Obliehanie Oranu a Mens-e-Kébir
Súčasť Osmansko-habsburských vojen
Oranský prístav. Maľba Vincenta Mestreho, rok 1613.
Dátum apríl – jún 1563 Miesto Oran a Mers El Kébir (súčasné Alžírsko) Výsledok španielske vojenské víťazstvo
Protivníci
Španielske impérium	Osmanské Alžírsko Sultanát Beni Abbas Sultanát Kuku Francúzske kráľovstvo
Velitelia
Alfonzo de Córdoba Martín de Córdoba Francisco de Mendoza y Vargas Alvaro de Bazán	Hasan paša Jafar Catania
Sila
1 500 – pechota 90 diel	100 000 – pechota 30 glejí 15 galejníkov 5 karakov
Straty
neznáme	ťažké ľudské straty 5 galejí zajatých 4 karaky zajaté
Historický portál

Obliehanie Oranu a Mers El Kébir bola vojenská operácia v roku 1563, počas ktorej došlo k ozbrojenému stretu medzi armádami Španielskeho impéria a jeho spojencov na jednej strane a Osmanskou ríšou a jej alžírskymi spojencami na strane druhej. Medzi aprílom až júnom roku 1563 začalo Osmanské Alžírsko rozsiahlu vojenskú kampaň s cieľom získať späť španielske vojenské základne Oran a Mers el Kébir na severoafrickom pobreží, ktoré Španielsko okupovalo od roku 1505. Alžírske kráľovstvo, Kabylské kniežatstvá ( Kuku a Beni Abbes ) a ďalšie vazalské kmene spojili svoje sily do jednej armády pod vedením Hasana Pašu, syna Hajruddína Barbarossu, a Jafara Catania. Bratom španielskym veliteľom, Alonsovi de Córdoba grófovi z Alcaudete a Martínovi de Córdoba, sa podarilo udržať tieto pevnosti práve dovtedy, kým neprišla pomocná flotila pod velením Francisca de Mendoza, aby úspešne porazila ofenzívu.

Po porážke maltézskych rytierov a vojenskom dobytí mesta Tripolis osmanským admirálom Turgutom Reisom roku 1551 a po páde Bougie guvernérovi Alžíru Salihovi Reisovi v roku 1555 boli Oran a Mers El Kébir, spolu s ostrovom La Goulette tým posledným miestom ozbrojeného vzdoru Otta Barmanyy. Keď flotila 50 galér osmanského veliteľa Hasana Corsa v roku 1556 obliehala obe mestá pri obliehaní Oranu, bol rozkaz sultána Sulejmana stiahnuť svoje galéry na použitie vo východnom Stredomorí, čo zaistilo, že Oran a Mers El Kébir mohli byť pod španielskou kontrolou a to i napriek tomu, že boli zo strategického hľadiska dosť slabo bránené.

V roku 1562 mal Hasan paša ako syn Hajruddína Barbarossu a osmanského guvernéra Alžíru, zámer začleniť španielske posádky Oran a Mers El Kébir do územia Alžíru. Keď sa španielsky kráľ Filip II. dozvedel o spriadaní tohto vojnového plánu, nariadil zostaviť flotilu z Barcelony s cieľom preplavenia až 4 000 vojakov ako posily. Dňa 19. októbra roku 1562 viedla búrka k námornej katastrofe, ktorá sa stala známou ako La Herradura. Španielska flotila pri meste Malaga bola zničená. Až 24 z úplného počtu 27 galér bolo potopených, pričom dôsledne padol veľký počet námorníkov a vojakov vrátane Juana de Mendozu, generálneho kapitána španielskych galér.

Hassan paša, ktorého poveril priamo osmanský sultán Sulejman, čoskoro zhromaždil armádu v sile až 100 000 mužov medzi Turkami, Alžírčanmi a veľkým počtom janičiarov. Táto armáda bola podporovaná po mori flotilou 30 galér, 5 francúzskych karakov a 15 malých plavidiel pod velením Jafara Catania, guvernéra Tlemcenu. S týmito silami Hassan odišiel do Mers El Kébir, teda smerom do pevnosti, ktorej panstvo považoval za nevyhnutné pre vojenské dobytie Oranu. Medzičasom to boli práve Alonso a Martin de Córdoba, ktorým boli dovezené zásoby, pušný prach, nástroje a niekoľko vojakov z Malagy. Aby obidve mestá držali spolu a zároveň aby si navzájom pomáhali, rozhodli sa postaviť dve pevnosti : San Miguel, ktorý sa nachádza na kopci a oddeľuje Oran od Mers El Kébir, a Todos los Santos oproti druhému mestu.

