Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Václav II.
český kráľ
Narodenie	27. september 1271 Praha, Česko
Úmrtie	21. jún 1305 (33 rokov) Praha, Česko
Odkazy
Commons	Václav II.
Biografický portál

Václav II. (* 27. september 1271, Praha – † 21. jún 1305, Praha) bol český kráľ z dynastie Přemyslovcov v rokoch 1278 až 1305 (vlády sa ujal roku 1283, korunovaný bol 1297).

Životopis

Narodil sa ako veľa rokov očakávaný syn a dedič Přemysla Otakara II.^[1] a jeho druhej manželky, uhorskej princeznej Kunhuty Uhorskej.

Václav II. sa stal českým kráľom už ako sedemročný, potom čo jeho otec Přemysl Otakar II. padol na Moravskom poli. Vzhľadom k jeho neplnoletosti sa podľa Přemyslovej vôle ujal poručníctva a správy krajiny Václavov strýko brandenburský markgróf Oto. Svoje záujmy presadzoval tiež rímsky kráľ Rudolf I. Habsburský, víťaz nad Přemyslom, ktorý obsadil Moravu a odtrhol ju od českého štátu. Přemyslovej smrti sa bezohľadne snažil využiť tiež ďalší príbuzný Přemyslovcov sliezske knieža Henrich IV. Probus. Vzápätí obsadil Kladsko a snažil sa dosiahnuť poručníctvo nad Václavom. Spojenca našiel v kráľovnej vdove Kunhute Uhorskej, ktorá sa márne snažila ochrániť svojho syna pred nevôľou šľachty, ktorá začala drancovať kráľovský majetok, aj Ota Brandenburského. Nádeje, ktoré do neho vložila, však boli sklamané. Henrich, podporovaný časťou českých šľachticov, pritiahol k Prahe, kde sa mu na odpor postavil Oto, podporovaný inou šľachtickou klikou a pražským nemeckým patriciátom. Potom sa Henrich stiahol do Sliezska, Kladsko však zostalo v jeho moci.^[3]

Obnoviť kráľovskú moc aspoň v Čechách sa Otovi nepodarilo, a tak sa snažil získať čo najviac pre seba. Keď sa nedohodol s Kunhutou, nechal malého následníka uväzniť najskôr na hrade Bezděz, neskôr ho odviezol ako rukojemníka do Brandenburska.^[4] Osamelý chlapec, odlúčený od matky aj všetkých priateľov, prežíval ťažké detstvo, ktoré ho poznamenalo na celý život. Nemal pevné zdravie, bol precitlivený, trpel chorobným strachom z búrky a mačiek. Čechy medzitým drancovali brandenburské vojská. Utrpenie obyvateľov dosiahlo vrchol, keď krajinu postihla hrozná neúroda, ktorú nasledoval hladomor a epidémie. Vtedajší kronikári píšu o „zlých rokoch“. Žalostný stav rozvráteného kráľovstva primäl časť šľachty, aby Václava vykúpila a vynútila si jeho vydanie naspäť do Čiech.

Návrat kráľa Václava II. v máji 1283 sa javil ako prísľub lepších časov.

Začiatky samostatnej vlády

Nástup Václava II. na český trón však neznamenalo okamžité upokojnenie pomerov. O moc a vplyv na mladého kráľa súperili dve skupiny šľachty. Zatiaľ, čo klika vedená pražským biskupom Tobiášom z Bechyně^[6][7] , bola z dvora vytlačená, získal prevahu jeden z odbojných Vítkovcov, Záviš z Falkenštejna a jeho priaznivci.^[8] Oženil sa s Václavovou matkou Kunhutou a stal sa správcom kráľovstva. Závišova správa bola celkom úspešná. Kráľ však dospieval a stále viac túžil po samostatnejšom uplatnení. Jeho vzťah k Falkenštejnovi dostal povážlivé trhliny, keď zomrela kráľovná matka. Potom presadila svoj vplyv na pražskom dvore Václavova mladučká manželka Guta Habsburská (synov sobáš s dcérou svojho súpera Rudolfa zjednal ešte Přemysl Otakar II.). Guta aj jej otec považovali Záviša za odporcu Habsburgovcov a boli proti nemu silno zaujatí. Časom mu prestal dôverovať aj Václav. Zdá sa, že niekedy na prelome rokov 1288 a 1289 bol Záviš zatknutý pre údajné sprisahanie proti kráľovi.^{[pozn. 1]}

