Toplické povstanie
Súčasť srbského frontu prvej svetovej vojny
Pamätník padlých Topličanov v konfliktoch medzi rokmi 1912 až 1918.
Dátum 21. februára – 25. marca 1917 Miesto Toplický obvod, Bulharskom okupované Srbské kráľovstvo Výsledok potlačenie povstania, víťazstvo Bulharska
Protivníci
Srbskí četnici	Bulharské cárstvo VMRO Rakúsko-Uhorsko
Velitelia
Kosta Vojinović Kosta Pećanac Uroš Kostić Milinko Vlahović Jovan Radović	Aleksandar Protogerov Petar Darvingov Tane Nikolov
Sila
10 000 mužov	60 000 mužov
Straty
20 tisíc (2 500 - 3 000 vojenských a 18 000 civilných obetí)	neznáme

Toplické povstanie bola vzbura srbských obyvateľov Toplického obvodu v Bulharskom okupovanom Srbsku v roku 1917 a dôležitý medzník dejín Srbska v prvej svetovej vojne. Povstanie vedené srbskými partizánmi vypuklo 21. februára a skončilo 25. marca, kedy bolo definitívne potlačené bulharskými okupačnými jednotkami. Išlo tiež o jediné povstanie celej vojny na niektorom z území okupovaných centrálnymi mocnosťami.

Pozadie

V októbri 1915 sa Srbsko, ktoré od vypuknutia vojny v roku 1914 čelilo a úspešne odrazilo tri rakúsko-uhorské invázie, ocitlo znova pod útokom, kedy ho z dvoch smerov súčasne napadli vojská Rakúsko-Uhorska, Nemecka a Bulharska. Armáda malej balkánskej krajiny nedokázala veľkej presile dlho odolávať a v decembri 1915 bola porazená. Namiesto kapitulácie sa však srbskí politickí a vojenskí lídri rozhodli pre dlhý a náročný ústup na juh smerom k Albánsku v nádeji, že sa im podarí dosiahnuť jadranské pobrežie, kde by mohli preskupiť a evakuovať svoje sily. V dôsledku toho armády centrálnych mocností čoskoro okupovali celé územie Srbského kráľovstva. V rámci delenia územia pripadla Bulharsku kontrola nad srbským moravským údolím.

Predohra

Kosta Pećanac v Toplickom obvode.

Hlavnou príčinou povstania boli politiky, ktoré na ovládanom území začali okupačné sily uplatňovať. Neustála denacionalizácia vrátane zatvárania srbských škôl, zákaz srbského jazyka a tradícií, pálenie kníh, rabovanie, rekvizície a väzobné stíhania spôsobovali u lokálneho obyvateľstva rastúci hnev. Vstup Rumunska do vojny na strane spojeneckých krajín navyše u mnohých Srbov vzbudil nádej na prelomenie macedónskeho frontu, na základe čoho sa začali ozbrojovať a ukrývať v miestnych lesoch. Kosta Vojinović, srbský vojak a účastník balkánskych vojen, začal pripravovať odbojové jednotky a v lete 1916 založil v meste Leposavić skupinu, ktorá sa neskôr stala jadrom jedného z oddielov bojujúcich v povstaní. Na konci septembra poslalo srbské armádne velenie Kostu Pećanaca, poručíka srbských rezervných jednotiek a četnického vojvodu, lietadlom do Toplíc. Pećanac mal v oblasti založiť tajnú odbojovú organizáciu, ktorá sa mala prebudiť keď spojenci a srbská armáda prelomia macedónsky front a dorazia do Skopje.

Napätie medzi srbským obyvateľstvom dosiahlo svoj vrchol v čase, keď Bulhari ohlásili zámer začať s náborom mužov vo veku 18 až 50 rokov spomedzi samotných Srbov. So začiatkom náboru sa začal i masový útek Srbov do okolitých pohorí. 20. februára došlo k prvým ozbrojeným konfliktom medzi utekajúcimi odvedencami a ich bulharskými prenasledovateľmi. Pećanac a Vojinović si svoj hlavný stan založili v pohorí Kopaonik, kde padlo aj rozhodnutie o samotnom povstaní. To vypuklo 21. februára neďaleko rieky Toplica.

Povstanie

Povstanie zahŕňalo toplickú, jablanickú a jastrebackú oblasť a východné a stredné časti pohoria Kopaonik. Povstalci oslobodili mestá Kuršumlija (27. februára), Lebane (1. marca), Prokuplje (3. marca) a Blace (5. marca). Povstanie sa postupne rozšírilo do oblastí na pravom brehu rieky Zapadna Morava a oblastí miest Sokobanja a Svrljig v priľahlom údolí.

12. marca začal bulharský protiútok pod vedením Aleksandra Protogerova, vrátane jednotiek VMRO vedených Taneom Nikolovom. Najnásilnejšie akcie podnikli počas bojov bulharské polovojenské jednotky, ktoré riadil bulharský dôstojník a veliteľ VMRO Todor Aleksandrov. Po niekoľkých dňoch bojov vstúpili 14. marca Bulhari do mesta Prokuplje a 16. marca vojaci rakúsko-uhorskej armády do Kuršumlije. Do 25. marca sa okupačným silám podarilo obnoviť poriadok v celej vzbúrenej oblasti. V jednotlivých bitkách padli dokopy tisícky ľudí, pričom v prevažnej väčšine išlo o civilné obete. V apríli 1917 zaútočil Pećanac so svojimi partizánmi na vlakovú stanicu, 15. mája dorazil k predvojnovej srbsko-bulharskej hranici a napadol Bosilegrad, ktorý nechal vypáliť. Následne sa stiahol do Rakúsko-Uhorskom kontrolovaného regiónu Kosova. V júni spustili spojenci nové boje na macedónskom fronte, srbskej armáde sa však nepodarilo prelomiť bulharské obranné pozície. Po tom, čo dal o sebe nakrátko vedieť na prelome septembra a októbra 1917, Pećanac opäť zmizol. V októbri rakúsko-uhorské velenie vytvorilo albánske polovojenské oddiely s cieľom zajať zvyšok srbských povstalcov ukrývajúcich sa v horách. V nich v decembri 1917 padol v boji Kosta Vojinović.

Srbská poštová známka k príležitosti 100. výročia Toplického povstania.

Ešte pred oslobodením Srbska padlo v bojoch veľa povstaleckých vodcov. Okrem Vojinovića sa konca vojny nedožili ani Uroš Kostić, Jovan Radović či Milinko Vlahović, jediným preživším sa stal Kosta Pećanac. Jeho rola v povstaní bola počas existencie Juhoslovanského kráľovstva romantizovaná a často bol uvádzaný ako samotný iniciátor a vodca povstania. Napriek jeho spornej úlohe v ňom však Pećanac dokázal svoju účasť v povstaní využiť na to, aby sa po vojne dostal do popredia četnickej organizácie a neskôr ju i sám viedol.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Toplica Uprising na anglickej Wikipédii a Toplički ustanak na neurčenej Wikipédii.