Vulkanická zima alebo sopečná zima je zníženie globálnych teplôt spôsobené sopečným popolom a kvapkami kyseliny sírovej a vody, ktoré po veľkej, obzvlášť explozívnej sopečnej erupcii zakrývajú Slnko a zvyšujú albedo Zeme (zvyšujú odraz slnečného žiarenia).^[1] Dlhodobé ochladzovacie účinky závisia predovšetkým od prienikom sírnych plynov do stratosféry, kde podliehajú sérii reakcií za vzniku kyseliny sírovej, ktorá môže nukleovať a tvoriť aerosóly.^[2] Sopečné stratosférické aerosóly ochladzujú povrch tým, že odrážajú slnečné žiarenie a zohrievajú stratosféru tým, že absorbujú pozemské žiarenie. Zmeny v otepľovaní a ochladzovaní atmosféry vedú k zmenám v troposférickej a stratosférickej cirkulácii.

Historické príklady

• Toba - Predpokladaná sopečná zima nastala približne pred 71 000 až 73 000 rokmi po erupcii supervulkánu Toba na ostrove Sumatra v Indonézii. V nasledujúcich 6 rokoch sú evidované usadeniny najväčšie množstvo sopečnej síry za posledných 110 000 rokov, čo pravdepodobne spôsobilo výrazné odlesnenie juhovýchodnej Ázie a ochladenie globálnej teploty o 1 °C.^[3]
• 1159 pred n. l. - výbuch sopky Hekla na Islande.
• 536 - vulkanická zima v roku 536 pravdepodobne spojená s erupciou sopky. Najnovšíe teórie ju spájajú so sopečnou činnosťou v strednom Salvádore.
• 945 alebo 946 - Predpokladá sa, že erupcia hory Paektu v roku 946 spôsobila veľký globálny klimatický výkyv s regionálnymi anomáliami chladnejšieho počasia a sneženia v rokoch 945 až 948.
• 1257 - Erupcia sopky Samalas v Indonézii v roku 1257. Erupcia po sebe zanechala veľkú kalderu vedľa Rinjani, v ktorej sa nachádza jazero Segara Anak. Táto erupcia mala pravdepodobne index sopečnej výbušnosti 7, čo z nej robí jednu z najväčších erupcií súčasnej holocénnej epochy.
• 1315 - 1317 - Veľký hladomor v rokoch 1315 - 1317 v Európe mohol byť urýchlený sopečnou udalosťou, Možno išlo o sopečnú udalosť na hore Tarawera na Novom Zélande, ktorá trvala približne päť rokov.
• 1452 alebo 1453 - Kataklizmatická erupcia, stále záhadná erupcia v rokoch 1452/1453, spôsobila celosvetové výkyvy.
• 1600 - V Peru vybuchla sopka Huaynaputina.^[4] Štúdie letokruhov stromov ukazujú, že rok 1601 bol studený. Rusko malo v rokoch 1601 - 1603 najhorší hladomor. V rokoch 1600 až 1602 mali Švajčiarsko, Lotyšsko a Estónsko mimoriadne studené zimy. V roku 1601 sa vo Francúzsku oneskorila úroda vína a v Peru a Nemecku sa produkcia vína zrútila. V Číne neskoro rozkvitli broskyne a jazero Suwa v Japonsku predčasne zamrzlo.
• 1783 - Pri výbuchu sopky Laki na Islande sa uvoľnilo obrovské množstvo oxidu siričitého, čo malo za následok úhyn veľkej časti hospodárskych zvierat na ostrove a katastrofálny hladomor, ktorý zabil štvrtinu islandského obyvateľstva. Odhaduje sa, že na následky otravy zomrelo 23 000 Britov.
• 1815 - Erupcia stratovulkánu Tambora v Indonézii v roku 1815. Erupcia mala index sopečnej výbušnosti 7. Išlo o najväčšiu erupciu v zaznamenanej histórii ľudstva a jednu z najväčších v holocéne (od 10 000 rokov do súčasnosti). Erupcia viedla ku globálnemu ochladeniu a celosvetovej neúrode, ktorá spôsobila to, čo sa stalo známe ako "rok bez leta" 1816.^[5]
• 1883 - Výbuch sopky Krakatoa (Krakatau) mohol prispieť k sopečnej zime. Štyri roky po výbuchu boli nezvyčajne chladné.
• 1991 - V dôsledku výbuchu stratovulkánu Pinatubo na Filipínach v roku 1991 globálne teploty poklesli približne na 2 až 3 roky.

Dopad na život

Pri zúžení populácie pri jazere Toba sa u mnohých druhov prejavil masívny efekt zúženia genofondu a Toba mohla znížiť početnosť ľudskej populácie na 15 000 až 40 000, alebo dokonca menej.

Pozri aj

• Impaktná zima
• Nukleárna zima

Referencie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Volcanic winter na anglickej Wikipédii.