Vojna o rakúske dedičstvo
Bitka pri Fontenoy Pierre L'Enfant, olej na plátne
Dátum 16. december 1740 – 18. október 1748 Miesto Európa, Severná Amerika a India Casus belli Odmietnutie nástupníctva Márie Terézie a Pragmatickej sankcie Územné nároky pruského kráľa Fridricha II. v Sliezsku Výsledok Aachenský mier: Uznanie nárokov Márie Terézie na rakúsky, uhorský a český trón Uznanie Františka I. (manžel Márie Terézie) za cisára Rímsko-nemeckej ríše Strata časti rakúskeho územia v Taliansku (Parma a Piacenza, v prospech Španielska) a Sliezska (v prospech Pruska) Návrat Rakúskeho Nizozemska, získaného Francúzskom, Rakúsku
Protivníci
Francúzko Prusko (1740 – 42, 1744 – 45) Španielsko Bavorsko (1741 – 45) Sasko (1741 – 42) Neapolské kráľovstvo Janovská republika (1745 – 48) Švédsko (1741 – 43)	Habsburská monarchia Veľká Británia Hannoverské kurfirstvo Holandsko Sasko (1743 – 45) Sardínske kráľovstvo (1742 – 48) Rusko (1741 – 43, 1748)
Velitelia
Ľudovít XV. Fridrich II. Filip V. Karol VII. Albrecht Lorenzo de Mari Charles Emil Lewenhaupt	Mária Terézia František I. Juraj II. (personálna únia) Karl August Waldeck Fridrich August II. Peter Lacy

Mária Terézia

Vojna o rakúske dedičstvo alebo vojna o dedičstvo rakúske bol vojnový konflikt koalície Rakúska, Holandska a Veľkej Británie proti koalícii Bavorska, Francúzska, Neapolskeho kráľovstva, Sardínie a Španielska, (dočasne k nej v období 1740 – 1748 patrilo aj Prusko a Sasko) o nástupníctvo na trón Habsburskej monarchie. Dôvodom k vojne bolo odmietnutie nástupníctva Márie Terézie a Pragmatickej sankcie a tiež územné nároky pruského kráľa Fridricha II. v Sliezsku.

Prvé dva zo série konfliktov sú preto označované aj ako sliezske vojny.

V rámci prvých vojen (v rokoch 1740 – 1748) prišlo k niekoľkým dvojstranným konfliktom, ktoré bývajú spomínané ako samostatné stretnutia – išlo o koloniálne vojny Španielska s Veľkou Britániou a Veľkej Británie s Francúzskom, ďalej o švédsko-ruskú vojnu. Do kontextu týchto bojov býva zaraďované i jakobitské povstanie v Škótsku.

Príčiny a pozadie konfliktu

Cisár Karol VI.

Už v dobe vojny o španielske dedičstvo uzavrel vtedajší cisár Leopold I. so svojimi synmi dohodu o nástupníctve označovanú tradične ako Pactum mutuae succesionis. Predpokladal totiž, že títo založia nové habsburské rodové vetvy – starší Jozef v strednej Európe a mladší Karol v Španielsku. Okrem vzájomného následníctva v prípade vymretia mužských členov rodiny bolo po prvýkrát zmienené nástupnícke právo žien.

Predčasná smrť Leopoldovho syna Jozefa I. v roku 1711 spôsobila nielen obrat vo vojne o španielske dedičstvo, ale nútila posledného mužského príslušníka rodu Habsburgovcov pripraviť riešenie pre situáciu, že by tiež zomrel bez dediča. 19. apríla 1713 bola vydaná tzv. Pragmatická sankcia, ktorá v prípade, že by Karolom VI. Habsburgovci vymreli po meči, stanovovala nasledujúce poradie dedičov:

1. dcéry Karola VI.
2. dcéry Jozefa I.
3. dcéry a potom sestry Leopolda I. a ich potomstvo.