Záviš zostal v zajatí do roku 1290, kedy bol postavený pred súd a odsúdený.^{[pozn. 2]} Na radu svojho svokra ho Václav využil na získanie juhočeských hradov pod kontrolou Vítkovcov. Mikuláš Opavský, ktorý vojsko vyslané proti vzbúreným Vítkovcom viedol, vždy pod vyhrážkou Závišovej popravy donútil hajtmanov jednotlivých hradob, aby mu každý z nich vydali.^[15][16] Situcia sa vyhrotila vo chvíli, kedy Mikulášove vojsko stanulo pred hradom Hluboká hájeným Závišovym bratom Vítkom. Vítek nehodlal ustúpiť, okrem iného i vďaka tomu, že ma ako rukojemníka Čeňka z Kamenice, brata biskupa Tobiáša. Kráľovská strana nuž teda tiež nebola ochotná rokovať – pravdepodobne 4.júla bol Záviš na lúke neďaleko Hluboké popravený sťatím.^{[pozn. 3]} Čoskoro nato ho nasledoval i Čeněk z Kamenice, ktorého život ukončil Vítek v odvete za smrť svojho brata. Závišove telo potom prevzala jeho rodina, aby ho uložila vo vítkovskom rodovom kláštore vo Vyššom Brode.

Za vlády Václava II. sa Čechy a Morava, navrátená k českému kráľovstvu, rýchlo spamätali z útrap minulých rokov a znovu začali hospodársky prospievať ako v minulých rokoch. Kráľ sa v mnohom odlišoval od svojho slávneho otca. Nestal sa významným bojovníkom. Pred vojenskými akciami dával prednosť diplomatickému vyjednávaniu, ľstivému vyčkávaniu aj podplácaniu nerozhodných alebo nespokojných velmožov a cirkevných hodnostárov. Zvlášť obratne si počínal vo vzťahu k českej šľachte. Na rozdiel od Přemysla sa s ňou podelil o najvyššiu moc v krajine a nevstupoval do otvorených konfliktov. Čoskoro si tak získal spojencov medzi domácou šľachtou aj v zahraničí a mohol sa pokúsiť o ďalšie rozšírenie přemyslovskej moci.

Tri kráľovské koruny Přemyslovcov

Václavova zahraničná politika sa zamerala dvojakým smerom, do ríše a na susedné, stále ešte politicky rozdrobené Poľsko. Z ríšskych území bolo k českému štátu pripojené Chebsko, ďalej kráľ získal Pirnu^[18] , Freiberg s jeho striebornými baňami a lénnu zvrchovanosť nad Pliseňskom, neúspešný bol v pokuse ovládnuť Meißen.

Od roku 1289 začal Václav II. rozširovať svoju lénnu zvrchovanosť nad jednotlivými sliezskymi kniežatstvami, 1291 ovládol Krakovsko a nakoniec aj Veľkopoľsko. Jeho súper, Piastovec Vladislav Lokietok, ktorý sa rovnako pokúšal zjednotiť poľské kniežatstvá pod svojou mocou, bol nútený utiecť do Sieradzu, kde bol po dobytí mesta 28. septembra zajatý.^[19] Po ďalších rokovaniach sa Lokietok zriekol svojich nárokov na Krakovsko a Sandomersko a zložil Václavovi sľub vernosti.^[20][21]

Napriek zmluve rozdeľujúcej získané územia medzi obe kniežata, došlo už v roku 1297 k ďalším bojom. Lokietok, ktorý sa predtým neúspešne pokúšal podkopať českú vládu v južnom Poľsku sa obrátil na Václava II. a výmenou za svoje nároky na Malopoľsko získal ako náhradu päť tisíc hrivien striebra.^[22][23]

Po zkaze Adolfa Nasavského pri Göllheime a volbe Albrechta Habsburského novým panovníkom Rímskonemeckej ríše sa otvorili možnosti ďalšej českej expanzie na sever. Jedným z predpokladov úspešného rozšírenia přemyslovskej moci v Poľsku bola zmluva s Lokietkom z augusta 1299 v ktorej sa za ďalšiu značnú sumu veľkopoľský knieža uvolil dostaviť okolo Vianoc toho istého roku do Prahy a prevziať svoje zeme od Václava v léno.^[24] Ak by tak neurobil, mali všetky jeho územia pripadnúť českému kráľovi.^[22][25][23] Lokietok slovo nedodržal, čím zaistil českému kráľovi právne podklady k ďalšiemu rozšíreniu územia.^[26] Následujíceho roku prišli za Václavom predstavitelé veľkopoľskej šľachty i duchovenstva, ktorých si veľkopoľský pán svojou doterajšou politkou znepriatelil, a vyzvali ho, aby prijal vládu namiesto Vladislava Lokietka. Václav mohol navyše svoje nároky umocniť zásnubami s dcérou zesnulého Přemysla Veľkopoľského Eliškou Rejčkou, ku ktorým prišlo ešte pred jeho výpravou do Poľska v roku 1300.^{[27][28][pozn. 4]}

