Marcus Vitruvius Pollio (* 80/70 pred Kr. – † po 15 pred Kr.) bol starorímsky technik, architekt a autor diela De architectura (O architektúre), v ktorom sa dochovali cenné vedomosti o rímskom staviteľstve a technických objavoch.

Vitruvius pôsobil v Caesarovom vojsku ako veliteľ stavebných inžinierov (praefectus fabrum) a v mierovom období ako civilný architekt. Za vlády Augusta ho práve jeho rozsiahle skúsenosti v oblasti staviteľstva viedli k tomu, aby svoje poznatky spísal v desiatich knihách, ku ktorým boli priložené aj nákresy.

Vitruviov praenomen Marcus nie je doložený a ide iba o predpokladané meno. Tak isto ani jeho cognomen Pollio nie je istý. Objavuje sa síce pod týmto menom vo výťahu Cetia Faventina (Vitruvius Polio aliique auctores), ale tento úsek sa dá čítať dvojako: ako “Vitruvius Pollio a iní” alebo “Vitruvius, (Asinius) Pollio a iní”.

Podľa vlastných slov sa Vitruvius narodil ako slobodný občan a slúžil vo vojsku Julia Caesara v Hispánii, Galii, Akvitánii a Ponte. V Caesarovom vojsku zastával presnú pozíciu veliteľa technickej jednotky zodpovednej za konštrukciu a údržbu obliehacích strojov – balíst, škorpiónov a ďalších metacích zariadení^[1]. Je pravdepodobné, že sa Pollio zúčastnil tak dôležitých vojenských operácii ako obliehania Massilie (49 pred Kr.), bitky pri Alesii a Gregovii a obliehania Avarica v Galii (52 pred Kr.).

O Vitruviovej civilnej kariére je len niekoľko málo zmienok pochádzajúcich z jeho pera. Hoci sa podieľal veľmi pravdepodobne na navrhovaní a konštrukcii viacerých stavieb, sám spomína iba jednu – verejnú budovu (basilica) v meste Fanum (dnes Fano) dokončenú roku 19 pred Kr. Po tejto stavbe dnes nezostáva ani stopa, aj keď je možné, že, v súlade s kresťanským zvykom, bola premenená na cirkevnú budovu a teraz tvorí súčasť katedrály v tomto meste.

V starobe si za svoje životné zásluhy a za napísanie De architectura vyslúžil Vitruvius Pollio priazeň cisára Augusta, ktorý ho štedro podporoval. Jeho presný dátum smrti nie je známy, predpokladá sa ale, že k nej došlo až po roku 15 pred Kr.

De architectura je jediné dochované klasické dielo, z ktorého si dnes môžeme urobiť predstavu o rímskom staviteľstve a jeho možnostiach. Dielo bolo napísané približne v roku 20 pred Kr.^[2]. Skladá sa z 10 kníh, jednotlivé knihy diela sú venované:

1. základy urbanistiky a plánovania miest, krajinná architektúra, potrebná kvalifikácia architekta, alebo presnejšie stavebného inžiniera
2. stavebné materiály
3. chrámy a stĺpový rád
4. pokračovanie 3. knihy
5. verejné budovy, divadlá, kúpele, zápasiská, fórum
6. súkromné budovy, grécky dom
7. vnútorné dekoratívne omietky, vnútorné zariadenia, farby
8. vodné zdoje, akvadukty, studne a cisterny hydraulika
9. meranie, geometria, astronómia (obsahuje popis slnečných hodín)
10. stavebné a vojenské stroje (obliehacie stroje, mlyn, zdviháky,...)

De architectura je dielo významné nielen ako súbor staviteľských poznatkov, ale i ako práca, ktorá o architektúre a staviteľstve pojednáva z filozofického a estetického hľadiska. Podobne ako Cicero v spise De oratore (O rečníkovi) požaduje od rečníka dokonalé a všestranné vzdelania, i Vitruvius žiada, aby staviteľ mal znalosti plynúce zo všetkých oborov (Cicero bol pre Vitruvia literárnou predlohou). De architectura sa pridržiava aristotelovského teleologického pohľadu na podstatu staviteľstva. Všetky stavby by mali vychádzať z prírody a jej bezmedznej účelovosti. Tri vývojové stupne gréckej architektúry – známe ako dórsky, iónsky a korintský sloh – sa podľa Vitruvia pridržiavajú Aristotelovho modelu.

Vrcholom staviteľského umenia prírody, ktoré sa pokúša architekt pochopiť, je konštrukcia samotného ľudského tela. Vitruvius je tvorcom konceptu označovaného ako homo vitruvius (vitruviánsky muž), teda človeka, ktorého proporcie sú vpísané do kružnice a štvorca, dvoch základných geometrických tvarov. Podobu takéhoto ideálneho človeka nakreslil humanista Leonardo da Vinci.

Vitruvius stanovuje v De architectura tri kritéria, ktoré má akákoľvek stavba spĺňať – firmitas, utilitas, venustas (trvácnosť, užitočnosť, krása).

Tak ako ostatné diela o rímskej architektúre, o existencii ktorých máme doklady, až do renesancie bola aj Vitruviova De architectura považovaná za stratenú. Roku 1414 ju objavil florentský humanista Poggio Bracciolini. Práca antického architekta poslúžila Leonovi Battistovi Albertimu ako hlavný zdroj pre jeho spis De re aedificatoria (1450)^[2]. Prvé kritické vydanie Vitruvia sa objavilo roku 1486 a bolo dielom Fra Giovanniho Sulpitia. Skoro nato nasledoval preklad do taliančiny (1521), francúzštiny (1547), angličtiny, nemčiny (1543) a španielčiny. Roku 1511 vytvoril pravdepodobne Fra Giovanni Giocondo drevoryty, ktoré nahradili stratené pôvodné ilustrácie.

Objav Vitruviovho spisu poskytol humanistickým staviteľom možnosť pochopiť a následne aplikovať princípy starovekej architektúry. Výsledky ich snaženia sa ukazujú v staviteľstve renesancie, baroka aj neoklasicizmu.

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marcus Vitruvius Pollio

• www.vitruvius.be Archivované 2009-06-28 na Wayback Machine úryvky z diela De architectura (po anglicky)