Hoci sa cisár zasadzoval o prijatie tohto dokumentu ako snemami jednotlivých štátov, tak susednými panovníkmi a možnými uchádzačmi o trón, vzápätí po jeho smrti 20. októbra 1740 boli nároky staršej dcéry Márie Terézie spochybnené.

Jej cieľom bolo udržanie habsburskej monarchie v zdedenej podobe, pretože jej nástupnícke práva podľa pragmatickej sankcie boli spochybňované susedmi. Od českých zemí bola v týchto vojnách oddelená väčšina Sliezska a Kłodzko.

Prvá sliezska vojna (1740 – 1742)

Pruský kráľ a brandenburský kurfirst Fridrich II. Veľký

Hneď po smrti Karola VI. napadli dedičské práva Márie Terézie bavorskí, saskí a brandenburskí kurfirsti. Bavorský panovník a manžel dcéry Jozefa I., Karol Albrecht, si nárokoval na cisársku korunu a habsburské dedičné zeme na základe stredovekého Privilegia minus, saský kurfirst a poľský kráľ Fridrich August svoje nároky odôvodňoval sobášom s jednou z dcér Jozefa I.. Brandenburský kurfirst a zároveň pruský kráľ, Fridrich II., vzniesol na základe polozabudnutých zmlúv zo 16. storočia dedičské nároky na niektoré sliezske kniežatstvá.

Obsadenie Sliezska pruským kráľom

15. novembra 1740 vystúpil pruský panovník Fridrich II. s požiadavkou, aby mu Rakúsko prenechalo celé Sliezsko výmenou za dva milióny zlatých, záruku rakúskych dŕžav a za podporu pri menovaní manžela Márie Terézie za cisára. Fridrich II. čakal na odpoveď presne jeden mesiac a jeden deň a 16. decembra 1740, vzhľadom k tomu, že nedostal odpoveď, obsadili pruské vojská postupne celé Sliezsko. Armáda Fridricha II. bola vtedy najmodernejšie vybavená a riadená armáda v Európe, naopak rakúske oddiely boli oslabené nedávno skončenými vojnami s Turkami a ich organizácia nebola veľmi dobrá.

Prvá prehratá bitka

Mária Terézia odpovedala útokom – vyslala približne 16 000 rakúskych vojakov, no pruských vojakov bolo dvakrát viac. Habsburské jednotky rýchlo ustúpili do Čiech a na Moravu a pruské víťazstvo bolo zavŕšené 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach. Rakúske vojsko bolo porazené a Mária Terézia tak prehrala svoju prvú bitku. V tom čase bolo jediným spojencom Rakúska Anglicko, no to podporovalo Máriu Teréziu najmä finančne, ale Rakúsko potrebovalo skôr vojenskú podporu. Neúspech jej vojska v bitke pri Molviciach sa stal motiváciou pre ďalšie nepriateľské štáty – Francúzsko, Španielsko, Bavorsko a Sasko, ktoré sa spojili s Pruskom. Ich hlavným cieľom bolo urobiť z Rakúska slabý štát, vďaka čomu by mohli získať mnohé jeho územia.

Vojnoví spojenci

Hrozba narušenia mocenskej rovnováhy v Európe rozpadom podunajského súštátia viedla už vo februári 1741 ku vzniku protipruskej koalície v Drážďanoch. Jej členmi sa stali Veľká Británia, Rusko, Nizozemsko a Sasko, ktoré však koalíciu čoskoro opustilo. K spojencom Pruska patrili tri bourbonovské kráľovstvá Francúzsko, Španielsko a Neapolsko, ďalej Švédsko a kolínsky kurfirst.

