Cigán, rapsódia pre husle a orchester (Tzigane) je dielo francúzskeho skladateľa Maurica Ravela.

Ravelovi bol folklór ako podnetný zdroj pre jeho tvorbu vždy blízky. Hudobné nápady čerpal hlavne z obľúbeného Španielska, no inšpiráciu pre dielo Cigán našiel v maďarsko-cigánskej ľudovej hudbe. Zosobnením tejto inšpirácie bola maďarská huslistka Jelly d'Aranyi, ktorá v roku 1922 excelovala v jeho Sonáte pre husle a violončelo. Ravel, prítomný na koncerte bol fascinovaný huslistkiným temperamentom a vynikajúcou technikou. Ešte v tomto roku začal pracovať na Cigánovi, rapsódií pre husle a klavír. Dielo však kvôli intenzívnej práci na opere Dieťa a čary dokončil až o dva roky neskôr. V apríli 1924 sa uskutočnia premiéra tejto skladby v podaní Jelly d'Aranyi a klaviristu Henriho Gil-Marchexa. Skladba s virtuóznym husľovým partom však v sebe niesla koncertnú ambíciu, preto skladateľ dielo zorchestroval.

Forma diela je už podľa názvu rapsodická, voľná a využíva predovšetkým variačnú techniku. Skladba je súvislý celok, bez členenia na časti. Celé dielo ja akýmsi umelecky štylizovaným čardášom. Skladba sa začína dlhým vášnivým husľovým sólom, ktoré má charakter kadencie. Až po tomto sóle vstupuje orchester, konkrétne harfa s partom, ktorý evokuje cimbal v cigánskej kapele. Nasleduje ďalší rytmický motív v husľovom podaní, využívajúci zväčšenú sekundu, interval charakteristický pre cigánsku hudbu. Melódie sa ujme orchester, po ktorej nasleduje husľová kadencia, ktorá uzatvára túto časť a plynule prechádza do Meno vivo grandiozo. Orchester nadobúda významnejšie postavenie a postupne vytvára s husľami prepojený celok. Tempo skladby striedavo zrýchľuje a zasa klesá, čím sa vytvára napätie. Skladba graduje, v závere orchester doprevádzajú husle bravúrnym behom, po ktorom orchester troma krátkymi akordami rapsódiu ukončí.

Ravelov Cigán skvele ilustruje folklórne inšpirácie v klasickej hudbe. V klavírnej i orchestrálnej verzii je to obľúbená skladba technicky vyspelých huslistov.