Kybelé (frýg. Matar Kubileya/Kubeleya – „Matka Kubileya/Kubeleya“, možno „Matka hôr“,^[1] lýdsky Kuvava; gréc. Κυβέλη – Kybele, Κυβήβη – Kybebe, Κύβελις – Kybelis) je anatólska bohyňa-matka. Môže mať možného predchodcu v najstaršom neolite v Çatalhöyüku. Je jedinou známou frýgickou bohyňou a pravdepodobne bola jej národným božstvom. Grécki kolonisti v Malej Ázii prijali a prispôsobili jej frýgický kult a rozšírili ho do pevninského Grécka a do vzdialenejších západných gréckych kolónií okolo 6. storočia pred Kr.

V Grécku sa Kybelé stretla so zmiešaným prijatím. Čiastočne sa asimilovala s aspektmi bohyne Zeme Gaie, jej pravdepodobná minojský ekvivalent je Rheia a bohyne matky úrody Demeter. Niektoré mestské štáty, najmä Atény, ju vyvolávali ako ochrankyňu, ale jej najslávnejšie grécke obrady a procesie ju ukazujú ako v podstate cudziu, exotickú mysterióznu bohyňu, ktorá prichádza na voze ťahanom levom za sprievodu divokej hudby, vína a nepokojných, extatických nasledovníkov. V gréckom náboženstve je jedinečné, že mala galli – eunuchov, žobravých kňazov.^[2] Mnohé jej grécke kulty zahŕňali aj obrady k božskému frýgickému kastrátovi – sprievodcovi Attisovi, ktorý bol pravdepodobne gréckym vynálezom. V Grécku sa Kybelé spájala s horami, mestskými hradbami, úrodnou prírodou a divými zvieratami, najmä levmi.

V Ríme bola Cybelé známa ako Magna Mater („Veľká matka"). Rímsky štát prijal a rozvinul osobitnú formu jej kultu po tom, ako Sibylina veštiareň v roku 205 pred Kr. odporučila jej povolanie ako kľúčového náboženského spojenca v druhej vojne Ríma proti Kartágu (218 až 201 pred Kr.). Rímski mýtografi ju prostredníctvom trójskeho princa Aenea znovu uviedli ako trójsku bohyňu, a teda prapôvodnú bohyňu rímskeho ľudu. Keď Rím nakoniec získal hegemóniu v stredomorskom svete, romanizované formy Cybeliných kultov sa rozšírili po celej rímskej ríši. Grécki a rímski spisovatelia diskutovali a polemizovali o význame a morálke jej kultov a kňazstiev, ktoré sú v modernej vede stále kontroverznou témou.

Anatolia

Nezachoval sa žiadny súčasný text ani mýtus, ktorý by potvrdzoval pôvodný charakter a povahu frýgického kultu Kybelé. Možno sa vyvinula zo sochárskeho typu nájdeného v Çatalhöyüku v Anatólii, „korpulentnej a plodnej" ženskej postavy sprevádzanej veľkými mačkovitými šelmami, datovaného do 6. tisícročia pred Kr. a niektorými označovaného za bohyňu-matku. Vo frýgickom umení z 8. storočia pred Kr. ku kultovým atribútom frýgickej bohyne matky patria sprevádzajúce levy, dravý vták a malá váza na jej úľavy alebo iné obety.^[3]

Nápis Matar Kubileya/Kubeleya vo frýgickej svätyni vytesanej do skaly, datovaný do prvej polovice 6. storočia pred Kr., sa zvyčajne číta ako „Matka hory", čo je čítanie podporované starovekými klasickými zdrojmi a zodpovedá Kybelé ako niektorej z viacerých podobných tútorských bohyň, z ktorých každá je známa ako „matka" a spája sa s konkrétnymi anatólskymi horami alebo inými lokalitami.^[4] Je jedinou známou bohyňou starovekej Frýgie, božskou spoločníčkou alebo manželkou jej smrteľných vládcov a pravdepodobne bola najvyšším božstvom frýgického štátu. Jej meno a vývoj náboženských praktík s ňou spojených mohli byť ovplyvnené kultom zbožštenej sumerskej kráľovnej Kubaby.

Grécka Kybelé

Približne od 6. storočia pred Kr. sa z Frýgie do etnicky gréckych kolónií západnej Anatólie, pevninského Grécka, ostrovov v Egejskom mori a západných kolónií Magna Graecia dostávali kulty anatólskej bohyne matky. Gréci ju nazývali Mātēr alebo Mētēr („Matka"), alebo od začiatku 5. storočia Kubelē. U Pindara je „pani Kybelé Matka",^[5] v Homérovom 14. hymne je „Matkou všetkých bohov a všetkých ľudí". Kybelé sa ľahko stotožňovala s viacerými gréckymi bohyňami, najmä s Rheiou, ako Métēr theōn („Matka bohov"). Ako vzor oddaného materstva bola čiastočne asimilovaná s bohyňou obilia Demeter, ktorej pochodňový sprievod pripomínal jej hľadanie stratenej dcéry Persefony, naďalej však bola identifikovaná aj ako cudzie božstvo, pričom mnohé jej črty odrážali grécke predstavy o barbaroch a divočine, ako Mētēr oreia („Matka hôr"). Zobrazuje sa ako Potnia Theron ("vládkyňa zvierat"), pričom jej nadvládu nad prírodným svetom vyjadrujú levy, ktoré ju obklopujú, sedia jej na kolenách alebo ťahajú jej voz. Táto schéma môže vychádzať z postavy bohyne z minojského náboženstva. Walter Burkert ju zaraďuje medzi „cudzích bohov" gréckeho náboženstva, komplexnú postavu spájajúcu predpokladanú minojsko-mykénsku tradíciu s frýgickým kultom importovaným priamo z Malej Ázie.

Rané grécke zobrazenia Kybelé sú malými votívnymi zobrazeniami jej monumentálnych zobrazení vytesaných do skál vo Frýgickej vysočine. Stojí sama v naiskose, ktorý predstavuje jej chrám alebo jeho vchod, a je korunovaná polosom, vysokým valcovitým klobúkom. Ramená a chrbát jej zakrýva dlhý splývavý chitón. Niekedy sa zobrazuje v sprievode levov. Okolo 5. storočia pred Kr. vytvoril Agorakritos úplne helenizovaný a vplyvný obraz Kybelé, ktorý bol umiestnený v Metroone na aténskej agore. Zobrazoval ju na tróne s levom, ktorý ju sprevádzal, držiac nádobu na libácie bohom a tympanón (ručný bubon). Obe boli gréckymi inováciami v jej ikonografii a odrážajú kľúčové prvky jej rituálneho uctievania, ktoré zaviedli Gréci a ktoré boli dôležité pre neskorší vývoj kultu.

Pre Grékov bol tympanón znakom cudzích kultov, vhodných na obrady Kybelé, jej blízkej obdoby Rhei a Dionýza. Z nich iba Kybelé drží tympanón. Objavuje sa spolu s Dionýzom ako sekundárne božstvo v Euripidových Bakchách, 64 - 186, a v Pindarovom Dithyrambe II.6 - 9. V Bibliothece, ktorá sa pripisovala Apollodórovi, sa hovorí, že Kybelé vyliečila Dionýza z jeho šialenstva.

Referencie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Cybele na anglickej Wikipédii.