

Významý stred sveta je aj Umbilicus urbis (nazývaný aj omfalos) na Forum Romanum v Ríme.

Snáď najznámejším príkladom je kamenný "omfalos" (mýtický stred sveta; okrúhly posvätný kameň; pupok sveta) z gréckych Delf, najpreslávenejšieho strediska geomantie v klasickom svete. V gréckej mytológii sa stotožňoval s kameňom, ktorý bol podstrčený obludnému bohu času Chronosovi, ktorý požieral svoje vlastné deti – namiesto malého Dia. Keď Zeus dospel, Chronosovi sa pomstil; „zvrhol ho z oblohy do najhlbších hlbín vesmíru“, najprv ho však prinútil onen kameň vydáviť: „Dopadol presne do stredu sveta, do svätyne v Delfách.“