Velatická kultúra alebo presnejšie staršia/velatická fáza okruhu stredodunajských popolnicových polí bola kultúra/fáza asi 1250 až 1000 pred Kr. (teda v mladej bronzovej dobe) na južnej Morave, juhozápadnom Slovensku, v Dolnom Rakúsku, Burgenlande a severozápadnom Maďarsku.^[1]

Vyvinula sa priamo zo stredodunajskej mohylovej kultúry.

Delí sa na^[1]:

• starý stupeň: stupeň Baierdorf-Lednice
• stredný stupeň: stupeň Velatice-Očkov
• mladý stupeň: stupeň Oblekovice

Slovensko

Na Slovensku sa vyskytovala cca 1250 – 1000 pred Kr. západne od Váhu.

Významné hradiská velatickej kultúry sú Kostolec v obci Ducové, Pohanská nad Plaveckým Podhradím a Devín, významné popolnicové pohrebiská Chotín, Devínska Nová Ves, Zohor a významná je mohyla v Očkove. Kultúra sa podobala čakanskej kultúre. Ako ona ovládala hraničné územia lužickej kultúry. Je charakterizovaná okrem iného len ojedinele sa objavujúcimi mohylami (zato s bohatými milodarmi) a kolovými najviac dvojpriestorovými stavbami. Rozsiahla kniežacia mohyla v Očkove je vonkajším znakom nápadnej spoločenskej diferenciácie v tom čase.

Okolo roku 1200 pred Kr. sa počet obyvateľstva na Slovensku znížil, čo veľmi pravdepodobne súvisí s účasťou velatickej a susednej čakanskej kultúry na tzv. sťahovaniach národov bronzovej doby. S prvým sťahovaním, súvisiacim s útokmi tzv. morských národov vo Východnom Stredomorí (zničenie Kréty, mykénskej civilizácie, boje s Egyptom), ktoré sa skončili začiatkom 12. storočia pred Kr., a asi aj príchodom Dórov do Grécka, zrejme súvisí aj (na západnom Slovensku) zmena usporiadania spoločnosti, ktorú odteraz vedú vojenskí vodcovia, z ktorých sa konštituovali kniežatá a veľmoži.

Po prelome Reineckeho stupňov Ha A1 a Ha A2 (teda okolo roku 1100 pred Kr.) sa územie kultúry vyľudňuje a ochudobňuje, z čoho sa usudzuje, že sa príslušníci tejto kultúry (azda etnicky identickí s Praitalikmi) zúčastnili druhej vlny veľkého sťahovania národov bronzovej doby. Nasledujúce obdobie velatickej kultúry je základom podolskej kultúry.

Zdroje