Sírius A

Pozorovacie dáta Epocha 2000.0
Súhvezdie	Veľký pes
Rektascenzia	06h 45m 09s
Deklinácia	-16° 42′ 58″Súradnice: 06h 45m 09s; -16° 42′ 58″
Zdanlivá magnitúda (V)	−1,46[2]
Fyzikálne charakteristiky
Hmotnosť	2,02[1] M☉
Polomer	1,712[1] R☉
Svietivosť	25,4±1,3[2] L☉
Teplota	10 500[2] K
Metalicita	-
Rotácia	16±1 km.s−1[1]
Vek	2,38±0,13.108[2] rokov
Iné označenia
9 Canis Maioris, SAO 151881, GSC 5949:2767, HIP 32349, HD 48915, B-16 1591

Sírius (α CMa/α Canis Majoris/Canis Majoris) je najjasnejšia hviezda nočnej hviezdnej oblohy. Jeho zdanlivá hviezdna veľkosť je −1,46. Nachádza sa v súhvezdí Veľký pes. Názov hviezdy pochádza z latinského slova sīrius a gréckeho σείριος (seirios, „žiarivý“). Často sa označuje aj ako „psia hviezda“.

Sírius je možné pozorovať takmer z každej obývanej oblasti zemského povrchu okrem oblastí so severnou šírkou nad 75°. Na severnej pologuli je známy ako vrchol zimného trojuholníka. Je to hviezda hlavnej postupnosti spektrálneho typu A1V^[2] a má hmotnosť približne dvakrát väčšiu ako Slnko.

So vzdialenosťou 2,63 pc alebo 8,58 svetelných rokov, je pre nás Sírius jedna z najbližších hviezd. Najlepší čas na jeho pozorovanie je okolo 1. januára, kedy na oblohe kulminuje o polnoci. Táto hviezda je taktiež známa pod latinským názvom Canicula („malý pes“) a v arabčine ako الشعرى (aš-ši’rā), z čoho je odvodený jej ďalší názov – Aschere.

Sírius je tiež známy ako najjasnejšia dvojhviezda oblohy. Hlavnú zložku označovanú ako Sírius A sprevádza biely trpaslík Sírius B, ktorý bol prvou objavenou hviezdou tohto typu.

Názvy a ich pôvod

Pôvod mena Sírius nie je celkom jasný – jeden zdroj uvádza, že pochádza z gréčtiny a znamená „spaľujúci“.^[3] Starí Gréci ním mali pôvodne označovať každú veľmi jasnú hviezdu, dokonca aj Slnko.^[4] Podľa iného zdroja má tento názov pôvod v starobabylonskej astronómii a niekedy sa prekladá ako „trblietajúca sa hviezda“.^[5] Jeho ďalšie názvy sú Canicula (toto latinské meno pochádza približne z roku 1420) alebo Aschere; hovorí sa jej tiež Psia hviezda. Egypťania ho volali Hviezdou bohyne Isis a označovali ho symbolom psa.^[4] Bayerovo označenie Síria je alfa Canis Maioris, jeho Flamsteedovo číslo je 9.

Jasnosť

Jeho zdanlivá hviezdna veľkosť je -1,46. V niektorých iných zdrojoch sa však táto hodnota pohybuje od −1,5^[6] po −1,39.^[1] Aj v prípade, že je pravdivý ten nižší údaj, je stále dvakrát jasnejšia než druhá najjasnejšia hviezda nočnej oblohy Canopus. Je však nutné poznamenať, že skutočne najjasnejšou hviezdou oblohy je Slnko, ktoré je asi 4 miliardy-krát jasnejšie než Sírius. Zanedbateľný nie je ani fakt, že Sírius ani zďaleka nie je najjasnejším bodovým zdrojom svetla na oblohe; bežne ho jasnosťou prevyšujú Mars, Jupiter a Venuša, posledná z menovaných planét je dokonca aj v minime svojej jasnosti stále viac než šesťkrát jasnejšia než Sírius. Z času na čas prevyšovali jas Síria tiež supernovy, ktoré mnohokrát dosiahli takú nízku zápornú magnitúdu, že boli viditeľné aj cez deň (čo sa bez ďalekohľadu u Síria nikdy nemôže stať).

