Benjamín z Tudely^[1] (Benjamin ben Jona z Tudely^[2] Benjamín ben Jona z Tudely^[3]; fl. 12. storočie) bol hispánsko-židovský cestovateľ , ktorý podnikol niekedy medzi rokmi 1165 až 1173 cestu na Blízky Východ, ktorú opísal vo svojom itinerári Sefer Massao't (Kniha ciest). Kniha poskytuje cenné informácie o živote židovskej komunity v stredoveku, no venuje sa aj nežidovskému prostrediu.

Podľa Abrahama Davida „žiadna súčasná správa o stredomorskom svete alebo o Blízkom východe nemá porovnateľný význam“^[4].

Verí sa, že cestuabsolvoval medzi rokmi 1165 až 1173, hoci začať mohla už v roku 1159. Počas cesty prešiel Provensálsko, Taliansko, Balkán, Malú Áziu, Rodos, Svätú zem, Palestínu, územie dnešného Iraku. Plavil sa Perzským zálivom a okolo Arabského polostrova až do Egyptu, odkiaľ sa cez Sicíliu, Taliansko a strednú Európu vrátil do Španielska

Účel Benjaminovej cesty je nejasný. Jedna z teórií tvrdí, že Benjaminovým cieľom bolo urobiť prieskum židovských komunít v Stredomorí a na Blízkom východe.

Kniha Sefer Massao't obsahuje významné informáci o židovskom i nežidovskom živote v stredoveku. Mnohé údaje boli potvrdené inými prameňmi (napríklad Petachja z Regensburgu), časť poskytovaných údajov, o živote v Indii, Číne či Jemene je však vymyslená, keďže autor tieto krajiny nenavštívil.

Dochovalo sa viacero manuskriptov jeho itinerára a od roku 1543 bolo vydaných viac než dvadsať edícií. Kniha bola preložená do väčšiny západných jazykov.

Bengálsko (hind. Bangál, ben. Vámlá) je historické územie v Prednej Indii, v delte Gangy a Brahmaputry, pri pobreží Bengálskeho zálivu. Jeho územie je v súčasnosti rozdelené medzi Indiu a Bangladéš. Má okolo 215,5 tis. km, žije na ňom asi 210 miliónov obyvateľov (1998), prevažne Bengálčanov. Bengálsko je jedným z najhustejšie zaľudnených regiónov na svete.^[1]

Krajinu tvoria nížiny s úrodnými aluviálnymi pôdami. Pôvodne tvorila územie tropická džungľa, ktorá sa však zachovala len na asi na 6 % územia, pričom najmä pobrežia tvorí mangrovová vegetácia. Zvyšok územia nahradila obrábaná pôda, na ktorej miestna populácia pestuje prevažne jutovnik (vyše 90 % svetovej produkcie), ryžu, čajovník, cukrovú trstinu, olejnaté rastliny a tabak. ^[1]

Pretekajú cez ňu mnohé ramená riek Ganga a Brahmaputra. ^[1]

Podnebie je tropické, monzúnové. Letá sú vlhké, so zrážkami do 3 tis. mm.^[1]

Na západe Bengálska sa nachádzajú veľké ložiská čierneho uhlia, krajina má tiež zásoby ropy a železnej rudy. ^[1]

Mestá Kalkata, Háura (India), Dháka, Khulna (Bangladéš).^[1]

Priemysel v krajine sa sústreďuje skôr v indickej časti, pričom oblasť Kalkaty tvorila v roku 2001 štvrtinu indického priemyslu.V krajine je rozvinuté strojárstvo. Chemický priemysel je rozvinutý v indickej časti. Rozvinutý je textilný priemysel (spracovanie juty, bavlny), potravinárstvo a papiernický priemysel.^[1]

Prvé štátne útvary vznikli na území Bengálska v 7. storočí pred Kristom. Jedným z nich bolo kráľovstvo Vanga, od ktorého získalo Bengálsko svoje pomenovanie (Bangla). V 4. storočí pred Krisotm sa stalo súčasťou ríše Maurjovcov a v 4 stor. po Kristovi ríše Guptovcov.^[1]

Od 8. storočia patrilo Bengálsko do ríše buddhistickej dynastie Pálovcov. ^[1]

Koncom 11. storočia sa k moci postupne hinduistickí Senovci. ktorí v 12. storočí ovládli celé územie. Ich vláda bola vrcholným obdobím rozvoja sanskritskej literatúry v celoindickom meradle.^[1]

