Teória dvoch mečov

Ilustrácia od Hansa Bornemanna, Kristus odovzdávajúci dva meče - jeden pápežovi a druhý cisárovi

Teória dvoch mečov^[1]^[2] alebo náuka o dvoch mociach^[3] bola stredoveká právno-politická teória rozdelenia moci nad svetom všeobecne uznávaná v západnom, t.j. latinskom (katolíckom) svete.

Historicky vychádzala z línie vymedzovania sa svetskej a duchovnej moci a bojov o mocenskú prevahu medzi pápežom a svetskými panovníkmi (najprv byzantskými cisármi a neskôr cisármi Svätej ríše rímskej). Myšlienkovo vychádzala z učenia viacerých filozofov a teológov ako svätý Augustín (náuka o dvoch obciach), či Damazus I. Jedným z prvých zakladateľov teórie o dvoch mocenských centrách bol pápež Gelasius I., ktorý v roku 494 napísal list cisárovi Anastasiovi, známy ako Formula Gelasiana^[2] alebo podľa jeho prvých dvoch slov ako Duo sunt.^[2]^{[pozn. 1]} Gelasius v liste rozoznáva dve moci - auctoritas sacrata pontificum (svätá moc biskupov) a regalis potestas (kráľovská moc). Tieto moci mali byť nezávislé a pracovať v harmónii pre blaho kresťanskej spoločnosti. Duchovná moc však má mať podla Gelasia čestnú prednosť, pretože: „...klerici budú musieť na Božom súde vydať účty i za pozemských kráľov." ^[3] Pápež cisára vo svojej epištole cisára oslovuje ako syna, avšak význam tohto slova je možné chápať aj v zmysle, zdôraznenia postavenia hlavy Cirkvi, ktorá vlastní auctoritas, moc prevyšujúcu všetky ostatné moci (potestas). Rozdiel medzi týmito termínmi sa objavil už v starovekom Ríme u cisára Augusta.^[2] Gelasiova teória bola neskôr v pozmenenej podobe transformovaná aj do druhej časti kánonickej zbierky Decretum Gratiani (Graciánov dekrét) a rozvíjala sa v priebehu celého stredoveku (napr. pápeži Gregor I., Mikuláš I., Gregor VII., či Bonifác VIII.). Svojimi následkami ovplyvňovala dianie v západnom svete až do novodobej histórie (boj o investitúru, protestantizmus, sekularizácia).^[2]^[4]

Samotná teória dvoch mečov vychádzala z predstavy existencie dvoch mečov - svetského (reprezentovaného cisárom) a duchovného cirkevného (reprezentovaného pápežom). Stredovekí právnici avšak túto teóriu interpretovali rôzne podľa toho, koho záujmy chceli obhajovať a podľa toho prisudzovali buď oba meče pápežovi alebo cisárovi Svätej ríše rímskej. Podľa výkladu favorizujúceho cirkev následne pápež pomyselný meč (t.j. moc) odovzdal cisárovi, aby ochraňoval cirkev a jej veriacich, či rozširoval vieru a potláčal bludy. Cisársky úrad tak podľa tohto výkladu bol úradom cirkevným a podriadeným pápežovi. Zástancami tejto teórie v stredoveku boli najmä silní pápeži ako zakladateľ svetovládnych snáh pápežstva Gregor VII. (myšlienky priamej duchovnej moci pápeža potestas directa v Dictatus papae z 1075)^[4], či Bonifác VIII., ktorý v roku 1302 vydal vrcholné dielo tejto teórie - bulu Unam Sanctam.^[1] Opačné názory zase pápežovi priznávali moc len v rovine náboženskej a teda mystickej, ale nie svetskej. Takýmto prípadom bol napríklad východný (byzantský) cézaropapizmus presadzovaný cisárom Justiniánom I. v Novelách Corpus Iuris Civilis.^[2]

Názov teórie je pravdepodobne inšpirovaný slovami Svätého písma, Nového Zákona: „On im povedal: Ale teraz, kto má mešec, nech si ho vezme, takisto aj kapsu, a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč. Lebo hovorím vám: Musí sa na mne splniť, čo je napísané: Započítali ho medzi zločincov. Lebo sa spĺňa o mne všetko. Oni hovorili: Pane, pozri, tu sú dva meče. On im povedal: Stačí.“ (Lukáš 22, 36 – 38)^[2]

Iným náznakom zárodku existencie teórie dvoch mocí v Biblii je citát: Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt 22, 15 – 21)

Pozri aj

Poznámky

↑ „Duo quippe sunt, imperator Auguste, quibus principaliter mundus hic regitur : auctoritas sacra pontificum, et regalis potestas. In quibus tanto gravius est pondus sacerdotum, quanto etiam pro ipsis regibus Domino in divino reddituri sunt examine rationem..." Porovnaj Gelasius I., Epistolae et Decreta, Epistola VIII. In: Migne, J. P. Patrologia latina 59, sl. 42.

Referencie

↑ ^a ^b KRSKOVÁ, Alexandra. Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava : Iura Edition, 2011. 690 s. ISBN 978-80-8078-385-3. S. 191.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g NEMEC, Matúš. Teória dvoch mečov – významný prameň vzťahu cirkvi a svetskej moci v stredoveku. Acta Universitatis Tyrnaviensis Iuridica (Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis), roč. 2010, čís. 7, s. 191 – 200. Dostupné online . ISSN 978-80-8082-415-0.
↑ ^a ^b VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. 1. vyd. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 119 – 120.
↑ ^a ^b Dejiny cirkevného práva, str. 289

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[4] „Duo quippe sunt, imperator Auguste, quibus principaliter mundus hic regitur : auctoritas sacra pontificum, et regalis potestas. In quibus tanto gravius est pondus sacerdotum, quanto etiam pro ipsis regibus Domino in divino reddituri sunt examine rationem..." Porovnaj Gelasius I., Epistolae et Decreta, Epistola VIII. In: Migne, J. P. Patrologia latina 59, sl. 42.

[:0-1] KRSKOVÁ, Alexandra. Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava : Iura Edition, 2011. 690 s. ISBN 978-80-8078-385-3. S. 191.

[:2-2] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g NEMEC, Matúš. Teória dvoch mečov – významný prameň vzťahu cirkvi a svetskej moci v stredoveku. Acta Universitatis Tyrnaviensis Iuridica (Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis), roč. 2010, čís. 7, s. 191 – 200. Dostupné online . ISSN 978-80-8082-415-0.

[:1-3] VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. 1. vyd. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 119 – 120.

[:3-5] Dejiny cirkevného práva, str. 289

[1]

[2]

[3]

[pozn. 1]

[4]