Zbor voliteľov pre Prezidentské voľby v Spojených štátoch amerických (angl. United States Electoral College) je skupina ľudí, tzv. voliteľov (angl. electors), ktorá je formovaná každé 4 roky pred Prezidentskými voľbami za účelom vykonania nepriamej voľby prezidenta a viceprezidenta. Každý zo státov USA nominuje presne určený počet voliteľov, ktorých množstvo je dané počtom reprezentantov daného štátu v Kongrese, t.j. počet voliteľov je rovný súčtu zástupcov daného štátu v dolnej snemovni (House of representatives) a hornej snemovni - Senáte (Senate). Vznik Zboru voliteľov a pravidlá jeho fungovania sú opísané v druhom článku Ústavy USA.

Na zvolenie prezidenta a viceprezidenta je potom potrebná nadpolovičná väčšina voliteľov, v súčasnom stave podľa sčítania obyvateľstva z apríla 2010 to znamená 270 hlasov z celkovo 538 možných. Toto číslo sa nezmenilo od roku 1964. Štáty podľa druhého článku Ústavy delegujú 535 z týchto voliteľov, zatiaľ čo 3 zvyšní sú delegovaní Federálnym dištriktom Washington, D.C. podľa XXIII. Dodatku Ústavy z roku 1961. Ten dáva federálnemu hlavnému mestu nárok na taký počet voliteľov, aký má štát s najnižším počtom obyvateľov v USA (momentálne štát Wyoming). Zámorské územia USA (napr. Portoriko) podľa legislatívy historicky nemali ani nemajú nárok na žiadnych voliteľov.

Voľba prostredníctvom zboru voliteľov mala historicky množstvo oponentov a kritikov, ktorí argumentujú, že táto forma nepriamej voľby je nedemokratická, nakoľko porušuje základný princíp "jeden človek, jeden hlas". Použitím zboru voliteľov môžu prezident a viceprezident byť zvolený aj v prípade, že za nich nehlasuje nadpolovičná väčšina občanov, čo sa stalo v rokoch 1824, 1876, 1888, 2000, a 2016.^[1] Kritici tvrdia, že neférovým rozložením hlasov voliteľov majú štáty z nižsím počtom obyvateľov vyššie zastúpenie, ako by proporcionálne mali mať, a teda hlas občana z menej obývaného štátu je "silnejší" ako hlas občana z viac obývaného štátu. Tento problém nastáva, pretože podľa Ústavy má každý štát nárok na minimálne 3 zástupcov v Kongrese, čo ale nie je vždy v súlade s počtom obyvateľov daného štátu. Ďalšia vlna kritiky sa zaoberá tzv. nevernými voliteľmi (angl. faithless electors), čo je pomenovanie pre voliteľov, ktorí boli nominovaní štátom aby hlasovali v prospech istého kandidáta, no odovzdajú hlas pre iného.^[2] Ústava toto nevylučuje, nakoľko nedefinuje možnosť ani prostriedky ako tomuto konaniu zabrániť, čo doteraz viedlo k 165^[3] takýmto prípadom. Žiadny z týchto však nebol dostačujúci, aby ovplyvnil konečný výsledok volieb.

Popularita Zboru voliteľov medzi Američanmi je prevažne nízka: v prieskumoch sa dlhodobo pohybuje na hranici 35-45%^[4]. Väčšina Američanov favorizuje a privítala by prechod volebného systému na priamu voľbu.

Voľba prezidenta a viceprezidenta

Po novembrových voľbách sa volitelia z každého štátu tradične vždy stretnú v hlavnom meste daného štátu v prvý pondelok po druhej decembrovej strede, kde na spoločnom zasadnutí odovzdajú svoje hlasy. Tie sú následne odoslané do Kongresu, kde sú spočítané a tabulované počas prvého januárového týždňa na špeciálnom zasadnutí, ktorému predsedá viceprezident (ako predseda Senátu). V prípade, že kandidát získa nadpolovičnú väčšinu hlasov voliteľov, Kongres potvrdí výsledky volieb.^[5]

V prípade, že žiadny kandidát nadpolovičnú väčšinu nezíska, zodpovednosť za voľbu prezidenta a viceprezidenta preberá Kongres. V takomto prípade podľa Ústavy Snemovňa reprezentantov volí prezidenta - každý z 50 štátov má prostredníctvom svojej delegácie 1 hlas; Senát je zodpovedný za voľbu viceprezidenta - každý senátor má 1 hlas. Kongres takto hlasuje dovtedy, až kým nejaký kandidát nezíska nadpolovičnú väčšinu hlasov, t.j. aspoň 26 hlasov štátov v prípade prezidenta, 51 hlasov senátorov v prípade viceprezidenta.^[6]

Referencie