Nová etapa bengálskych dejín nastala po roku 1200, keď ho ovládli polonezávislí moslimskí panovníkci. Od 1576 patrilo do ríše Veľkých Mogulov. V 18. storočí v Bengálsku vládli dynastie bengálskych navábov, ktorí sa dostali do sporov s Britmi usadenými od roku 1690 v Kalkate. Briti novábov porazili v roku 1757 v bitke pri Palási a Bengálsko sa dostalo pod priamu kontrolu Britskej Východoindickej spoločnosti a stalo sa základňou britskej expanzie v Indii.^[1]

Od roku 1834 mal jeho generálny guvernér Bengálska titul generálneho guvernéra Indie a Kalkata bola do 1912 hlavným mestom Britskej Indie. V rokoch 1834-1874 bol k Bengálsku pripojený Ásam.^[1]

V roku 1947 bolo Bengálsko umelo rozdelené podľa prevládajúceho náboženstva na indickú (hinduistickú) časť (40 % územia, dnes indický štát Západné Bengálsko) a na pakistanskú (moslimskú) časť (60 % územia), ktorú tvoril tzv. Východný Pakistan. Po občianskej vojne vznikol na jeho území nezávislý Bangladéš (20. marec 1971).^[1]

Islamistika je vedecký odbor zaoberajúci sa islamom v najširšom slovazmysle (t. j. všetkými jeho formami, hnutiami, praktikami či myšlienkami, vrátane islamskej kultúry a islamskej spoločností). Opiera sa pri tom o texty islamskej literárnej tradície: Korán, hadísy, právne a filozofické texty.^[1][2] Odborník v islamistike sa nazýva islamista.^[3]

Jedným z prvých európskych priekopníkov na poli islamských štúdií bol Peter Ctihodný, ktorý inicioval vznik prekladov moslimských diel a na ktorého popud vytvoril Robert z Kettonu prvý preklad Koránu do latinčiny.^[4] Záujem o islamské štúdie vzrastal od začiatku 16. storočia, keď sa na európskych univerzitách začala vyučovať arabčina a a ďalšie jazyky prevažne moslimských národov ako perzština a turečtina. Tematicky tak spadala pod oblasť orientalistiky. S príchodom osvietenstva sa v Európe vytvorili väčšie predpoklady aj pre kresťanstvom nezaujaté štúdium islamu ako náboženstva. Prvý objektívny popis islamského náboženstva poskytol vo svojom diele De religione mohammedica duo libri (slov. O mohamedánskom náboženstve v dvoch knihách) v roku 1705 Adrianus Reland. Ako moderný vedecký odbor sa islamistika vyprofilovala približne v polovici 19. storočia. Nenormatívne prístupy sa zamerali na vonkajšie dejiny islamu, konkrétne moslimské inštitúcie a hnutia či vnútorné súvislosti náboženských konceptov. Z osobností sa štúdie zaoberali predovšetkým osobou proroka Mohammeda.^[5]

Medzi významných českých a slovenských islamistov patrili okrem iných Bernard Heller, Ivan Hrbek, Michal Kmoško, Jaromír Břetislav Košut, Adéla Křikavová, Věra Kubíčková-Stivínová, Miloš Mendel, Zdeněk Müller, Ján Pauliny, Karel Petráček, Bohumil Amjad Procházka, Jarmila Štěpková^[6], Jarmila Drozdíková, Luboš Kropáček či Felix Tauer.

• orientalistika
• judaistika
• islamizmus

Kategória:Islam Kategória:Spoločenské vedy

Parvíz Mušarráf^[1] (prepis podľa miestnej výslovnosti: Pervez Mušarráf; * 11. august 1943, Naí Dillí, Britská India) je pakistanský vojenský dôstojník a politik. V roku 1999 prevzal prevratom moc v Pakistane. V rokoch 2001 – 2008 bol prezident Pakistanu a v rokoch 1999 – 2004 a predseda vlády Pakistanu.

Parvíz sa narodil v roku 1943 do moslimskej rodiny žijúcej v Novom Díllí v Britskej Indii. Jeho otec bol kariérny diplomat. Po vzniku moslimského Pakistanu sa jeho rodina presťahovala do Káráčí. V rokoch 1949 – 1956 žil spolu s rodinou v Turecku, kde jeho otec pôsobil na diplomatickej misii. V roku 1964 vstúpil do pakistanskej armády. Po štúdiách vojenčiny stúpal na postavení. Bojoval v pakistansko-indijských vojnách v rokoch 1965 a 1971. V roku 1998 bol menovaný za veliteľa pakistanských ozbrojených síl.^[2] Predpokladá sa, že Mušarráf zohral kľúčovú úlohu pri invázii do časti sporného Kašmíru spravovanej Indiou v lete 1999.^[2]