Korunovácia Márie Terézie v bratislavskom Dóme sv. Martina

Podpora Uhorska

V júni 1741 odcestovala Mária Terézia do Prešporka, vtedajšej Bratislavy, aby zistila, aký má Uhorsko názor na pragmatickú sankciu, keďže vďaka tomuto dokumentu vládla aj Uhorsku. Tiež sa zaujímala aj o ich podporu. Uhorsko uznalo pragmatickú sankciu a rozhodlo sa podporiť Rakúsko aj vojensky. No žiadalo väčšiu samostatnosť. Mária Terézia potvrdila pred uhorským ríšskym snemom všetky predošlé privilégia, oslobodila šľachtu od daní a potvrdila, čo sľúbil Karol VI. – ak zomrú všetci potomkovia Karola VI., Jozefa I. a Leopolda I., tak si Uhorsko bude môcť zvoliť vlastného kráľa. Pravdepodobnosť, že by vymreli všetci títo nasledovníci však bola veľmi malá, pretože Mária Terézia mala už v tom čase dediča trónu, budúceho Jozefa II., a ďalšie tri dcéry. Následne sa Mária Terézia stala uhorskou kráľovnou a dňa 25. júna 1741 bola v Bratislave korunovaná. Vďaka tomu si v Uhorsku získala veľa priaznivcov. Na jeseň roku 1742 získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa tak zväčšila na približne 30 000 vojakov. Bolo to po prvýkrát, kedy Uhorsko povolalo svoje vojsko na obranu celej Rakúskej ríše, nielen na obranu uhorskej časti.

11. septembra 1741 predstupuje Mária Terézia pred ríšsky snem druhýkrát. Podľa legendy vystúpila v čiernych šatách, v rukách držala polročného Jozefa II. a so slzami v očiach hovorila, že ju opustili všetci spojenci a teraz má len Uhorsko. Uhorských šľachticov to natoľko povzbudilo, že jej poskytli finančné zdroje a vojsko a dokonca uznali jej manžela za spoluvládcu Uhorska.

Francúzsko a Karol Albrecht

Cisár Karol VII. Albrecht

15. augusta 1741 prekročila Rýn a vpadla do Horného Rakúska a potom aj do Čiech spojená bavorsko-francúzska armáda. Zámienkou bola pomoc bavorskému kurfirstovi Karolovi Albrechtovi. A o mesiac neskôr, 15. septembra 1741, dobyli Linec, kde si nechal Karol Albrecht odprisahať vernosť. Mária Terézia musela uzavrieť s Pruskom dohodu, že sa Prusko nespojí s Karolom Albrechtom a nezaútočí, výmenou za Sliezsko, ktorého sa vzdala až po Kladskú Nisu. Táto zmluva bola podpísaná v Klein-Schenellendorfu.

26. novembra dobylo Francúzsko, Sasko a Bavorsko Prahu a 9. decembra 1741 bol bavorský kurfirst Karol Albrecht českými stavmi zvolený za kráľa. Tento vývoj primäl Sasko k zmene doterajšej koalície. Jeho kurfirstovi bola za podporu cisárskej voľby Karola Albrechta ponúknutá Morava, ktorá mala byť zároveň povýšená na kráľovstvo, a Dolné Rakúsko. Karol Albrecht bol v januári 1742 skutočne zvolený za cisára a korunovaný svojim bratom kurfirstom a kolínskym arcibiskupom.

Začiatkom roku 1742 dobyl niektoré rakúske územia, Bavorsko a napokon 12. februára 1742 dobyl aj Mníchov. Vtedy sa tiež nechal korunovať za rímskonemeckého cisára. Manžel Márie Terézie, František, tak stratil možnosť získať tento titul. Touto dobou však už habsburské vojenské jednotky povolané narýchlo z Uhorska a z Talianska vstupovali do Mníchova, sídla novo korunovaného cisára. Ten požiadal o pomoc svojho pruského spojenca Fridricha II., ktorý sa rozhodol, že odstúpi od zmluvy, ktorú uzavrel s Máriou Teréziou, a vytiahol priamo proti Viedni. V bitke pri Chotusiciach neďaleko Čáslavi porazil 17. mája 1742 vojsko švagra Márie Terézie Karola Lotrinského.

