Jiří Vodrážka
česko-slovenský jadrový fyzik
Narodenie	10.03.193810. marec 1938 Praha, Česko-Slovensko
Úmrtie	13. august 2022 (84 rokov) Piešťany, Slovensko
Zamestnanie	Atómové elektrárne Bohunice
Alma mater	České vysoké učení technické v Praze a Vojenská akadémia v Brne
Biografický portál

Ing. Jiří Vodrážka (* 10. marec 1938, Praha – † 13. august 2022, Piešťany) bol česko-slovenský jadrový fyzik.

Život

Vodrážka sa narodil v Prahe dňa 10. marca 1938 rodičom Aloisovi a Boženě Vodrážkovým ako prvý z troch súrodencov. Vyrastal spolu s bratmi Aloisom a Tomášom v malej obci Černošice pri Prahe, ktorá sa v priebehu rokov stala okrajovou časťou hlavného mesta Praha. Po skončení základnej školy študoval v rokoch 1955 – 1959 na Priemyslovej škole jadrovej techniky v Prahe obor fyzika a technológia jadrových reaktorov.^[1]

Bol absolventom Vojenskej akadémie Antonína Zápotockého v Brne, ktorú ukončil v roku 1965. Prvé dva ročníky vysokej školy však študoval na Fakulte technickej a jadrovej fyziky v Prahe (smer jadrové inžinierstvo). Po nastúpení zamestnania v Atómovej elektrárni Bohunice absolvoval postgraduálne štúdium jadrovej energetiky, ktoré ukončil v roku 1970.

Jeho prvým zamestnávateľom bol v rokoch 1965 – 1966 Výskumný ústav hutníctva železa v Prahe, ale jeho vzdelanie sa naplno uplatnilo až v Atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice. Do tohto zamestnania nastúpil (spolu so svojou manželkou, absolventkou Fakulty technickej a jadrovej fyziky v Prahe) v roku 1966 – vtedy na investičnú prípravu výstavby elektrárne A2, ktorej príprava však bola v roku 1970 ukončená a nahradená prípravou výstavby elektrárne V1. Následne až do roku 1998 pracoval na príprave výstavby všetkých stavieb realizovaných v areáli elektrární Jaslovské Bohunice (elektrárne V1 a V2, Medzisklad vyhoreného paliva a najmä všetky objekty spracovania rádioaktívnych odpadov), ale aj na príprave súvisiacich stavieb mimo tento areál (Laboratória vonkajšej dozimetrie v Trnave, Energetické učilište v Trnave a i.). Do dôchodku odišiel v roku 1998, ale ešte ďalších päť rokov potom pracoval ako pracujúci dôchodca vo Výskumnom ústave jadrovej energetiky na príprave a realizácii technológií spracovania rádioaktívnych odpadov.

Čestným diplomom Slovenskej nukleárnej spoločnosti za dlhoročnú obetavú prácu a prínos pre rozvoj česko-slovenskej jadrovej energetiky bol ocenený v roku 2013.^[2]

Aktivity

Rozdelenie Česko-Slovenska ho inšpirovalo k vytvoreniu Spolku Čechov na Slovensku, neskôr pretransformovaného na Český spolok v Trnavskom regióne (oficiálne zaregistrovaný v roku 2005). Ako zakladateľ bol na valnom zhromaždení zvolený za jeho predsedu. Tento spolok pod jeho vedením podporoval českú kultúru na Slovensku organizovaním besied, vystúpení folklórnych skupín a výstav umelcov. V rámci tejto činnosti spolupracoval s kultúrnymi inštitúciami v Piešťanoch, vrátane mestského kultúrneho strediska, mestkej knižnice a Piešťanského informačného centra, ako aj s Domom umenia.^[3]

Najvýznamnejšie aktivity:

• výstava „Májové (květnové) reflexie“ z tvorby českých umelcov žijúcich na Slovensku (2006, Dom umenia)
• výstava „Všechny krásy světa“ (2008, Piešťanské informačné centrum)
• „Imprese Podzim/Jeseň“ – súborná výstava dvoch ročníkov maliarskych sympózií Českého spolku na Slovensku (2009, Dom umenia)
• séria podujatí zameraných na českú literatúru a umenie (2010, Mestská knižnica mesta Piešťany)
• viaceré koncerty českých skupín v Hudobnom pavilóne, napr. FS Úsměv z Horní Břízy (2011)
• výstava umeleckého skla a obrazov českého výtvarníka Stanislava Žampacha z Uherského Brodu (2012, Dom umenia)

O spoločnej národnej hrdosti Čechov a Slovákov napísal článok Prečo žijem na Slovensku ako cudzinec,^[4] ktorý vyšiel v češtine aj na stránkach tlačeného periodika Stříbrný vítr Českého spolku v Košiciach.^[5]

Jedným z jeho významných prínosov bolo nesporne aj iniciovanie vyhotovenia Pamätnej tabule T. G. Masaryka, prvého prezidenta Československej republiky, umiestnenej pri pamätnej Masarykovej lipe pri meteorologickej búdke v Sade A. Kmeťa. Tabuľa bola slávnostne odhalená 1. marca 2015.^[6]

Referencie