12. októbra 1999 prepustil pakistanský prezident Naváz Šaríf Mušarráfa z armády a pokúsil sa zabrániť lietadlu, ktoré viezlo Mušarráfa domov z, pristáť na letisku v Karáčí. Ozbrojené sily však následne prevzali kontrolu nad letiskom a ďalšími vládnymi zariadeniami a prezidenta Šarífa zosadili. Mušarraf následne pozastavil platnosť pakistanskej ústavy a rozpustil parlament. Vytvoril Radu národnej bezpečnosti zloženú z civilných a vojenských osôb, ktorá sa ujala vlády v Pakistane. Začiatkom roku 2001 sa ujal funkcie prezidenta a neskôr sa pokúsil vyjednať dohodu s Indiou o regióne Kašmír. Po útokoch z 11. septembra v roku 2001 v Spojených štátoch a následnej americkej invázii do Afganistanu budoval úzke vzťahy s USA.

Počas svojho prezidentského úradu dohliadal na hospodársky rast Pakistanu a vyhol sa najmenej trom pokusom o atentát.

Po tom, čo chcel Mušarráf odvolať predsedu pakistanského najvyššieho súdu, upadol do politickej nemilosti a jeho pozícia sa ešte viac zhoršila po vražde opozičnej líderky Bénazír Bhuttovej. V roku 2008 utrpeli Mušarráfovi spojenci vo voľbách zdrvujúcu porážku.

Mušarrafov plán na návrat k moci v roku 2013 bol zmarený po tom, ako mu nebolo umožnené znovu kandidovať. V roku 2016 mu zrušili zákaz cestovania a odišiel do Dubaja, kde sa liečil.

O tri roky neskôr ho v neprítomnosti odsúdili na trest smrti za vlastizradu v súvislosti s jeho rozhodnutím zaviesť výnimočný stav v roku 2007. Súd však toto rozhodnutie neskôr zrušil.

Jakub zo Sarugu
sýrsky spisovateľ, mních a biskup v Batnai
Funkcie a tituly
chórbiskup v Haure
503 – 519
diecézny biskup v Batnai
519 – 521
Biografické údaje
Narodenie	449[1]/451[2] Kurtmán, dnes Kurtam, Sýria
Úmrtie	(29. november) 521 Batnai, dnes Suruç, Turecko
Alma mater	Edesská teologická škola
Svätenia
Cirkev	Sýrska cirkev
Rehoľník
Rehoľa	mních bez rehole
Vstup	471/473
Svätec
Sviatok	25. novembra
V cirkvách	Sýrska cirkev, Maronitská cirkev a Arménska cirkev
Byzantský portál  Biografický portál

Jakub zo Sarugu (* 449^[1]/451^[2], Kurtam, Sýria – † 29. november^[2] 521, Batnai) bol sýrsky spisovateľ, vynikajúci básnik a biskup. Pôvodne bol chórepiskopom, neskôr v rokoch 519 až 521 diecéznym biskupom v Batnai (Sarugu).^[3] Býva prezývaný „flautou Ducha Svätého a harfou veriacej Cirkvi“.^[4] Sýrskymi kresťanmi, maronitmi a Arménmi je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok pripadá na 25. novembra.^[1]

• Jakub zo Serugu^[5]; Jakub zo Sarugu^[3][6] (Sarúgu)^[1]

Informácie o jeho živote pochádzajú z dvoch životopisov (prvý od Jakuba z Edessy (siedme storočie), druhý anonymný a tretí od istého Georga, pravdepodobne Juraja, biskupa zo Sarugh, súčasníka Jakuba z Edessy. )^[2] a jednej panegyriky.^[3]

Jakub sa narodil v sýrskom Kurtame. Klerikom bol už Jakubov otec.^[2] Ako dvadsaťdva ročný sa stal mníchom.^[1] Študoval teológiu v Edesse u Narsaja. Jeho priateľom boli Filoxénos z Mabbúgu a Ján z Telly.^[1] Nevie sa, kedy a kým bol vysvätený za kňaza.^[2] V roku 503 sa stal chórepiskopom v Haure v Sarugu. V roku 519 sa stal biskupom v Batnai v Serugu. Jeho súčasníci a niektorí súčasníci považovali Jakuba za pravoverného, ale štyri z jeho listov hovoria v prospech tézy, že prijal christologickú teológiu Cyrila Alexandrijského. V dielach, ktoré sú mu bez rozporu však christologické otázky nerozoberá a venuje sa pastorácii. Jeho próza obsahuje rozpravy, šesť slávnostných homílií a mnoho listov.^[4]

