A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9

Reverzná transkriptáza je enzým, ktorý podľa prelohy RNA syntetizuje DNA, ide o RNA dependentnú DNA polymerázu.[1] Reverzná transkriptáza najskôr podľa jednoreťazcovej RNA (ssRNA) dosyntetizuje komplemantárnu DNA (cDNA), čím vznikne hybrid RNA-DNA, v druhom kroku sa uplatní RNázová aktivita RNázy H (exoribonukleáza), enzýmová aktivita samotnej reverznej transkriptázy, nie samostatný enzým, ktorá odbúra RNA z RNA-DNA hybridu, vznikne jednoreťazcová DNA (ssDNA) a následne dosyntetizuje druhé vlákno DNA za konečného vzniku dvojvláknovej DNA (dsDNA).[2]
Reverzná transkriptáza bola nezávisle objavená Howardom Temina a Davidom Baltimorom v roku 1970.[3] Jej objav vyvolal vo vedeckej komunite šok, pretože zdanlivo odporovala Ústrednej dogme molekulárnej biológie, čiže tok genetickej informácie z DNA cez RNA do proteínu. Syntéza DNA z RNA však nie je termodynamicky nemožná, dokonca samotná Polymeráza I je schopná syntetizovať DNA z RNA.[3]
Reverznú transkriptázu využívajú retrovírusy, akým je napríklad HIV, pretože transpozícia za vnorenia genómu vírusu do genómu hostiteľskej bunky je významný krok v životnom cykle vírusu.[4]
Na rozdiel od transpozónov a iných mobilných genetických elementov, retrovírusy disponujú plášťovými proteínmi, ktoré stabilizujú, viažu a ochraňujú nukleovú kyselinu vírusu pred vplyvmi vonkajšieho prostredia a umožňujú jeho väzbu na receptory bunky.[5] Reverzná transkriptáza je kódovaná v transpozónoch.[4]
Reverzná transkriptáza sa využíva v klinických a biochemických laboratóriách na RT-PCR, keď sa najskôr RNA prítomná vo vzorke prepíše do DNA a následne sa štandarnými technikami polymerázovej reťazovej reakcie amplifikuje a rozdelí, deteguje gélovou elektroforézou.[1] RT-PCR je možné použiť na testovanie na prítomnosť RNA vírusov (ako je HIV, SARS-CoV-2, chrípka).[1]
Referencie
- ↑ a b c KOOLMAN, Jan; RÖHM, Klaus Heinroch; BENDA, Vladimír. Barevný atlas biochemie. 4. vyd. Praha : Grada Publishing, 2017. ISBN 978-80-247-2977-0.
- ↑ BÖHMER, Daniel; DANIŠOVIČ, Ľuboš; REPISKÁ, Vanda. Lekárska biológia a genetika 1. 2. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, 2013. Dostupné online. ISBN 978-80-7167-161-9.
- ↑ a b VOET, Donald; VOETOVÁ, Judith G.. Biochemie. 1. vyd. Praha : Victirua Publishing, 1995. Arnošt Kotyk, Bohumil Bouzek, Martin Burkhard, Milada Dvořáková, Aleš hamr, zdeněk Hodný, Miroslav Novák, Hana Sychrová, Ivan Šetlík, Jana Štursová. ISBN 80-85605-44-9. (český)
- ↑ a b ALBERTS, Bruce. Molecular biology of the cell. New York, NY : , 2015. (Sixth edition.) Dostupné online. ISBN 978-0-8153-4432-2.
- ↑ UŠÁKOVÁ, Katarína. Biológia pre gymnáziá 1. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. ISBN 80-08-03518-8.
Pozri aj
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antropológia
Aplikované vedy
Bibliometria
Dejiny vedy
Encyklopédie
Filozofia vedy
Forenzné vedy
Humanitné vedy
Knižničná veda
Kryogenika
Kryptológia
Kulturológia
Literárna veda
Medzidisciplinárne oblasti
Metódy kvantitatívnej analýzy
Metavedy
Metodika
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk
