Vitalizmus (z lat. vita - život) je filozofický smer (najmä v biológii), ktorý tvrdí, že na vznik a trvanie životných prejavov je potrebná tvorivá, nemateriálna až nadprirodzená sila nazývaná životná sila (lat. vis vitalis), entelechia, duša a podobne. Je to opak mechanicizmu.

Počiatky smeru nájdeme u Platóna (učenie o duši) a Aristotela (učenie o entelechii), ale ako koncepcia vznikol vitalizmus až v 17.-18. storočí. V 18. a 19. storočí boli rozšírené diskusie medzi biológmi ktorí tvrdili, že známe zákony fyziky nakoniec vysvetlia rozdiel medzi životom a neživotom a vitalistami, ktorí tvrdili, že životné procesy nie je možné redukovať na mechanické procesy. Niektorí biológovia - vitalisti navrhli testovateľné hypotézy, ktoré mali preukázať nedostatky mechanistických vysvetlení, ale tieto experimenty neposkytli podporu pre vitalizmus. Biológovia teraz považujú vitalizmus v tomto zmysle za nahradenú vedeckú teóriu, vyvrátenú empirickými dôkazmi.^[1]

Vývoj vitalizmu

Zmienka o tom, že telesné funkcie sú dôsledkom vitalistického princípu existujúceho vo všetkých živých organizmoch, má korene siahajúce prinajmenšom do rokov 384 pred Kr. - 322 pred Kr. Kým vitalistické myšlienky sa stali bežnými v tradičnej medicíne,^[2][3][4] pokusy vytvoriť funkčné vedecké modely sú datované od 17. storočia, kedy sa argumentovalo, že hmota existuje v dvoch radikálne rôznych formách, čo bolo odpozorované z ich správania v súvislosti s teplom. Tieto dve formy hmoty boli nazvané organická hmota a anorganická hmota. Anorganická hmota mohla byť roztopená a do pôvodného stavu vrátená odobraním tepla. Organické zlúčeniny boli zohrievaním premenené na nové formy, ktoré nemohli byť vrátené do pôvodného stavu (ireverzibilný dej). Tvrdilo sa, že podstatný rozdiel medzi týmito dvomi druhmi hmoty je vo vitálnej sile, ktorá mala byť prítomná len v organickej hmote.

Vynálezom mikroskopu v 16. storočí bola podporená teória, podľa ktorej príčinou chorôb sú mikroorganizmy. Taktiež lepším pochopením funkcie orgánov v ľudskom tele sa udržiavanie života stalo pochopiteľnejšie, čím sa stratila potreba vysvetľovať životné pochody v termínoch "vitálnych síl". Aj napriek tomu, vitalistické myšlienky boli stále podľa mnohých vedcov nevyhnutné k vysvetleniu ako organizmy udržujú život.

Flogistonová teória, ktorá bola rozvinutá J.J. Becherom a G. Stahlom na konci 17. storočia tvrdila, že všetky horľavé materiály obsahujú flogiston, substanciu bez farby, pachu, chuti alebo hmotnosti, ktorá sa uvoľňuje pri horení. Po zhorení sa myslelo, že látka zbavená flogistonu, je vo svojej "pravej" forme nazývanej calx.

Vitalizmus v chémii

V chémii bol vitalizmus zodpovedný za názor, že organické zlúčeniny pochádzajú len zo živých organizmov, vznikajú za pomoci životnej sily a preto sa nedajú pripraviť v laboratóriu. Ale už v roku 1783 Carl Wilhelm Scheele pripravil kyanovodík a Joseph Louis Gay-Lussac syntetizoval dikyán (C₂N₂), z ktorého potom Friedrich Wöhler pripravil v roku 1824 kyselinu šťaveľovú.

Za hlavný míľnik konca vitalistických predstáv sa však považuje Wöhlerova syntéza z roku 1828, pri ktorej sa Wöhlerovi podarilo zahrievaním kyanatanu amónneho pripraviť močovinu, látku pomocou ktorej cicavce vylučujú zo svojho tela nepotrebný dusík.

NH₄OCN → (NH₂)₂CO

Tým definitívne dokázal, že je možné organické zlúčeniny pripraviť umelo.

Referencie

Tento článok týkajúci sa chémie je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.