Generácia Alfa (môže byť aj skrátene Gen Alfa) je demografická kohorta nasledujúca po Generácii Z. Vedci a populárne médiá označujú pre túto generáciu ako počiatočný rok 2010. Označenie podľa počiatočného písmena gréckej abecedy, „Alfa“, dostala táto generačná kohorta preto, lebo ide o prvú generáciu, ktorá má definovaný štartovací rok narodenia pre 21. storočie.^[1] Väčšina členov Generácie Alfa sú potomkovia Generácie Y (Mileniálov).^[2][3]

Názov

Názov „Generácia Alfa“ vznikol podľa prieskumu z roku 2008, ktorý uskutočnila austrálska konzultačná agentúra McCrindle Research. Zakladateľ spoločnosti, Mark McCrindle, ktorému je toto autorstvo pomenovania všeobecne pripisované,^[4][5] na túto tému v roku 2015 povedal, že keď robil prieskum ku knihe The ABC of XYZ: Understanding the Global Generations (vyd. 2009), dospel k názoru, že vzniká nová generácia, ktorá bola v tom čase ešte bez pomenovania. Písal na túto tému kapitolu a hľadal pre ňu vhodný názov. Bol preto na túto tému vykonaný medzi ľuďmi prieskum. Otázka bola, aký názov Generácie má nasledovať po tej, ktorá bola označená písmenom „Z“. Padlo viacero návrhov, najfrekventovanejší bol návrh na označenie ako „Generácia A“, no niekoľko návrhov bolo na pomenovanie „Generácia Alfa“. Nakoniec sa rozhodol kapitolu pomenovať „Beyond Z: Meet Generation Alpha“. Dávalo mu to zmysel preto, lebo vo vedeckej nomenklatúre je používanie gréckej abecedy namiesto latinky bežné a začiatok abecedy zároveň naznačuje súvis s tým, že ide o prvú generačnú kohortu s rokom narodenia v 21. storočí. Návrat k písmenu „A“ by mohol byť menej logický, nenaznačoval by niečo nové, ale návrat k tomu starému.^[6]

K použitiu gréckej abecedy bol McCrindle čiastočne inšpirovaný udalosťami okolo hurikánov v atlantickej oblasti v roku 2005. V tomto roku došlo k rekordnému výskytu týchto tropických cyklónov, v počte 28, čím sa vyčerpávala možnosť logického pomenovania jednotlivých hurikánov podľa počiatočných písmen latinskej abecedy a a tak bola na posledných šesť hurikánov tejto série použitá grécka abeceda, od písmena alfa po písmeno zéta.^[5]

Demografia: globálne trendy

Svetová mapa miery plodnosti podľa krajín alebo území v roku 2020

Populačná pyramída sveta v roku 2018

Populačná pyramída Slovenska v roku 2017

V roku 2015 sa na celom svete každý týždeň narodilo asi dva a pol milióna ľudí; Očakáva sa, že generácia Alpha dosiahne do roku 2025 dve miliardy.^[7] OSN odhaduje, že počet ľudí v populácii dosiahol v roku 2020 asi 7,8 miliárd. Pre porovnanie v roku 1950 žilo na svete 2,5 miliardy obyvateľov. Zhruba tri štvrtiny všetkých ľudí prebývalo v roku 2020 v Afrike a Ázii.^[8] V skutočnosti väčšina rastu ľudskej populácie pochádza z týchto dvoch kontinentov. Národy na európskom a na americkom kontinente majú tendenciu mať príliš málo potomstva na to, aby pokryli svoju reprodukčnú schopnosť.^[9]

