Rímsky obrad je jedným z bohoslužobných obradov používaných v rímskokatolíckej (teda latinskej) cirkvi, ktorý bol pôvodne miestnym obradom Ríma. V súčasnosti je najrozšírenejším latinským obradom.^[1]

Za najstaršie zachované rímske liturgické texty sa považuje Hippolytova Traditio Apostolica,^[2] ale ináč máme o liturgii 4. až 6. storočia veľmi málo informácií.^[1] Pôvodne sa v rímskom obrade používala ako liturgický jazyk gréčtina, ale vo 4. storočí ju nahradila latinčina, ktorá bola dlho jediným bohoslužobným jazykom rímskeho obradu.^[1][2] Vo 4. storočí máme Rímsky obrad doložený už ako plne vyvinutý vo Veronskom a neskôr v Gelaziánskom sakramentári.^[1]

Pápež sv. Gregor I. vykonal počas svojho pontifikátu (590 – 604) významnú reformu Rímskeho obradu.^[2] Rímsky obrad bol pôvodne určený len pre oblasť Ríma, čo vidno aj v samotnej liturgii (napr. zoznamy rímskych svätých v Rímskom kánone, lokálne rímske sviatky v kalendári alebo ešte donedávna v Misáli uvádzané rímske štácie). V 8. storočia sa začala pod vplyvom významného postavenia Ríma jeho výrazná expanzia, ktorá bola zavŕšená v 12. storočí, keď Rímsky obrad prevládol takmer na celom Západe okrem niektorých oblastí, ktoré si zachovali svoj vlastný obrad (napr. Miláno, Toledo, atď.).^[1]

V polovici 10. storočia začali do Ríma prenikať zaalpské galikánske a germánske vplyvy, ktoré výrazne ovplyvnili aj rímsku liturgiu. Dôležitými činiteľmi tohto vplyvu boli napr. franské Ordines Romani. Zvlášť za pontifikátov sv. Gregora VII. (1073 – 1085) a Inocenta III. (1198 – 1216) však tento vplyv ustáva a v Rímskej kúrii sa ujímajú a ustáľujú vlastné liturgické knihy. Františkáni ich v skrátenej podobe prebral a následne rozšíril.^[2]

Tridentský koncil okrem iného reagoval aj na nedostatok liturgickej jednotnosti a nariadil, aby prebehla reforma rímskych liturgických kníh. Zreformované boli Rímsky breviár (1568), Rímsky misál (1570), Rímsky pontifikál (1598), Biskupský ceremoniál (1600) a Rímsky rituál (1614). Breviár a Misál boli vydané za pontifikátu sv. Pia V., ktorý rozhodol, že sa musia v takejto jednotnej podobe zaviesť v celej Cirkvi okrem miest a rádov, ktoré mali vlastný obrad starší ako 200 rokov.^[2]

Niekoľko storočí ostal Rímsky obrad v podstate nezmenený a jeho postavenie sa neustále posilňovalo, čomu svedčí aj postupná romanizácia ostatných obradov, ktorá vyvrcholila v 19. storočí a ustala neskôr v 20. storočí.^[2]

V 20. storočí prešiel Rímsky obrad výraznými zmenami. Pápež sv. Pius X. po mnohoročnom úsilí v roku 1911 zaviedol drastickú zmenu Rímskeho breviára^[3] a v roku 1920 bolo tiež vydané nové vydanie Rímskeho misála s rozšírenými rubrikami, ktoré dal zhotoviť.^[4] Pápež Pius XII. v roku 1955 významne obnovil obrady Svätého týždňa^[5] a začal práce na reforme rubrík Misála a Breviára, ktorú zakončil v roku 1960 pápež sv. Ján XXIII. vydaním nového kódexu rubrík.^[6]

Druhý vatikánsky koncil konštitúciou Sacrosanctum Concilium nariadil vykonať všeobecnú liturgickú reformu Rímskeho obradu, ktorá bola postupne realizovaná v nasledujúcich rokoch.^[7] Reforma vyvrcholila novými vydaniami liturgických kníh: Rímskeho misála v roku 1970,^[8] Liturgie hodín v roku 1971,^[9] Rímskeho graduála v roku 1973,^[10] Benedikcionála a Biskupského ceremoniála v roku 1984^[11] a mnohých ďalších.

Podľa konštitúcie Sacrosanctum Concilium sa má použitie latinčiny v latinských obradoch zachovať a má sa dbať, aby veriaci ovládali po latinsky stále časti omšového poriadku, ale zároveň sa má pri omši dať viac priestoru národným jazykom.^[12] Súčasný Kódex kánonického práva predpisuje, že sa omša môže sláviť vždy po latinsky alebo v inom schválenom jazyku.^[13] Sacrosanctum Concilium ďalej nariaďuje, aby sa klerici podľa odvekej tradície modlili Posvätné ofícium v latinčine.^[12]

Po II. vatikánskom koncile sa tiež postupne opustila všeobecná prax orientácie kňaza na východ (ad orientem) a pristúpilo sa k sláveniu omše tvárou k ľudu (versus populum), toto však nevychádza z požiadaviek samotného Koncilu, lež išlo o postupný vývoj, ktorý popri pokoncilových zmenách nastal, pričom aj pokoncilovú liturgiu možno sláviť ad orientem.^[14]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rímsky obrad

• Tomáš Machula: Mše stará a nová? (Katolický týdeník, příloha Perspektivy 38/2007)
• 5 katechezí o mši svaté a liturgii
• Čelem k východu – Tradice.net