Obliehanie sa začalo dňa 3. apríla roku 1563, keď osmanskí vojaci masívne zaútočili na vežu Todos los Santos, pričom práve ju bránilo až 200 španielskych vojakov. Tvrdý odpor posádky pevnosti spolu s delostreleckou podporou z Mers El Kébir mali za následok veľmi ťažké straty. Keď však osmanské delá zborili samotné hradby, pevnosť bola čoskoro dobytá. Medzitým Jafarove galéry zablokovali Mers El Kébir, aby zabránili posádke mesta dostať sa preč z Oranu. Hlavným cieľom Osmanskej ríše bolo dobyť Mers El Kébir, keďže Hassan bol varovaný niekoľkými odpadlíkmi, že práve španielske vojenské oddiely plánujú opustiť Oran a sústrediť sa na obranu druhého mesta. Preto predurčil väčšinu svojich jednotiek, aby dobyli pevnosť San Miguel, pričom práve táto pevnosť predstavovala zo strategického hľadiska kľúčový bod španielskej obrany, zatiaľ čo len niekoľko jednotiek zostalo blokovať Oran.

Pevnosť San Miguel bola po 22 dňoch napadnutá 24 000 pešiakmi a 400 vojakmi kavalérie. Niekoľko jej obrancov odmietlo Hassanovu ponuku na kapituláciu a úspešne odrazilo šesť útokov, po ktorých zostala napokon iba priekopa plná mŕtvych janičiarov. Medzi osmanskými obeťami bol aj guvernér Konštantína, ktorého telo mohli získať jeho muži so súhlasom Martína de Córdoba. Napriek tvrdohlavosti obrany však posily vyslané z Mers el Kébir nestačili pokračovať v boji a dňa 8. mája sa pod rúškom tmy španielski preživší rozhodli stiahnuť smerom do mesta.

V čase, keď boli osmanskí vojaci vo vnútri pevnosti, podarilo sa im úspešne obkľúčiť mesto. Kopali zákopy a rozmiestňovali delostrelectvo, aby mohli zničiť hradby. Na blízkom kopci bolo rozmiestnených taktiež niekoľko kulverinov s cieľom ostreľovať intravilán mesta. Martín de Córdoba, ktorý mal na obranu mesta k dispozícii menej než 500 mužov, sa pripravil na útok. Ten sa uskutočnil dňa 20. mája. Hassan poslal vopred až 12 000 Arabov, aby zlomili odpor španielskych arkebuzierov a uľahčili útok dvoch kolón pravidelných jednotiek, ktoré zaútočili ako druhé v poradí. Napriek veľkým stratám, ktoré utrpeli, sa Arabom podarilo zdolať hradby a vztýčiť osmanskú vlajku na cimburí. Španielski vojaci ich však čoskoro vypudili. Pri tomto útoku zahynulo takmer 2 500 mužov, ktorí väčšinou spadli do vodnej priekopy okolo mesta.

V ďalších dňoch došlo k novým vojenským útokom, ktoré tiež zlyhali a zároveň znamenali veľké straty na životoch, hoci španielska bojová situácia bola zúfalá. Dňa 6. júna sa Hassan chystal nariadiť posledný útok, keď jeho armádu zaskočila pomocná flotila. Španielsky kráľ Filip II. nariadil v Cartagene zorganizovať flotilu s cieľom zaútočiť na Hassanovu armádu a prinútiť ju pre ukončenie obliehania. Pod velením Francisca de Mendozu y Vargasa, ktorému boli podriadení Álvaro de Bazán a Giovanni Andrea Doria, 34 galér, ktoré prišli až z Barcelony, Neapola, Janova, Savojska a Malty nalodilo 4 000 vojakov a mnoho dobrovoľných rytierov, pričom táto posádka sa doplavila do Kébir Mers. Hassan, ktorý uväznenia medzi španielskymi posilami a Mers El Kébir, nariadil povel svojim jednotkám pre urýchlený ústup. Stany sa dali zachrániť, ale zbrane, oblečenie a náradie zostali na bojovom poli. Osmanská flotila také šťastie nemala a niekoľko jej lodí, vrátane štyroch francúzskych karakov, bolo následne zajatých.

Po vylodení posíl a zásob v Oran a Mers El Kébir sa flotila Francisca de Mendozu vrátila späť na územie Španielska. Kráľ Filip II., informovaný o vývoji obliehania, sa rozhodol odmeniť Martína de Córdoba a Francisca Vivera, veliaceho dôstojníka v Fort a San Miguel, za udržanie týchto dvoch kľúčových pevností v španielskych rukách. V skutočnosti to umožnilo dobyť nasledujúci rok Peñón de Vélez de la Gomera, čo bol úspech, po ktorom v roku 1565 nasledovala rozhodujúca obrana Malty proti flotile Turguta Reisa. Po kratšom čase, presnejšie roku 1574, sa na španielskom dvore diskutovalo o tom, či Oran a Mers El Kébir je potrebné opustiť alebo nie. Španielsky kráľ Filip II. nariadil Vespasianovi Gonzagovi Colonnovi, princovi zo Sabbionety a vojvodovi z Trayecto, aby vypracoval komplexnú správu o situácii v oboch mestách. Gonzaga odporúčal strategický plán s cieľom opustiť Oran, ale ponechať si Mers El Kebir. Maršal Juan Muñoz však poslal kráľovi správu od Sancha de Leyvu, v ktorej radil ponechať si obidve pevnosti. Španielsky kráľ Filip II. sa napokon rozhodol pre Leyovu radu.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sieges of Oran and Mers El Kébir na anglickej Wikipédii.