Samotná Václavova výprava bola úspešná. Za pomoci väčšiny veľkopolské nobility a Rádu nemeckých rytierov sa podarilo získať podstatnú časť Lokietkových území.^{[pozn. 5]} Sám veľkopoľský knieža sa s Václavovým vojskom nestretol a namiesto toho utiekol z krajiny. Na jeseň^{[pozn. 6]} roku 1300 hniezdenský arcibiskup korunoval Václava za poľského kráľa. Časť poľskej šľachty nasledovala svojho pôvodného pána do exilu a po celý zvyšok roku pokračovali drobné vojenské zrážky so zvyšnými Lokietkovými am. Na novozískanom území bol tak ako v Malopoľsku zavedený úrad starostu, alebo krajinského hajtmana.^[34]

V tom istom roku sa s Eliškou (Richenzou) Rejčkou oženil.

Roku 1301 vymrela v Uhorsku panovnícka dynastia Arpádovcov a časť veľmožov v čele s mocným magnátom Matúšom Čákom Trenčianskym ponúkla uhorskú korunu Přemyslovcom. Druhým kandidátom bol Karol Róbert z Anjou, ktorého podporoval pápež Bonifác VIII. aj Václavov bývalý švagor rímsky kráľ Albrecht I. Habsburský. Václav II. po počiatočnom váhání i napriek nesúhlasu kráľovskej rady začal usilovať o získanie uhorského trónu pre syna a uhorskí páni boli podplácaní kutnohorským striebrom.^[35][36]

V máji 1301 Václava III. uhorský snem vyhlásil za čakateľa svätoštefanskej koruny. Po niekoľkých ďalších schôdzkach a ďalšom mohutnom podplácaní váhajúcich odišie dvanásťročný princ do Uhorska so spoľahlivým doprovodom a s kanceláriou vedenou krakovským biskupom Jánom Muskatom.^[37] O mesiac neskôr sa stretol v Hodoníne s uhorskou šľachtou a 27. augusta 1301 bol v Stoličnom Belehrade korunovaný ako Ladislav V. uhorským kráľom.^{[38][pozn. 7]}

Přemyslovská vláda v Uhorsku však nebola definitívne potvrdená, lebo časť šľachty naďalej stála za Karolom Robertom.

Přemyslovci dosiahli neobyčajný úspech. Držali teraz tri kráľovské koruny a ich panstvo siahalo od Baltu až k Dunaju. Vzostup opäť nasledovali problémy. Rozmachu přemyslovskej moci už nestačili možnosti kráľovskej pokladnice, napriek tomu, že bola bohato zásobovaná vyhláseným českým striebrom. Obrovské výdavky na vydržiavanie vojska, diplomatov, dvora aj štedré dary kráľovým stúpencom ju vyprázdnili. Okrem toho sa prílišnej rozpínavosti českého kráľa zľakli v zahraničí.

Ešte na jar 1304 vyrazil Václav, už zasiahnutý tuberkulózou, v čele vojska do Uhorska na pomoc svojmu synovi, ktorého tiesnili vojská Karola Roberta.

Václavovi sa nepodarilo upevniť českú vládu v Uhorsku ani s pomocou vojska a radšej odviezol svojho syna naspäť do Čiech. Odvezené z krajiny boli aj uhorské korunovačné klenoty.^{[pozn. 8]}

V tom čase už vtrhlo do Čiech ríšske vojsko v čele s Albrechtom. Habsburg dúfal, že česká šľachta opäť zradí svojho kráľa, čo sa však nestalo.^[46][47] Snažil sa vyprovokovať veľkú rozhodujúcu bitku, avšak Václav rozdelil vojská do menších mobilnejších celkov majúcich za úlohu oslabovanie nepriateľa, ktorý v nepriateľskom a málo osídlenom prostredí trpel stálym nedostatkom proviantu.^[48][46] Pri Nymburku vyčkávali na Václavov rozkaz i Askánci – Herman Braniborský so svojim strýkom Ottom.^[49]