Jakub písal prózu i poéziu. V poézii prevažujú mémre, metrické reči, ktorých sa zachovalo vyše tristo^[3], no ktorých mal napísať až 763^[1]. Napísal listy, liturgie, kázne a minimálne jeden životopis. 43 listov poskytuje informácie z jeho života. Skladby sa stali súčasťou sýrskeho breviára a východných liturgických kníh. Jemu pripisované anafory nie sú autentické. Preložil šesť centúrií od Evygria Pontského.^[3]

V dielach spracúva spracúvajú najmä udalosti a osoby zo Starého a Nového zákona.^[4] V starozákonných písmach hľadal zvesti o Ježišovi Kristovi. Jakubova christológia je nejednoznačná, nevyplýva z jeho spisov a listy, ktoré by ju potvrdili sú z hľadiska autenticity sporné.^[3] Významné sú Jakubove mariologické diela.^[1]

Jakubove diela boli prekladané do východných jazykov - arabčiny, arménčiny a gruzínčiny.^[1]

• Paulus Bedjan (Hrsg.): Homiliae selectae Mar-Jacobi Sarugensis I-V. Leipzig 1908/1910.
• CSCO 110 (Syr 57)
• CSCO 508-509 (Syr 214 – 215)
• PO 38,1,; 23,4

• Homília I., fragmenty: 5, 5. Jakub zo Sarugu. Misionár: náboženský časopis gréckokatolíkov (Michalovce: Kláštor redemptoristov), roč. 17, čís. 8, s. 269 – 270. ISSN 1335-1176.

• JAKUB ZE SARUGU. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatury : život, spisy a nauka řeckých, latinských, syrských, egyptských a arménských církevních otců. Preklad Jiří Kaplan. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2005. ISBN 80-7192-516-0. S. 157 – 158.
• Wolfgang Hage: Jakob von Sarug (ca. 450–520/21). In: Theologische Realenzyklopädie (TRE), Band 16, de Gruyter, Berlin–New York 2001, S. 470–474.
• Michael Hanst: Jakob von Sarug. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon (BBKL). Band 2, Bautz, Hamm 1990, ISBN 3-88309-032-8, Sp. 1480–1482.
• Peter Nagel: Jakob von Sarug. In: Religion in Geschichte und Gegenwart (RGG). 4. Auflage. Band 4, Mohr-Siebeck, Tübingen 2001, Sp. 358.

Svätý Marek Eugenikos^[1], Markos Eugenikos Marek z Efezu^[1] starogr. Μάρκος ό Εφέσιος – Markos (ho) Efesios (1394-1445) bol byzantský mních a teológ, metropolita v maloázijskom Efeze. Autor viacerých teologických spisov, v ktorých zastával silne protilatinské názory. Bol jediným gréckym účastníkom Ferrarsko-florentského koncilu, ktorý odmietol podpísať prehlásenie o cirkevnej únii, za čo je v Pravoslávnej cirkvi dodnes vysoko uznávaný a ako jediný z účastníkov koncilu bol pravoslávím vyhlásený za svätého.^[2]

Bol žiakom Geórgia Gemista Plethonna a neskôr radcom Gennadia II. Scholastika. V Konštantínopole vstúpil do Kláštora Mangana, kde bol tiež vysvätený na kňaza. V roku 1437 bol zvolený metropolitom v Efeze.^[2]

Jermak (celým menom Jermak Timofejevič; ? – august 1584/1585, rieka Irtyš) bol ruský kozácky ataman, priekopník v dobývaní Sibíri. Jeho výpravy posilnili vplyv Ruska v západnej Sibíri a umožnili rozvoj ďalšej ruskej kolonizácie.^[1]

V mladosti pôsobil ako lupič v dolnom toku Volgy. V roku 1579 vstúpil do služieb Stroganovcov, pre ktorých pred nomádmi ochranoval osady na Urale.^[1]

V roku 1581 viedol výpravu za Ural, ktorá bola počiatkom ruskej koloniácie Sibíri.^[1]

Vo viacerých bitkách porazil sibírskeho chána Kučuma a 26. októbra 1582 dobyl hlavné mesto Sibírskeho chanátu Kašlyk (Isker). Podrobil si tamojšie kmene. Napriek svojim úspechom, uznania od cára Ivana Hrozného sa nedočkal.^[1]

Utopil sa v rieke Irtyš pri nečakanom útoku prívržencov chána Kučumu na jeho tábor pri rieke Irtyš (podľa tradície na mieste zvanom Jermakova zavod, kde sa do Irtyšu vlieva rieka Vagaj).^[1]