Rok 2018 bol prvým rokom, kedy počet ľudí nad 65 rokov (705 miliónov) prevýšil počet ľudí vo veku od nula do štyroch rokov (680 miliónov). Inými slovami, išlo o prvý rok, v ktorom bolo viac starých rodičov ako vnúčat. Ak budú súčasné trendy pokračovať, pomer týchto dvoch vekových skupín v roku 2050 na vrchole a tieto vekové skupiny budú v približne rovnakom počte.^[10] Miera plodnosti na celom svete klesá vďaka zvyšovaniu životnej úrovne, lepšiemu prístupu k antikoncepcii a zlepšeným vzdelávacím a ekonomickým príležitostiam. Asi polovica všetkých krajín mala v prvých päť rokoch po roku 2010 v skutočnosti sub-substitučnú plodnosť. Globálna priemerná miera plodnosti v roku 1950 bola 4,7, no v roku 2017 klesla na 2,4. Tento priemer však maskuje obrovské rozdiely medzi krajinami. Niger má najvyššiu mieru plodnosti na svete na 7,1, zatiaľ čo Cyprus má jednu z najnižších na 1,1. Všeobecne platí, že rozvinutejšie krajiny, vrátane väčšiny Európy, USA, Južnej Kórey a Austrálie, majú tendenciu mať nižšiu mieru plodnosti.^[11] Ľudia z týchto oblastí majú tendenciu mať menej detí, ktoré začínajú plodiť v neskoršom veku.^[10] Prieskumy uskutočnené v rozvinutých ekonomikách ale naznačujú, že očakávanie žien na veľkosť ich rodín je skôr vyššie ako ich v konečnom dôsledku dosiahnutá plodnosť. Prispievajúcimi faktormi sú stagnujúce mzdy a narúšanie programov sociálnej starostlivosti. Niektoré krajiny, napríklad Švédsko a Singapur, vyskúšali rôzne stimuly, ktorých cieľom bolo zvýšenie miery plodnosti, no tieto politiky neboli výnimočne úspešné. Miera pôrodnosti po globálnej pandémii COVID-19 môže navyše v dôsledku hospodárskej recesie výrazne poklesnúť.^[12]

Vzdelanie je v skutočnosti jedným z najdôležitejších determinantov plodnosti. Čím je žena vzdelanejšia, tým je u nej vyššia tendencia mať neskôr a menej detí.^[9] Pritom medzi rokmi 1960 až 2017 sa globálny priemerný vek zvýšil z 52 na 72 rokov.^[10] Vyšší záujem o vzdelávanie prináša prostredie, v ktorom klesá úmrtnosť, čím sa následne zvyšuje hustota obyvateľstva. Všetky tieto faktory znižujú plodnosť, ako aj kultúrny prepojenia.^[13] Zvyšovanie imigrácie je problematické, zatiaľ čo politické zásahy ktoré majú povzbudiť ľudí, aby mali viacej detí, uspejú len zriedka. Prisťahovalectvo navyše nie je globálnym riešením.^[11]

Polovica ľudskej populácie žila v roku 2007 v mestských oblastiach a tento počet sa v roku 2019 zvýšil na 55%. Ak bude súčasný trend pokračovať, do polovice storočia dosiahne dve tretiny. Priamym dôsledkom urbanizácie je pokles plodnosti. Vo vidieckych oblastiach možno deti považovať za prínos, to znamená za ďalšiu pracovnú silu. Ale v mestách sú deti záťažou. Mestské ženy navyše požadujú väčšiu autonómiu a väčšiu kontrolu nad svojou plodnosťou.^[14] OSN odhaduje v polovici roku 2019, že ľudská populácia dosiahne do roku 2050 asi 9,7 miliárd, čím reviduje staršie projekcie smerom nadol. Zohľadňuje tým skutočnosť, že plodnosť v rozvojovom svete klesá rýchlejšie, ako sa doteraz predpokladalo. Celosvetová ročná miera rastu od konca dvadsiateho storočia ustavične klesá a v roku 2019 poklesla na zhruba jedno percento.^[15] Na konci druhého desaťročia po roku 2000, by malo v 83 svetových krajinách dochádzať ku sub-substitučnej plodnosti, t.j. k početnej prevahe staršej generácie nad mladšou.^[16]

V prvých piatich rokoch po r. 2010 sa kresťanským matkám narodilo viac detí ako v iných svetových náboženstvách, čo odráža skutočnosť, že kresťanstvo zostávalo najpopulárnejším náboženstvom v súčasnosti. Boli to však moslimovia, ktorí mali rýchlejší rast. Asi 33% detí na svete sa narodilo kresťanom, ktorí v rokoch 2010 až 2015 tvorili 31% svetovej populácie, v porovnaní s 31% moslimov, ktorých podiel na ľudskej populácii bol 24%. V rovnakom období tvorili nábožensky neprepojení (vrátane ateistov a agnostikov) 16% populácie, ale na svete sa im narodilo iba 10% detí.^[17]

