Archaeological Site of Aigai (modern name Vergina)*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Vergina
Štát	Grécko
Typ	kultúrna pamiatka
Kritériá	i, iii
Identifikačné č.	780
Región**	Európa a Severná Amerika
Súradnice	40°28′17″S 22°19′5.99″V / 40,47139°S 22,3183306°V / 40.47139; 22.3183306Súradnice: 40°28′17″S 22°19′5.99″V / 40,47139°S 22,3183306°V / 40.47139; 22.3183306
História zápisu
Zápis	1996  (20. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Vergina (v gréčtine Βεργίνα) je malé mestečko v severnom Grécku, lokalizované v kraji Imathia, Centrálna Macedónia. Mesto sa stalo medzinárodne známe v roku 1977, keď grécky archeológ Manolis Andronikos odkryl pohrebisko kráľov Macedónie, o ktorom bol dlho presvedčený, vrátene hrobky Filipa II., otca Alexandra Veľkého. Nálezom sa oblasť Aigaia stala archeologickým náleziskom.

Súčasné mesto Vergina je približne 13 km juhovýchodne od okresného mesta Veroia (Βεροια) a približne 80 km juhovýchodne od Solúna, hlavného mesta gréckej provincie Macedónia. Vergina má približne dve tisíc obyvateľov, stojí na výbežkoch hôr Pieria v nadmorskej výške 120 m n. m. patrí medzi prvé staroveké macedónske mestá. Dodnes si však zachovala svoj pôvodný vzhľad. Vo Vergine sa nachádza unikátny pahorok, nekropola s takmer 300 hrobkami pochádzajúcimi z 11. – 9. storočia pred Kr. Od roku 1996 je Vergina zaradená do Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Dejiny

Dnešná Vergina vznikla spojením dedín, Barbes (Mπάρμπες) a Kutles (Κούτλες) v roku 1922. Oblasť nikdy nebola osídlená Slovanmi, ale počas turkokratie boli mnohé grécke rodiny v otrockom zajatí. Po Grécko-bulharskej a Grécko-tureckej výmene obyvateľov (1923) sa tu usadili Gréci z Bulharska a Malej Ázie.

Meno Vergina odporučili vtedajší obyvatelia mesta Veria, podľa legendárnej kráľovnej, ktorá pravdepodobne žila v okolí starovekej Verii.

Nájdené vykopávky v okolí bezpochybne stotožňujú mesto so starovekým mestom Aigai, ktoré bolo do roku 410 pred Kr. hlavným mestom kráľovskej Macedónie. Aj neskôr, potom ako sa hlavným mestom Macedónie stala Pella, slúžila Vergina ako pohrebisko macedónskych kráľov.

Αrcheologické nálezy

Hrobka Thessaloniké, sestry Alexandra Veľkého

Archeológovia sa zaujímali najmä o kopce v okolí mesta začiatkom roku 1850 vediac, že antická Aigai bola v okolí a podozrievajúc, že kopce určite slúžili ako pohrebné mohyly. Vykopávky začal realizovať začiatkom roku 1861 francúzsky archeológ Léon Heuzey, sponzorovaný cisárom Napoleonom III. Odkryl macedónsky kráľovsky palác pochádzajúci z dynastie Antigonovcov (z čias kráľa Antigona III. Dósóna r. 263 – 221 pred Kr.) časť bola čiastočne zničená ohňom, časť objavili na Palatiste, uchovanú ako spomienku kráľovského miesta. Napriek objavom sa práca na vykopávkach pre ochorenie spoôsobené maláriou zastavila.

V roku 1937 Univerzita v Solúne začala pokračovať v práci na vykopávkach. Našli ďalšie a ďalšie ruiny antického paláca, ale prácu tentoraz prerušila druhá svetová vojna, konkrétne boje s Talianskom v roku 1940. Po vojne práce opäť pokračovali a počas 50-tich a 60-tich rokov odkryli celý kráľovský palác. Grécky archeológ Manolis Andronikos bol presvedčený, že vrch ukrýva "Veľkú mohylu" (v gréčtine Μεγάλη Τούμπα – Megali Túmpa) s hrobkami macedónskych kráľov. V roku 1977 Andronikos podnikol šesťtýždňové prekopávanie vrchu, o ktorom bol presvedčený, že ukrýva "Veľkú Mohylu", a našiel štyri zahrabané komory. Identifikoval ich ako dosiaľ neporušené hrobky. Ďalšie tri našiel v roku 1980. Vykopávky pokračovali ďalej cez 80-te a 90-te roky. Andronikos svojou prácou potvrdil tvrdenia, že toto je pohrebné miesto kráľov Macedónie, vrátane hrobky Filipa II. Okrem iného potvrdil aj prítomnosť hrobky Alexandra IV. Macedónskeho, syna Alexandra Veľkého a Roxany, jeho legitímnej manželky, ktorých pár rokov po jeho smrti zavraždili.

