Tra le sollecitudini je motu proprio vydané 22. novembra 1903 pápežom Piom X., ktorý spresnil pravidlá pre využitie liturgickej hudby v rámci rímskokatolíckej cirkvi. Názov je prevzatý z úvodných slov dokumentu (ako je to pri pápežských dokumentoch obvyklé).

Regulácia smerovala k využitiu skôr tradičnej hudby v rámci liturgie a kritizovala smery propagujúce využitie orchestrálnej hudby v rámci svätej omše. Zároveň sa po prvý krát vyskytuje v pápežskom dokumente pojem „činná účasť“ veriacich, ktorá bola neskôr zdôrazňovaná v dokumentoch druhého vatikánskeho koncilu.

Historický kontext

Na konci 19. storočia v Taliansku dominovala „operná cirkevná hudba“.^[1] V kostoloch bolo možné počuť výslovne sekulárne skladby (s latinským textom), ako je sextet z Donizettiho Lucia di Lammermoor či kvartet z Verdiho Rigoletta.^[2]

V 19. storočí sa postupne vyvinulo Liturgické hnutie, ktoré sa okrem iného venovalo výskumu ranokresťanských textov a gregoriánskeho chorálu. Miestne cirkevné autority zaviedli zmeny nezávislé od príkazov Vatikánu. Na začiatku svojho pôsobenia (predtým, ako sa stal pápežom) viedol Pius X. kurzy liturgickej hudby a spevu pre seminaristov. V roku 1888, ešte ako biskup diecézy v Mantue zakázal spev žien v rámci cirkevných speváckych zborov a ukončil činnosť hudobných skupín v rámci liturgie. O niekoľko rokov neskôr, ako benátsky patriarcha, zrušil v tom čase populárny spev Tantum Ergo a zaviedol nedeľné vešpery, v rámci ktorých spieval zbor mužov a chlapcov. V roku 1893, keď pápež Lev VIII. zvažoval vydanie inštrukcie ohľadne liturgickej hudby, budúci pápež Pius X. spracoval 43 stranový návrh. Časti tohto dokumentu, v podstate nezmenené, vydal o 10 rokov neskôr, ani nie po štyroch mesiacoch, ako sa stal pápežom, ako Tra le sollecitudini.^[3] Nové pravidlá boli ľahšie prijaté v Taliansku, kde bolo využitie sekulárnej hudby v rámci liturgie najväčšie. V Belgicku bol list prijatý vlažne, vo francúzskom Saint-Saëns sa stretol s odporom.^[3] Odozva na motu proprio v jednotlivých regiónoch závisela od hudobných preferencií. V USA niektorí protestovali voči zákazu ženských vokalistiek a tvrdili, že zákaz by mal byť jednoducho ignorovaný.^[4] Bol vtedy populárny názor, že cirkevný spevácky zbor je vyjadrením spoločenstva a nie výslovne klerická (a teda exkluzívne mužská) záležitosť.^[3]

Pápež Pius X. zaviedol princípy sformulované v Tra le sollecitudini prakticky hneď po uvedení do úradu prostredníctvom Rímskej komisie pre posvätnú hudbu, ktorú založil v roku 1901.^[5]

Ustanovenia

Tra le sollecitudini potvrdilo nadradenosť gregoriánskeho chorálu, ktorý postupom času prestal byť obľúbený, a nadradenosť renesančnej polyfónie, predovšetkým diel Giovanniho Pierluigi da Palestrina, nad novšou polyfonickou hudbou.

Zároveň uznáva, že niektoré moderné kompozície majú takú „výnimočnosť, triezvosť a vážnosť, že sú v každom prípade vhodné pre využitie v liturgii“. No varuje, že tieto kompozície nesmú obsahovať náznaky divadelných hudobných motívov, a ich vonkajšia forma nesmie mať charakter profánnych diel. Texty stálych, ako aj premenlivých častí litrgie mali byť vždy v latinčine, a spievané „bez zmien či prehodenia slov, bez zbytočného opakovania, bez delenia slabík a vždy spôsobom zrozumiteľným vericim, ktorí počúvajú“. Dokument zakázal ženské vokalistky v liturgii, využitie hudby v ktorej sú badateľné svetské vplyvy, a zakázal používanie klavíra, perkusií, dychových nástrojov a všetkých ostatných nástrojov okrem organu, pokiaľ to výslovne nedovolí miestny biskup, alebo porovnateľná cirkevná autorita.^[6] Toto zároveň znamenalo vylúčenie viacerých klasických diel z liturgického použitia, a to aj tých, ktoré boli zložené výslovne pre liturgické použitie, vrátane diel Haydena, Schuberta, Mazartovo Requiem, a Beethovenovu Missa Solemnis.^[3]

V roku 2003, si pápež Ján Pavol II. pripomenul sté výročie vydania Tra le sollecitudini listom o liturgickej hudbe, pričom zdôraznil niektoré body a v niekorých prípadoch upravil jej princípy.^[7]

Ďalšia literatúra

• Mediator Dei – encyklika o liturgii (1947)
• Liber Usualis – spevník gregoriánskych spevov (1896)

Referencie

Externé odkazy

• Text, Libreria Editrice Vaticana; dostupné v španielskom, talianskom, latinskom a portugalskom jazyku.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tra le sollecitudini na anglickej Wikipédii.