Používanie technológie pre elektronickú komunikáciu

Už od detstva sú účasťou života veľkej časti Generácie Alfa smartfóny a tablety.^[18] Zavedenie používania týchto zariadení u dojčiat, batoliat, či detí v predškolskom veku začal narastať práve v dekáde po roku 2010. Dá sa povedať, že asi 90% malých detí bolo od jedného roka v priamom kontakte s vreckovým elektronickým zariadením, v niektorých prípadoch ich deti začali používať už keď mali iba pár mesiacov.^[19] Niektorí rodičia požívali tieto elektronické médiá simultánne spolu s cumlíkmi na tíšenie detí,^[1] no sú bežné prípady, že sú na tíšenie detí tejto generácie používané len digitálne médiá.^[3] Elektronické médiá sa stali pre túto generáciou aj v neskoršom veku súčasťou vzdelávacích pomôcok.^[7] V reálnom živote sú ich rodičia, ktorí vo veľkej miere patria ku generácii Mileniálov, silnou vrstvou užívateľov sociálnych sietí. V správe z roku 2014 spoločnosť AVG, ktorá sa zameriava na oblasť kybernetickej bezpečnosti, uvádza, že 6% rodičov si pre svoje dieťa alebo batoľa vytvorilo účet na sociálnych sieťach a 8% ich detí má e-mailový účet. Podľa online spoločnosti BabyCenter, špecializujúcej sa na tehotenstvo, pôrod a výchovu detí, 79% matiek, Mileniálok, používalo sociálne médiá každý deň a 63% používalo od tehotenstva alebo pôrodu svoje smartfóny častejšie. Konkrétnejšie, 24% sa častejšie prihlasovalo na Facebook a 33% z nich robilo to isté na Instagrame po tom, čo sa stali matkami. Generácia Alfa takto rastie aj vo virtuálnom sociálnom prostredí. Narodenie do tohto prostredia, v ktorom je všadeprítomné používanie elektronických zariadení, nastavuje odlišný spôsob myslenia a má svoje vlastné výzvy: počítačovú šikanu, závislosť na obrazovke a nevhodný obsah. Nakoľko Mileniáli takéto prostredie ovládajú, pomáhajú Generácii Alfa orientovať sa a regulovať ich správanie v takto nastavených situáciách.^[3]

Predpovede

Prvá vlna Generácie Alpha dosiahne dospelosť po roku 2030. Očakáva sa, že v tejto dobe bude ľudská populácia len necelých deväť miliárd a svet bude mať vôbec najvyšší podiel ľudí vo veku nad 60 rokov.^[20] Znamená to, že práve táto demografická skupina bude nositeľom bremena starnutia populácie.^[1] Podľa, austrálskeho sociológa, Marka McCrindla, sa u Generácie Alpha s najväčšou pravdepodobnosťou oneskoria ukazovatele štandardného života, ako sú manželstvo, pôrod a odchod do dôchodku, rovnako ako niekoľko predchádzajúcich generácií. McCrindle odhadoval, že Generácia Alpha bude do roku 2030 tvoriť 11% globálnej pracovnej sily.^[1] Predikuje tiež, že ľudia z tejto generácie budú žiť dlhšie, budú tvoriť menšie rodiny, a Generácia Alfa bude „vôbec najformálnejšie vzdelanou, najvyspelejšou a globálne najbohatšou generáciou“.^[7]

Organizácia Spojených národov predpovedá, že zatiaľ čo priemerná dĺžka života sa zvýši zo 70 (r. 2015) na 83 (r. 2100), pomer ľudí v produktívnom veku ku starším občanom sa v dôsledku poklesu miery plodnosti na celom svete zníži. Do roku 2050 bude mať viacej národov v Ázii, Európe a Latinskej Amerike menej ako dvoch pracujúcich ľudí na jedného dôchodcu. Čísla OSN ukazujú, že po vynechaní migrácie sa v rokoch 2010-2020 zmenšuje populácia v Európe, Japonsku a USA, do roku 2050 by malo v 48 krajinách a teritóriách dôjsť k celkovému poklesu populácie.^[21]