Múzeum a artefakty

Zlatý larnax a zlatý veniec v múzeu

Múzeum slávnostne otvorili v roku 1993. Slúži zároveň na ochranu hrobiek, na výstavu artefaktov a dáva jedinečný pohľad na "Veľkú Mohylu" pred a počas vykopávkových prác. Vnútri múzea sa nachádzajú štyri hrobky a jeden pomník, tzv. héroon. Slúžil na prijímanie obetných a iných darov, prípravu obety a podobne. Hrobku Filipa II. odkryli roku 1977, je tvorená z dvoch častí. Hlavná miestnosť obsahuje mramorový sarkofág, vnútri sarkofágu sa nachádzal larnax – zlatá truhlica s telesnými pozostatkami Filipa II. Váži 11 kg a celá je vyrobená z 24 karátového zlata. Okrem telesných pozostatkov truhlica obsahovala aj zlatý veniec, tvorený z 313 tepaných zlatých dubových lístočkov a 68 zlatých žaluďov, vážiaci 717 gramov, veľmi precízna práca. V miestnosti sa taktiež našla aj zlatá a slonovinová plná zbroj hodná kráľa a po oblúkoch bohato vyrezávané posledné lôžko, na ktorom kráľ spočíval až do vykonania pohrebného obradu. V predsieni sa nachádzal iný sarkofág, menší ako kráľovský a s menším larnaxom vnútri. Obsahoval telesné pozostatky kráľovej manželky, uložené v zlato-purpurovom zamate, dookola dekorovaný kvetmi a glazúrou. Nachádzal sa tam ešte jeden larnax, ale našla sa iba časť z neho so zlatým vencom zo zlatých lístkov a kvetov myrty, pravdepodobne ho zničil pohrebný obrad, ktorý sa vykonával ohňom, kedy sa zapálilo lôžko aj s telom. Predtým, než oheň pohltil telo, obdarovali ho darmi, ktoré bude potrebovať na druhom svete. Nádoby s vínom, lebo verili, že mŕvi sú veľmi smädní, zbrane a vojnový výstroj, šperky, a tiež nádoby na olejčeky a krémy, riady alebo kuchynské potreby ak zomrela žena. Keď oheň dotlel, pozbierali pozostatky, ktoré nezhoreli, umyli ich vínom zriedeným s vodou a uložili do zlatej truhlice. Nad vstupom do hrobky sa nachádza nástenná maľba merajúca 5,6 m, znázorňujúca poľovnú scénu.

V roku 1978 bola časť hrobky pri hrobke Filipa II. taktiež odkrytá. Patrí Alexandrovi IV. Macedónskemu, zabili ho ako 13 – 15 ročného, bol to syn Alexandra Veľkého. Bola o niečo menšia než predchádzajúca hrobka a tiež nebola vylúpená. Rovnako pozostávala z dvoch častí, ale iba hlavná miestnosť obsahovala telo po kremácii, veľký kamenný podstavec a veľkú striebornú nádobu na vodu a ďalšie telesné pozostatky. Okrem iného sa tu nachádzali aj domáce kuchynské potreby a výzbroj. Steny hrobky sú dekorované maľbami s motívom antického vojnového vozu.

Ďalšie dve hrobky našli porušené a vykradnuté. Prvá hrobka s nástennou maľbou "Únos Persefony" bola odkrytá v roku 1977 a napriek tomu, že neobsahovala žiadne cennosti, nad vstupom objavili nádhernú nástennú maľbu znázorňujúcu ako Hádes unáša Persefonu. Druhá hrobka bola odkrytá až v roku 1980, bola ťažko poškodená, mohli sa v nej nachádzať drahé šperky a iné cennosti, vstup tvoria štyri odolné stĺpy v dórickom štýle. Bola postavená pravdepodobne v 4. storočí pred Kr. a archeológovia sú toho názoru, že v nej spočíval kráľ Antigonos II. Gonatas.

Vergínske slnko alebo Vergínska hviezda

Vergínske slnko

Na vrchnáku larnaxu Filipa II. sa nachádza symbol slnka alebo hviezdy, ktorý bol nazvaný Vergínske slnko. Tento symbol sa stal jablkom sváru v roku 1991, kedy nezávislá Macedónska republika (do OSN prijatá pod dočasným názvom FYROM – Bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko) použila Vergínske slnko na svojej novej vlajke. Tento krok považovalo Grécko za útok na svoje historické dedičstvo a vyjadrenie územných nárokov zo strany postjuhoslovanského štátu. V roku 1995 Macedónska republika na nátlak Grécka svoju vlajku zmenila. Namiesto symbolu z Vergíny bol zavedený symbol vychádzajúceho slnka. Grécko od tej doby používa Vergínské slnko ako symbol vlastnej provincie Macedónia.

Pozri aj

• Vergínske slnko
• Macedónia

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vergina

Externé odkazy

• http://odysseus.culture.gr
• http://odysseus.culture.gr
• http://whc.unesco.org
• http://www.kzu.ch
• http://www.kzu.ch
• http://users.forthnet.gr

Zdroje

• Manolis Andronikos: Vergina. The Royal Tombs and the Ancient City. 1984.
• Julia Vokotopoulou: Führer durch das Archäologische Museum Thessaloniki. Editionen Kapon, Athen 1996, S. 149-178, ISBN 960-7254-35-X
• Ioannis Touratsoglou: Makedonien – Geschichte, Monumente und Museen. Ekdotike Athenon, Athen 1995, 1997, ISBN 960-213-329-5