Za tejto situácie sa Albrecht dostal so svojim vojskom ku Kutnej Hore a pokúsil sa ju obliehať. Jeho úsilie bolo zmarené náhlou epidémiou úplavice, ktorú stredovekí kronikári pričítali odpadom a jedom vyliatym do priľahlého Vrchlického potoka kutnohorskými baníkmi.^[50]

Vo chvíli, kedy ku Kutnej Hore pritiahol český kráľ, Albrecht presunul svoje vojsko ďalej od mesta a vyčkával na začiatok vytúženej rozhodujúcej bitky. Ale ani teraz sa nedočkal. Nevidiac iné východisko sa rímsky kráľ rozhodol so svojim vojskom ustúpiť. Toho jeho nepriateľ využil a na rozptýlenú armádu ríšskych kniežat poslal svoje oddiely.^[52] Sporiadaný ústup sa nakoniec změnil na útek cez vysočinu zasypanú snehom. Domov sa vrátili len zvyšky pôvodného Albrechtovho vojska.^[53][54]

Krátko nato bolo zahájené rokovanie o mieri, počas ktorého Václav II., chorý a vyčerpaný horúčkovitou činnosťou, predčasne zomrel.

Starostlivosť o zveľadenie českého štátu

Napriek tomu, že Václav nezískal v dobe svojej pohnutej mladosti významnejšie vzdelanie, zaujímal sa o dobovú vedu, zhromažďoval vzácne spisy a pozýval na svoj dvor cudzích umelcov (pôsobili tu napríklad minnesängri Ulrich von Etzenbach, Heinrich von Meißen zvaný Frauenlob a menej známy Heinrich von Cluzenêre). Sám kráľ zložil 3 ľúbostné piesne v stredohornonemeckom jazyku (Mittelhochdeutsch), čo mu aj vynieslo čestné miesto v pomyseľnej sieni slávy stredovekého minnesangu – slávnom Manesskom rukopise, kde je vyobrazený.

Pomýšľal na založenie pražskej univerzity (pol storočia pred Karolom IV.!), to sa však stretlo s odporom šľachty (tá sa bála dať kráľovi možnosť vychovávať na univerzite svojich úradníkov, ktorí by potom pracovali na posílení kráľ. moci a obmedzení šľachtickej svojvôle) rovnako ako snaha o zavedenie krajinského zákonníka.

Za Václavovej vlády došlo k zavŕšeniu veľkých hospodárskych a sociálnych premien českého štátu posledných Přemyslovcov, ktoré boli spojené s veľkou kolonizáciou, zakladaním miest, rozvojom remesiel a obchodu. Koncom 13. storočia boli objavené bohaté ložiská striebornej rudy v Kutnej Hore, ktorých využitie výrazne prispelo k mocenskému rozmachu českého kráľovstva. Kráľ pripravil v spolupráci so svojimi talianskymi finačnými a právnymi poradcami mincovú reformu, na ktorej základe začali byť roku 1300 razené pražské groše, ktoré sa rýchlo stali žiadanou menou aj v zahraničí, a vydal pre Kutnú Horu nový banský zákonník Ius regale montanorum.

Rodokmeň

Poznámky

1. ↑ Závišovo zatknutie býva obvykle datované buď na jeseň roku 1288 (Vystyd,^[9] Jan^[10]) alebo na začiatok roku 1289 (Šusta,^[11] Žemlička,^[12] Vaníček^[13]).
2. ↑ Presné Závišove obvinenie sa nedochovalo.^[15]
3. ↑ Dátum 4. júl uvádza Beneš Minorita, zatiaľ čo 24. august je uvedený v krumlovskom nekrológiu, ktorý je ale až z neskoršej doby.^[16]
4. ↑ To samo mu však zisk poľskej koruny ani územia priniesť nemohlo, pretože Poľsko v tejto dobe ženské dedičšké právo nepoznalo.^[29]
5. ↑ Teda Gdanské Pomorie, Veľkoposko, Sieradzsko, Kujavy Breštské a Lenčice.^[31][32]
6. ↑ Dátum korunovácie je datovaný niekedy medzi 19. október a 26. november.^[33]
7. ↑ Meno Ladislav bolo zvoleno zámerne v nadväznosť na posledného kráľa Ladislava IV. z legitímnej arpádovskej línie.^[39]
8. ↑ Spolu s nimi putovalo v úlohe rukojemníkov s Václavom i niekoľko šľachticov a budínskych mešťanov.^[42] To v Uhorsku vzbudilo silnú nevôľu, ktorá sa podpísala na definitívnom páde českej moci v tejto zemi.^[43][44] Pri Senici sa odchádzajúci stretli s Matúšom Čákom Trenčianskym a jeho prívržencami, ktorí sa im snažili zahradiť cestu.^[45]