Od roku 2020 najnovšie demografické projekcie OSN predpovedajú, že do roku 2030 bude 8,5 miliárd ľudí, do roku 2050 9,7 miliárd a do roku 2100 10,9 miliárd. Výpočty OSN predpokladajú, že v krajinách s obzvlášť nízkou mierou plodnosti stúpnu priemery na 1,8 dieťaťa/ ženu. Podľa štúdie z roku 2020, ktorú vypracovali vedci z Institute for Health Metrics and Evaluation (IHME) z Washingtonskej univerzity a zverejnili publikovaná v časopise Lancet, by však do roku 2100 mala byť populácia len asi 8,8 miliárd ľudí, čo je o dve miliardy menej, ako predpovedá OSN. Je to preto, lebo ich analýza naznačuje, že keďže sa možnosti vzdelávania a plánované rodičovstvo stávajú pre ženy čoraz dostupnejšími, rozhodujú v priemere sa mať nie viac ako 1,5 dieťaťa. Vedci tvrdia, že vo väčšine krajín sveta pokles plodnosti naďalej pretrváva. Hlavne vo viac ako 20 krajinách, vrátane Číny, Japonska, Južnej Kórey, Thajska, Španielska, Talianska, Portugalska a Poľska, by sa populácia mohla asi o polovicu alebo aj o viac znížiť. Medzitým bude v subsaharskej Afrike naďalej pretrvávať populačný rozmach a Nigéria do konca storočia dosiahne 800 miliónov ľudí. Prírastok ľudskej populácie, ktorý je nižší, ako sa očakávalo, znamená menší tlak na životné prostredie a na dodávky potravín, ale tiež poukazuje na bezútešný ekonomický obraz pre ekonomicky slabé krajiny. Pre krajiny subsaharskej Afriky by však existovala veľká príležitosť na rast. Vedci predpovedali, že v priebehu storočia sa hlavné, ale starnúce ekonomiky ako Brazília, Rusko, Taliansko a Španielsko oslabia, zatiaľ čo Japonsko, Nemecko, Francúzsko a Spojené kráľovstvo zostanú v prvej desiatke. India by mala v konečnej fáze vo svetovej ekonomike získať tretiu pozíciu. Čína by mala do polovice storočia z pozície najsilnejšej ekonomiky na svete vytlačiť Spojené štáty, neskôr by sa ale mala späť na druhé miesto vrátiť.^[22]

V roku 2009 demograf Phillip Longman predpovedal pokles miery plodnosti v rozvinutých a dokonca aj v niektorých rozvojových. Týmto poklesom zapríčinené výsledné demografické zmeny budú hrať podstatnú úlohu aj v nadväzujúcom kultúrnom vývoji. Vlády nie sú a nebudú schopné mieru plodnosti dramaticky navyšovať. Darí sa im len skôr pomáhať ľuďom mať deti. V mnohých súčasných krajinách od plodenia detí odrádzajú rôzne kultúrne a ekonomické skutočnosti. Longman poznamenal, že aj v histórii boli prípady, keď jurisdikcie zistili príliš nízku mieru plodnosti, avšak ľudstvo zjavne nevyhynulo. Kráľovstvá, staroveké ríše a národy, ktoré ich tvorili, už neexistujú, no ich územia zostávajú naďalej osídlené. Žijú tam potomkovia iných národov. Ak určité skupiny ľudí nebudú mať deti alebo ich bude príliš málo, postupne ich nahradia tí, ktorí majú viac detí. Ľudia, ktorí žijú v rýchlo sa rozvíjajúcich a kozmopolitných spoločnostiach, zvyčajne strácajú väzby na svojich predkov. Je preto menej pravdepodobné, že budú mať deti, zatiaľ čo tí, ktorí ich nakoniec prevážia, majú sklon k náboženstvu, k tradičným názorom a k silnej identifikácii s vlastnou komunitou. Longman tvrdil, že už na začiatku roku 2000 bolo zrejmé, že kultúra USA sa postupne odkláňa od sekulárneho individualizmu k náboženskému fundamentalizmu, zatiaľ čo sa Európania pomaly dištancujú od Európskej únie a stávajú sa „svetovými občanmi“.^[23]