Najjasnejšiu hviezdu nočnej oblohy zo Síria robí jednak mierne nadpriemerná veľkosť a jas Síria. To, čo vidíme voľným okom, je biela hviezda hlavnej postupnosti dvojnásobne hmotnejšia a zhruba 1,7-krát väčšia ako Slnko. Spomedzi našich najbližších hviezd do vzdialenosti 11 svetelných rokov má Sírius najväčšiu žiarivosť, ktorá je 24 až 27-násobkom žiarivosti Slnka. Jeho absolútna magnitúda +1,45^[7] je však stále neporovnateľná so skutočne veľmi žiarivými hviezdami, ako sú Rigel, Deneb či Polárka. Hlavný faktor, ktorý spôsobil, že táto hviezda je zdanlivo jasnejšia než niektoré nadobry, je jeho neveľká vzdialenosť od nás. Nachádza sa len 8,58 svetelných rokov od Slnka, čím sa stal naším piatym najbližším hviezdnym systémom a siedmou najbližšou hviezdou^[4] (iný zdroj ju uvádza ako deviatu^[8]) nepočítajúc Slnko vôbec.

Poloha v priestore

Poloha Síria na hviezdnej oblohe v súhvezdí Veľký pes

Sírius sa na oblohe nachádza v srdci obrazca psa súhvezdia. Leží pod predĺženou spojnicou hviezd Rigel-Saiph, ktoré tvoria nohy Orióna. Pre svoju nízku deklináciu (-17°) v zemepisných šírkach Slovenska nevychádza príliš vysoko nad obzor. Je súčasťou asterizmov zimný trojuholník ako aj zimný šesťuholník.

Najbližšou veľkou hviezdou k Síriovi je Prokyón, vzdialený 1,61 pc čiže 5,24 ly.

V roku 1909, Ejnar Hertzsprung navrhol, že by Sírius mohol byť súčasťou Pohybujúceho sa zhluku Veľkého voza, ale neskorší výskum Jeremyho Kinga z Clemsonovej Univerzity z roku 2003 toto tvrdenie spochybnil, pretože obe zložky hviezdy Sírius sú primladé.^[9]

Keď anglický astronóm Edmund Halley v roku 1748 porovnával polohy Síria, Aldebarana a Arktúra s polohami, ktoré udávali Ptolemaios a Hipparchos, zistil, že tieto hviezdy zmenili svoju polohu. Sírius tak prispel k v tej dobe prekvapivému faktu, že aj hviezdy sa po oblohe pohybujú.

Dvojitý systém

V 1844 Friedrich Wilhelm Bessel z nepravidelností v pohybe Síria vydedukoval, že objekt je vlastne dvojhviezda. V 1862 Alvan Graham Clark opticky objavil jeho spoločníka, ktorý dostal názov Sírius B, alebo „šteňa“. Viditeľná časť hviezdy sa označuje ako Sírius A. Tieto dve hviezdy navzájom obiehajú okolo seba.

V 1915 astronómovia z observatória na Mount Wilson objavili, že ako prvý z dvojhviezdy bol objavený Sírius B, veľkosťou biely trpaslík. Toto znamená, že Sírius B musel byť pôvodne značne väčší ako Sírius A, pretože už vyšiel z hlavnej postupnosti vývinu hviezd. Robert Hanbury Brown prvýkrát odmeral priemer Síria v roku 1956.

Sírius B

Sírius B
Pozorovacie dáta Epocha 2000.0
Spektrálny typ	biely trpaslík
Vzdialenosť	8,57 (2,6)
Zdanlivá magnitúda (V)	8,44
Fyzikálna charakteristika
Hmotnosť	1,95 × 1030 (0,98 M☉)
Polomer	6 000 (0,009 R☉)
Absolútna magnitúda (V)	11,43
Svietivosť (V)	2,4 × 10 −4 L☉
Povrchová teplota	25 000 K
Astronomický portál  Hviezdny portál

Umelcova predstava dvojitého systému Sírius zblízka

Sírius A a Sírius B

Sírius B je biely trpaslík spektrálneho typu A5 s magnitúdou 8,65. Je teda v dosahu aj menších astronomických ďalekohľadov, no je natoľko prežiarený hlavnou zložkou, že je veľmi ťažké ho pozorovať. Jeho absolútna magnitúda je len 11,4 a teda je 100-krát menej svietivý ako Slnko. To však platí len pri viditeľnom spektre – v röntgenovej oblasti žiari menšia zložka oveľa intenzívnejšie ako väčšia. Sírius A a Sírius B obehnú spoločné ťažisko raz za 50 rokov. Najmenšiu vzájomnú uhlovú vzdialenosť (2,5“) dosiahli v roku 1993 (1994). V roku 1990 bol ich odstup 4,5“, v roku 1985 8,2“. Od roku 2019 sa na oblohe tieto hviezdy k sebe opäť približujú a najmenší odstup dosiahnu opäť v roku 2044. Skutočná vzájomná vzdialenosť tejto dvojice je približne 19,8 AU, čo je zhruba vzdialenosť Urána od Slnka.^[8]

