Trochej (gréc. trochaios - rýchly, bežiaci) je stopa skladajúca z prízvučnej a neprízvučnej slabiky, v časomernej poézii je to zostupná stopa skladajúca sa z troch mór z jednej dlhej a jednej krátkej slabiky (krátka vôdzka). Pre verše zostavené z trochejov je príznačná tendencia klesavého alebo zostupného rytmu.

Úryvok z diela Trochej a jamb od Svetozára Hurbana Vajanského

Vážne kráča trochej v čistom poli,

ide cestou rovnou, skoľajenou;

jambus skáče divo v rujnej vôli,

jarkami a horu zahájenou.

Učili ma trochejicky chodiť,

ukázali cestu rovnú, hladkú;

ja som volil radšej horou brodiť,

preskakovať jarky bez poriadku.

Jambus ihrá, ako víno tuhé,

ako tátoš neskrotený cvála –

pestrie sa jak sedem farieb v dúhe,

lavínou sa z vysočiny váľa ...

Trochej zvoní ako sklená hrana,

šumí hladko ako voda riečna.

Mne je milšia búra rozihraná,

divou stepou jazda nebezpečná ...

My jazyk svoj sme zlatým putom stiahli,

prúd jeho vtisli v ruslo granitové,

tak na slobodu zdedenú sme siahli

a vykresali z neho formy nové.

Veď ľúbo zneli voľné kolísania

vĺn roztočitých v neviazanom behu,

keď spevec hronský dal sa do plesania

a krivým veršom prelesť sial i nehu!

Ach, večne ušli otcov časy zlaté!

Duch mocný lámal foriem zákon jasný,

A predsa skrsli tóny prebohaté

A život sálal z bezprízvučných básní!

No vôľa voľná právo má len vesnou,

keď klíčia prvé kvety, škovran spieva ...

Už leto ide, novou zvučí piesňou

a v nový, šumný šat ju zaodieva.

Tento článok týkajúci sa literatúry je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.