Dočasný mier vo Vroclave

Svoje víťazstvo si poistil prímerím vo Vroclave uzavretom 11. júna 1742 a berlínskou mierovou zmluvou z 28. júla 1742. Mária Terézia bola nútená pristúpiť na nevýhodný mier, ktorým strácala Kłodzko a takmer celé Sliezsko, pretože nutne potrebovala uvoľnenie svojich armád pre boje s ostatnými členmi koalície na bavorskom a talianskom fronte. Fridrich II. požadoval aj územie dnešného Královohradeckého kraja, no to mu odmietla Mária Terézia prepustiť. Rakúsku po tejto dohode zostalo z bývalého Sliezska len Tešínsko, Opava a Krnov. Vďaka berlínskemu mieru sa mohli vojenské jednotky, ktoré boli pôvodne vyčlenené na obranu proti Prusku, sústrediť na dobytie Česka, kde sa medzitým rozmohla francúzska šľachta. Väčšina českej šľachty bola proti Karolovi Albrechtovi a mnohí z nich začali verejne odporovať. 26. decembra 1742 bolo české územie dobyté späť pod rakúsku korunu. Krutovláda Karola Albrechta bola ukončená.

Ďalšie boje proti Francúzsku

Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia. V tomto období sa Márii Terézii začalo dariť aj proti Francúzsku – 27. júna 1743 porazila spolu s Anglickom Francúzsko v bitke u Dettingenu a Francúzsko sa tak muselo stiahnuť späť za Rýn. Vďaka tomuto víťazstvu mohla Mária Terézia opäť uvažovať nad znovu získaním Lotrinska a Štrasburgu. Aby sa jej to podarilo, uzavrela 13. septembra 1743 vo Wormse spojenectvo s Anglickom a sardínsko – piemontským kráľovstvom.

Dočasný mier s Pruskom a cisárska koruna

Prímerie s Pruskom umožnilo habsburským armádam s prestávkami viac než dvojročnú okupáciu Bavorska, rodovej dŕžavy rímského cisára Karla VII. Ten iróniou osudu umiera práve 20. januára 1745, kedy jeho jednotky opäť vstupujú do Mníchova. Vdova Mária Amália, dcéra Jozefa I., potom so svojou sesternicou Máriou Teréziou uzavrela mier a jej syn a následník Maximilián III. Jozef sa vzdal nároku na cisársku korunu. Novým rímskym panovníkom sa stal manžel Márie Terézie František I. Štefan Lotrinský.

Druhá sliezska vojna (1744 – 1745)

Poloha Sliezska na mape.

Po zvolení Františka Štefana cisárom a zneutralizovaní Bavorska vycítila Mária Terézia šancu na obnovenie svojej vlády nad Sliezskom. Porážka pruského panovníka Fridricha II. mala zároveň zabezpečiť rakúsku hegemóniu v Ríši. V januári 1745 bola vo Varšave uzavretá protipruská koalícia zložená z Veľkej Británie, Rakúska, Nizozemska, Saska a Poľska.

Útoku tejto koalície sa snažil Fridrich II. predísť už 15. augusta 1744 vpádom do východných Čiech, ktorý mal oslabiť rakúske jednotky. Porušil tak mier dohodnutý s Anglickom z roku 1742. Protiofenzíva spojených rakúsko-saských vojsk následujúceho roku skončila v rýchlom slede niekoľkými porážkami v bitkách pri Hohenfriedberge (neďaleko Świdnice) a Kesselsdorfe (v Sasku). Svoje úspešné ťaženie zavŕšil pruský kráľ obsadením Drážďan a kapituláciou Saska. 4. júna 1745 v bitke pri Dobroměři a 30. septembra 1745 v bitke pri Ždáru u Trutnova prehralo Rakúsko proti Fridrichovi. Navyše spolu s Anglickom prehrali 11. mája 1745 pri Fontenoy v rakúskom Nizozemsku ďalšiu bitku, ktorú viedli s Francúzskom. Kvôli týmto prehratým bitkám a kvôli strachu z útoku na Čechy podpísala Mária Terézia ďalší, v poradí už tretí, mier s Fridrichom II.. 25. decembra 1745 bol uzatvorený Drážďanský mier, v ktorom sa definitívne zriekla Sliezska. Naopak, Fridrich II. prisľúbil, že uzná Františka Lotrinského za rímskonemeckého cisára.