Referencie

1. ↑ CHARVÁTOVÁ, Kateřina. Václav II. Král český a polský. Praha : Vyšehrad, 2007. ISBN 978-80-7021-841-9. S. 18.
2. ↑ Zbraslavská kronika. Ed. Zdeněk Fiala; preklad František Heřmanský, Rudolf Mertlík. Praha : Svoboda, 1976. 597 s. Ďalej len Zbraslavská kronika. S. 36.
3. ↑ Velké dějiny, s. 364-365
4. ↑ ŠUSTA, Josef. České dejiny II./I. Soumrak Přemyslovců a jejich dědictví. Praha : Jan Laichter, 1935. 803 s. S. 309-310.
5. ↑ Pokračovatelé Kosmovi, s. 184
6. ↑ Velké dějiny, s. 387
7. ↑ České dějiny, s. 340–342
8. ↑ Velké dějiny, s. 388
9. ↑ VYSTYD, Miloš. Zbislav Zajíc z Třebouně a konec Záviše z Falkenštejna. Český časopis historický, 1914, roč. 20, s. 179. ISSN 0862-6111.
10. ↑ JAN, Libor. Proces se Závišem a proměna královské vlády v letech 1289-1290. Český časopis historický, 2005, roč. 103, s. 10. ISSN 0862-6111.
11. ↑ České dějiny, s. 397
12. ↑ Století posledních Přemyslovců, s. 168
13. ↑ Velké dějiny, s. 403–404
14. ↑ Zbraslavská kronika, s. 65
15. ↑ ^{a b} Václav II., s. 110
16. ↑ ^{a b} Velké dějiny, s. 413
17. ↑ Zbraslavská kronika, s. 66
18. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 193
19. ↑ Velké dějiny, s. 429
20. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 134
21. ↑ Václav II., s. 143
22. ↑ ^{a b} Václav II., s. 169
23. ↑ ^{a b} Zahraniční politika krále Václava II., s. 143
24. ↑ Poslední Přemyslovci a jejich dědictví, s. 308
25. ↑ Velké dějiny, s. 448
26. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 146
27. ↑ Poslední Přemyslovci a jejich dědictví, s. 315
28. ↑ Václav II., s. 170, 171
29. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 211
30. ↑ Václav II., s. 170
31. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 219
32. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 236, 237
33. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 224
34. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 247
35. ↑ MARÁZ, Karel. Václav III. (1289–1306) : poslední Přemyslovec na českém trůně. České Budějovice : Veduta, 2007. 160 s. ISBN 978-80-86829-25-8. S. 34.
36. ↑ Poslední Přemyslovci a jejich dědictví, s. 352
37. ↑ Václav III., s. 34–35
38. ↑ Velké dějiny, s. 461
39. ↑ Václav II., s. 191
40. ↑ Kroniky stredovekého Slovenska : stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Ed. Július Sopko. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 1995. 384 s. ISBN 80-85501-06-6. S. 64.
41. ↑ Zbraslavská kronika, s. 122
42. ↑ Kroniky stredovekého Slovenska, str. 64
43. ↑ Václav II., s. 207
44. ↑ Století posledních Přemyslovců, s. 353
45. ↑ Kroniky stredovekého Slovenska, str. 299
46. ↑ ^{a b} Václav II., s. 208
47. ↑ Století posledních Přemyslovců, s. 354
48. ↑ Velké dějiny, s. 472, 473
49. ↑ Braniboři v Čechách, str. 155
50. ↑ Poslední Přemyslovci a jejich dědictví, s. 425
51. ↑ Zbraslavská kronika, s. 126
52. ↑ Století posledních Přemyslovců, s. 357
53. ↑ Václav II., s. 210
54. ↑ Přemyslovci. Jak žili, vládli, umírali, s. 273

Pozri aj

• Dejiny Česka
• Zoznam panovníkov Česka
• Zoznam panovníkov Poľska

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Václav II. (český kráľ)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Václav II. na českej Wikipédii.