Sírius B je náš najbližší biely trpaslík. Je prototypom bielych trpaslíkov, skolabovaných jadier hviezd na konci svojho vývoja. V roku 1914 na základe presných pozorovaní pohybu Síria A odhadol Walter S. Adams hustotu Síria B na 500 kg v cm³. Bola to abnormálne veľká hodnota vtedy považovaná za nedosiahnuteľnú, a tak Adamsov výpočet nebol braný vážne. Vysvetlenie tohto javu podala až kvantová mechanika v 20. rokoch 20. storočia. Ukázalo sa, že atóm je väčšinou prázdnota, ktorá pripúšťa stlačenie do oveľa menšieho objemu. Tým sa vysvetlilo, ako môže byť hmota rovnajúca sa približne hmotnosti Slnka stlačená len v 0,022-násobku priemeru Slnka pri skutočnej hustote 125 000 g/cm³. Je to hviezda len o málo väčšia než Zem, iný zdroj dokonca tvrdí, že Sírius B má len 90% zemského priemeru, čo zodpovedá priemernej hustote 2 155 000 g/cm³. Gravitácia na jeho povrchu je 368 000-násobne silnejšia, než príťažlivosť na povrchu Zeme.^[3] Slapové sily na jeho obežnej dráhe tesne nad povrchom sú 0,123-násobok zemskej gravitácie na každý meter výšky. Inými slovami, gravitácia klesá o hodnotu pozemskej gravitácie na každých 8,14 metrov výšky. Keďže Sírius B a Sírius A tvoria dvojhviezdu, na konci svojho života vybuchne ako supernova typu Ia.

História

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. Tomuto odseku (16. 8. 2009)

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Veľa kultúr pripisovalo hviezde Sírius veľký význam. Sírius bol uctievaný ako Sothis v údolí Nílu dávno pred tým, ako bol založený Rím. Veľa starovekých egyptských chrámov bolo orientovaných tak, aby svetlo z hviezdy mohlo preniknúť na vnútorný oltár. Egyptský kalendár bol založený na heliaktickom východe Síria, ktoré nastalo pred každoročnými záplavami Nílu a letným slnovratom. V dôsledku precesie zemskej osi však Sírius v súčasnosti heliakticky vychádza až začiatkom septembra.

V gréckej mytológii bol Sírius psom lovca Orióna. Gréci taktiež dávali Sírius do súvislosti s horúčavou v lete. Volali ho Σείριος (Seirios), čo znamená “spara”.

Záhady

Existuje niekoľko záhad týkajúcich sa Síria:

• Zdanlivé orbitálne nepravidelnosti sa objavujú od roku 1894, čo nasvedčuje existenciu tretej hviezdy, no tieto dohady sa nikdy nepotvrdili.
• Staroveké pozorovania Sírius ho opisujú ako červenú hviezdu, no v dnešnej dobe je Sírius modrobiely. Pravdepodobnosť hviezdnej evolúcie buď Síria A, alebo Síria B, ako zdroj nesúladu, je zamietaný astronómami na základe, že časové rozhranie tisícok rokov je príliš krátke na to, aby v systéme nezostali aspoň minimálne náznaky hmloviny pri takejto zmene. Iné vysvetlenia sú, že buď bola červená farba spôsobená lomom svetla v atmosfére, keď je hviezda nízko nad obzorom, alebo ako oslnenie hviezdy, keď bola pozorovaná, čo zanechalo dojem, že je Sírius červeného sfarbenia.

Dogóni

Hovorí sa, že kmeň Dogónov v (ale aj Egypťania, pretože Sírius zobrazovali ako znamenie panny, za ktorou stál Anubis, boh smrti a balzamovania) Mali vedel o neviditeľnom (ých) spoločníkovi (och) pred tým, ako boli objavené v 19. storočí. Taktiež je to zdroj špekulácii o existencii ufa a táto téma sa stala aj predmetom knihy Záhada Síria napísaná Robertom Templom. Táto kniha bola odmietnutá, okrem iných, Carlom Saganom, z dôvodu, ako uvádza, že je založená na rečiach a vybraných dôkazoch. Dôkladný výskum odhalil, že pravdepodobne išlo o pomýlenie astronómov, ktorí vtedy prišli do tejto oblasti pozorovať prechod Venuše.

Referencie