Ukončenie bojov a mier

Tak zostávali Márii Terézii ešte dve vojny – v Taliansku a Nizozemsku. 16. júna 1746 vyhrala armáda Jozefa Wenzela, lichtenštajnského kniežaťa, bitku proti francúzsko – španielskemu vojsku pri Piacenze a Mária Terézia si tak mohla pripísať ďalšie víťazstvo.

V roku 1746 sa do konfliktu zapojilo aj Rusko, ktoré sa priklonilo na stranu Rakúska a Anglicka. Rusku sa tiež podarilo získať vplyv v Poľsku. V Rusku v tej dobe vládla cárovná Alžbeta I., ktorá nastúpila na trón rok po nástupe Márie Terézie na rakúsky trón. Tieto dve vládkyne spolu spísali 2. júna 1746 dohodu, podľa ktorej si Mária Terézia v prípade, že Prusko na ňu opäť zaútočí, bude robiť nárok na Sliezsko, ktorého sa pôvodne kvôli mieru z 25. decembra 1745, vzdala.

Definitívny mier a uznanie pragmatickej sankcie

Anglicko už bolo vyčerpané neustálymi a pokračujúcimi vojnami s Francúzskom, a tak nútilo Máriu Teréziu, aby súhlasila s mierom, ktorý by pomohlo Anglicko dojednať. Mária Terézia však všetko začala zdržovať. Medzitým sa Anglicko dohodlo s Francúzskom na predbežnom mieri, ktorý 30. apríla 1748 predložili Márii Terézii. Tá bola bola nútená súhlasiť s týmto predbežným a neskôr aj s konečným mierom, ktorý bol uzavretý 18. októbera 1748. Vďaka tejto zmluve stratilo Rakúsko len niekoľko menších území, a to Parmu, Piacenzu a Guastallu, a jedno veľké a dôležité územie – Sliezsko. Naopak, ponechalo si Nizozemsko a Miláno. Navyše všetkých osem krajín, Anglicko, Holandsko, Sardínia – Piemont, Francúzsko, Španielsko, Janov, ktoré schválilo túto mierovú zmluvu, definitívne uznalo a potvrdilo platnosť pragmatickej sankcie.

Dôsledky

Uvedená vojna nevyriešila mocenské problémy Európy. Jej pokračovaním bola sedemročná vojna.

Pozri aj

• Sliezske vojny
• Sedemročná vojna
• Pragmatická sankcia
• Mária Terézia
• Fridrich II. Veľký
• Karol VII. Albrecht

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojna o rakúske dedičstvo

Literatúra a zdroj

• Bělina, Pavel: Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek X., 1740-1792. Paseka, Praha 2001. ISBN 80-7185-384-4.
• Maur, Eduard: Marie Terezie: 12.5.1743. Korunovace na usmířenou. Havran, Praha 2003. ISBN 80-86515-22-2.
• Stellner, František: Fridrich Veliký. Cesta Pruska k velmocenskému postavení. Panevropa, Praha 1998. ISBN 80-85846-10-1.
• Tapié, Victor Lucien: Marie Terezie a Evropa od baroka k osvícenství. MF, Praha 1997. ISBN 80-204-0616-6.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marie Terezie na českej Wikipédii.

Externé odkazy

• Článok Aleša Skřivana v Historickém obzoru (po česky)
• Článok na portáli britishbattles.com (po anglicky)