Longman tvrdí, že ďalším dôsledkom nízkej plodnosti je rastúca náročnosť financovania programov sociálnej starostlivosti, ako sú dôchodkové systémy a opatera starších ľudí. Boli to pôvodne bežné rodinné funkcie, ktoré si postupne štát privlastnil. Je to tak preto, lebo zatiaľ čo priemerná dĺžka života v posledných desaťročiach rástla len mierne, plodnosť dramaticky klesala. Znamená to, že zvyšujúci sa pomer závislosti je do veľkej miery spôsobený skutočnosťou, že sa mnoho daňových poplatníkov potrebných na financovanie týchto programov nestihlo nikdy narodiť. Zvyšovanie daní by mieru pôrodnosti ešte viac znižovalo. V konečnom dôsledku budú musieť byť znižované, alebo dokonca zrušené a rodinné jednotky, ktoré sú menej závislé od vlády, budú čoraz bežnejšie, pretože budú mať evolučnú výhodu. Longman tiež predpovedá, že percentuálne sa v populácii počet domácností s jedným dieťaťom zníži. Je to logicky preto, lebo jedno dieťa môže nahradiť iba jedného z rodičov, nie oboch, preto sa potomkovia viacdetných rodín pomaly stanú väčšinou a odovzdajú nasledujúcim generáciám hodnoty, ktoré poznali zo svojich rodín. Dejiny samozrejme obsahujú prípady veľkých revolt mládeže, nedávnym príkladom sú 60. roky. Ale ešte v povojnovej ére bolo normou, že sa ľudia ženili a mali veľa detí, s veľmi malými rozdielmi v sociálnych, politických alebo náboženských názoroch. Na začiatku dvadsiateho prvého storočia sa rodiny, ktoré majú len jedno alebo žiadne deti, znovu stávajú oveľa bežnejšími. Môže to znamenať, že budúci zástanci kontrakultúry pravdepodobne zistia, že sú spolu so svojimi názorovými spojencami v menšine.^[23]

Vo svojej knihe z roku 2010, Shall the Religious Inherit the Earth? Demography and Politics in the Twenty-First Century, politický a náboženský demograf Eric Kaufmann tvrdí, že odpoveď na otázku nastolenú v nadpise je kladná, pretože demografická realita predstavuje skutočné výzvy v súvislosti s predpokladom nevyhnutnosti sekulárneho a liberálneho pokroku. Poznamenal, že ortodoxné náboženské frakcie majú v porovnaní so svojimi umiernenejšími krídlami a ateistami významnú výhodu v plodnosti. Napríklad belošské katolíčky vo Francúzsku majú v priemere o pol dieťaťa viac ako ich belošské svetské náprotivky, zatiaľ čo Amiši v USA majú v priemere tri až štyrikrát viac detí ako ich spolukresťania. Vysoko náboženské skupiny majú tendenciu izolovať sa od sekularizačných účinkov modernej väčšinovej západnej spoločnosti, čo zvyšuje pravdepodobnosť, že si deti zachovajú vieru svojich rodičov. Sekulárni ľudia majú v súčasnom porovnaní pomerne nízku mieru plodnosti. Je to z rôznych dôvodov: materializmus, individualizmus, preferencia existencie v dnešku, feminizmus, environmentalizmus alebo všeobecný pesimizmus. Kaufmann predpokladá, že sekularizmus bude v Európe prijímaný rozporuplne. Zostane silný vo väčšine katolíckych krajín, najmä v Írsku a Španielsku, ale v podstate sa zastaví v protestantskej Európe a vo Francúzsku a do polovice storočia upadne v severozápadnej Európe. Pre Mercator Net povedal, že jediný spôsob, ako tento trend zvrátiť, je „vyznanie, ktoré sa dotýka emocionálnych registrov a môže odlákať deti od fundamentalistov“ a „odmietnutie multikulturalizmu“. Naznačil, že jeho súčasťou môže byť „sekulárny nacionalizmus“ a umiernené náboženstvo spojené s národným štátom, tieto tradície však v značnej miere strácajú podporu.^[24]

Prognóza Pew Research Center z roku 2017 naznačuje, že medzi rokmi 2015 až 2060 by ľudská populácia mohla vzrásť asi o 32%. Spomedzi hlavných náboženských skupín sú nad touto hranicou iba moslimovia (70%) a kresťania (34%). Preto by mali mať, najmä moslimovia, v porovnaní s dneškom v globálnej populácii vyšší podiel než teraz. Hinduisti (27%), Židia (15%), vyznávači tradičných ľudových náboženstiev (5%) a nábožensky neprepojení (3%) by rástli v absolútnom počte, ale boli by v relatívnom poklese, pretože ich miera rastu je nižšia ako globálny priemer. Na druhej strane, budhisti by zistili, že sa ich počet v rovnakom období znížil o 7%. V krajinách s väčšinou obyvateľstva budhistického vierovyznania, ako sú Čína, Japonsko a Thajsko je to spôsobené asistovaným rodičovstvom a starnutím populácie. Táto projekcia zohľadnila náboženské zmeny. Predchádzajúce výskumy navyše naznačujú, že zmena má v porovnaní s plodnosťou a úmrtnosťou iba malú úlohu pri raste alebo poklese náboženstva.^[17]

Štúdia etno-demografických zmien Erica Kaufmanna, kniha Whiteshift, , rozsiahle rozoberá vplyv migračnej a demografickej transformácie a jej vplyv na volebné urny Západu.^[25] Tento knižný titul z roku 2018 dekóduje Kaufmannove predpovede, že v dôsledku medzinárodnej migrácie sa západné krajiny stanú čoraz etnicky rozmanitejšími a rastúci počet ľudí bude mať zmiešané kultúrne dedičstvo. Ďalej tvrdí, že kategória „bielych ľudí“ sa rozšíri a bude zahŕňať etnicky rozmanitejšich jedincov. Pre Kaufmanna je v čase písania článku jedným z hlavných rozporov v politickom prostredí Západu frakcia, ktorá chce tento proces urýchliť, ako aj tá, ktorá ho chce spomaliť. Naznačil, že nárast nacionalizmu a populizmu pozorovaný v mnohých západných krajinách je spôsobený práve touto druhou skupinou. Po celé desaťročia stanovovali normy prijateľných politických požiadaviek médiá, inštitúcie vysokoškolského vzdelávania a politické skupiny hlavného prúdu. Medzi také normy patrí to, čo nazval „ľavicový modernizmus“, presnejší výraz pre to, čo sa bežne označuje ako politická korektnosť, a „asymetrický multikulturalizmus“, alebo predstava, že okrem kultúry hostiteľa si treba zaslúžiť zachovanie všetkých kultúr prítomných v danej spoločnosti. Tieto normy bránili politikom a politickým stranám v hlavnom prúde reagovať na obavy veľkého počtu voliacich obyvateľov a dávali nacionalistickým populistom príležitosť dostať sa do čela spoločnosti.^[26]

V obdobnej publikácii, National Populism – The Revolt Against Liberal Democracy, sa politológovia Roger Eatwell a Matthew Goodwin pokúsili vysvetliť rovnomenný politický fenomén pomocou „modelu 4D“: ničenia národnej kultúry v dôsledku rozsiahlej medzinárodnej migrácie, zbavenia príležitostí v dôsledku globalizácie a v postindustriálnom hospodárstve s jeho častými narušeniami a pomalým rastom. Rastúca nedôvera pracujúcich a vidieckych voličov, ktorí sa cítia byť čoraz viac odcudzení liberálnymi kozmopolitnými politickými a mediálnymi elitami žijúcimi v mestách a zrušenie zosúladenia s tradičnými danosťami, ktoré možno vidieť na vysokej miere volatility voličov, alebo medzi ľuďmi, ktorí medzi voľbami prechádzajú z jednej strany na druhú. Nacionálny populizmus by sa nemal zamieňať s ľavicovým populizmom, ktorý sa zameriava skôr na sociálno-ekonomickú triedu ako na lásku k vlasti. Eatwell a Goodwin poznamenali, že podpora mainstreamových sociálnodemokratických strán v celej Európe klesla. Vo Francúzsku a Holandsku sa socialisti dostali na okraj spoločnosti. Eatwell a Goodwin predpovedajú, že nacionalizmus a populizmus zostanú dominantnou charakteristikou západnej politiky, kým opačná strana nebude môcť budovať platformu, ktorá by lepšie rezonovala medzi širokou verejnosťou. Aj po prekvapivom politickom vývoji, ako napríklad v referende o členstve v Európskej únii v Spojenom kráľovstve (Brexit) z roku 2016, mnoho politikov hlavného prúdu stále verilo, že ich voliči chcú viac prisťahovalectva, viac deregulácie, viac globalizácie a väčšiu kultúrnu rozmanitosť, keď prieskum verejnej mienky európskych voličov, YouGov, ukázal že ich záujmom číslo jeden bolo prisťahovalectvo.^[27]

Referencie

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Generation Alpha na anglickej Wikipédii.

Tento článok je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.